BDEJTE! Ani vaše múdra vás nespasia.
Bez modlitby srdcom niet svätostí!
Predovšetkým musíme byť skutočne presvedčení, že táto modlitba je životne dôležitá. "Kto uteká pred modlitbou srdcom, uteká pred všetkým, čo je dobré," povedal sv. Ján z Kríža. Všetci svätí sa modlili srdcom. Tí, čo najviac vykonali v službe blížnym, venovali sa zároveň kontemplácii. Sv. Vincent z Pauly sa takto modlil každé ráno dve - tri hodiny.
Bez modlitby srdcom je nemysliteľné duchovne rásť: človek mohol prežiť veľmi intenzívne chvíle obrátenie a nadšenia, mohol obsiahnuť nesmierne milosti, ale bez vernosti v tejto modlitbe dospeje jeho kresťanský život veľmi skoro k určitému stupňu, a ďalej nepokročí. Totiž bez modlitby srdcom nemôžeme prijať všetku Božiu pomoc potrebnú na to, aby nás podstatne pretvoril a posvätil. Svedectvo svätcov je v tomto ohľade jednoznačné.
Možno si napríklad položiť otázku: prečo toľkí ľudia, čo veľmi často pristupujú ku sv. prijímaniu, nie sú svätejší? Príčinou mnohokrát býva nedostatok kontemplatívnej modlitby. Eucharistia neprináša ovocie vnútorného uzdravenia a posvätenia, ktoré by mala prinášať, keď ju človek neprijíma celou bytosťou v ovzduší viery, lásky a adorácie, teda v ovzduší, ktoré môže vytvoriť len táto verná modlitba. A to isté platí aj o iných sviatostiach.
Ak si človek nenavykol na modlitbu srdcom, hoci je veľmi horlivým kresťanom, vždy mu bude čosi chýbať k rozvinutiu duchovného života. Nenájde opravdivý vnútorný pokoj, bude náchylný zbytočne sa znepokojovať a vo všetkom, čo bude robiť, zostane vždy čosi svetského: pripútanosť k vlastnej vôli, stopy márnivosti, sebauspokojenia a ctižiadosti, úzkoprsosť, posudzovanie atď. Bez pravidelnej modlitby srdcom nie je možná hlboká a podstatná očista srdca. Človek zostane viac-menej v zajatí ľudskej múdrosti a rozumnosti, nedosiahne skutočnú vnútornú slobodu. Nespozná opravdivo a do hĺbky Božie milosrdenstvo a nedokáže ho ani priblížiť iným. Náš úsudok zostane obmedzený a hmlistý; nebudeme schopní skutočne chodiť po Božích cestách, ktoré sa veľmi líšia od toho, čo si mnohí predstavujú, dokonca aj tí, čo sú oddaní duchovnému životu.
Niektorí ľudia napríklad zažijú veľmi peknú skúsenosť z obrátenia v charizmatickej Obnove. Vyliatie Ducha Svätého je oslňujúce a hlboko pôsobivé stretnutie s Bohom. Lenže po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch horlivého napredovania sa zastavia a začnú strácať duchovnú vitalitu. Prečo? Pretože Boh odtiahol ruku? Určite nie. "Božie dary a povolania sú neodvolateľné" (Rim 11, 29). Ale preto, lebo človek nezostal otvorený pre Božiu milosť a skúsenosť Obnovy nevyústila do života kontemplatívnej modlitby.
Na čo by mi boli prevznešené a prebohaté myšlienky o tajomstvách viery, na čo by som ustavične menil predmet meditácie a preberal všetky teologické pravdy a úryvky z Písma, keby som z toho nezískal väčšiu rozhodnosť odovzdať sa Bohu a zrieknuť sa seba samého z lásky k nemu?
Predovšetkým musíme byť skutočne presvedčení, že táto modlitba je životne dôležitá. "Kto uteká pred modlitbou srdcom, uteká pred všetkým, čo je dobré," povedal sv. Ján z Kríža. Všetci svätí sa modlili srdcom. Tí, čo najviac vykonali v službe blížnym, venovali sa zároveň kontemplácii. Sv. Vincent z Pauly sa takto modlil každé ráno dve - tri hodiny.
Bez modlitby srdcom je nemysliteľné duchovne rásť: človek mohol prežiť veľmi intenzívne chvíle obrátenie a nadšenia, mohol obsiahnuť nesmierne milosti, ale bez vernosti v tejto modlitbe dospeje jeho kresťanský život veľmi skoro k určitému stupňu, a ďalej nepokročí. Totiž bez modlitby srdcom nemôžeme prijať všetku Božiu pomoc potrebnú na to, aby nás podstatne pretvoril a posvätil. Svedectvo svätcov je v tomto ohľade jednoznačné.
Možno si napríklad položiť otázku: prečo toľkí ľudia, čo veľmi často pristupujú ku sv. prijímaniu, nie sú svätejší? Príčinou mnohokrát býva nedostatok kontemplatívnej modlitby. Eucharistia neprináša ovocie vnútorného uzdravenia a posvätenia, ktoré by mala prinášať, keď ju človek neprijíma celou bytosťou v ovzduší viery, lásky a adorácie, teda v ovzduší, ktoré môže vytvoriť len táto verná modlitba. A to isté platí aj o iných sviatostiach.
Ak si človek nenavykol na modlitbu srdcom, hoci je veľmi horlivým kresťanom, vždy mu bude čosi chýbať k rozvinutiu duchovného života. Nenájde opravdivý vnútorný pokoj, bude náchylný zbytočne sa znepokojovať a vo všetkom, čo bude robiť, zostane vždy čosi svetského: pripútanosť k vlastnej vôli, stopy márnivosti, sebauspokojenia a ctižiadosti, úzkoprsosť, posudzovanie atď. Bez pravidelnej modlitby srdcom nie je možná hlboká a podstatná očista srdca. Človek zostane viac-menej v zajatí ľudskej múdrosti a rozumnosti, nedosiahne skutočnú vnútornú slobodu. Nespozná opravdivo a do hĺbky Božie milosrdenstvo a nedokáže ho ani priblížiť iným. Náš úsudok zostane obmedzený a hmlistý; nebudeme schopní skutočne chodiť po Božích cestách, ktoré sa veľmi líšia od toho, čo si mnohí predstavujú, dokonca aj tí, čo sú oddaní duchovnému životu.
Niektorí ľudia napríklad zažijú veľmi peknú skúsenosť z obrátenia v charizmatickej Obnove. Vyliatie Ducha Svätého je oslňujúce a hlboko pôsobivé stretnutie s Bohom. Lenže po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch horlivého napredovania sa zastavia a začnú strácať duchovnú vitalitu. Prečo? Pretože Boh odtiahol ruku? Určite nie. "Božie dary a povolania sú neodvolateľné" (Rim 11, 29). Ale preto, lebo človek nezostal otvorený pre Božiu milosť a skúsenosť Obnovy nevyústila do života kontemplatívnej modlitby.
Na čo by mi boli prevznešené a prebohaté myšlienky o tajomstvách viery, na čo by som ustavične menil predmet meditácie a preberal všetky teologické pravdy a úryvky z Písma, keby som z toho nezískal väčšiu rozhodnosť odovzdať sa Bohu a zrieknuť sa seba samého z lásky k nemu?
