Pôvod mena: z lat. rosa – ruža, ružová. Narodila sa 20. apríla 1586 v Lime. Stará modlitba Liturgie hodín ju nazývala „prvým kvetom svätosti južnej Ameriky“. Podľa prameňov jej matka skoro po pôrode vraj zbadala nad jej kolískou ruže a tak ju začala volať Ružena. Jej chudobní rodičia mali s krásnou dcérou svoje plány. Chceli ju vydať za bohatého mladíka, no Izabela mala iné plány, sktorými jej matka nesúhlasila, a preto sa k dcére správala skoro až nepriateľsky.
Odmala vynikala v sebaovládaní a sebaumŕtvovaní. Často prosievala Boha: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku.“ Túžila vstúpiť do kláštora, ale to sa jej podarilo až po prekonaní mnohých prekážok. Vr. 1606 sa stala terciárkou v dominikánskej reholi a v záhrade rodného domu si postavila drevený príbytok, kde sa od toho času venovala výlučne modlitbe.
Desať hodín denne tvrdo pracovala a druhých desať hodín sa venovala modlitbe. Pre každého, kto k nej prišiel, mala slovo útechy a účinnú pomoc. Dobové pramene svedčia, že od tej doby skoro nejedla.
Aj keď bola veľkou mystičkou, prežívala nesmierne veľa utrpenia. Jej pozemská cesta sa skončila 24. augusta 1617. Pri jej hrobe sa udiali mnohé zázraky.
Za svätú bola vyhlásená r. 1671. Vikonografii je zobrazená ako mladá rehoľníčka s vencom ruží na hlave; inokedy nesie veniec ruží a v náručí drží Dieťa Ježiša. Jej atribúty sú sláviky, zajac a kotva; niekedy je pri jej nohách model mesta Lima. V roku 1606 sa ako dvadsať ročná po vzoru Katariny Sienskej, ktoru obdivovala a ctila, sa stala dominikánskou terciárkou
Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“ Zo Spisov svätej panny Ruženy Limskej (Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54-55) Sv. Růžena Limská
