EUCHARISTICKÉ SRDCE JEŽIŠOVO A JEHO KŇAZSTVO.
Máme sa spojiť s obeťou, v ktorej sa sám obetuje.
Aby sme dobre vedeli porovnať základ pobožnosti k eucharistickému Srdcu s tým, čomu nás učí Cirkev o kňažstve Ježiša Krista, ktorý sa za nás ustavične obetuje pri svätej omši, pomyslíme na nekonečnú cenu tejto obeti a na základ, z ktorého pochádza. Úkon, ktorým Boh ustanovil Vtelenie, je ten istý ako úkon, ktorým povolal Ježiša ku kňažstvu a k všeobecnému prostredníctvu. Podstatná milosť spojenia so Slovom posväcuje človečenstvo Spasiteľa, dáva mu svätosť, nie prípadkovú, ako tá, ktorá je v nás z akostno spôsobovej milosti stvorenej, ako prípadok našej duše, božský rub v duši, ale svätosť podstatnú, ktorá je základom nekonečnej ceny jeho ľudských úkonov, záslužných i smiernych. A medzi týmito úkonmi obetovanie obety na kríži, podstatne zvečňované v obeti svätej omše, je vrcholný úkon kňazský. Takto bol Ježiš ustanovený za kňaza, nie ako jeho služobníci kňazským charakterom vtlačeným do duše, ale podstatnou milosťou spojenia so Slovom, ktoré ho činí Pomazaným Pána, Svätého svätých. Z tejto podstatnej milosti vyteká milosť akostno spôsobová stvorená, ktorá ho činí hlavou mystického tela, ktorého my sme údami. A aby nás náš Pán dokonalo oživil, dal sa nám za pokrm v Eucharistii, ktorá je najvznešenejší dar jeho kňazského Srdca. Preto vnútorné duše ani nebudú dosť vedieť, akú úctu mať k Premeneniu, ktoré je práve podstatou obety svätej omše a pre nás najslávnejším okamžikom každého dňa. Bossuet vravel: "To je úkon, ktorým Ježiš Kristus silou svojich slov oddeľujúc svoju krv od svojho tela, zjavuje sa pred zrakom Boha pod obrazom smrti a pohrabu, ctí ho, ako Boha života a smrti a uznáva jeho najvyššiu velebnosť, lebo je mu najdokonalejšie poslušný ... až na smrť kríža . . . Táto druhá obeť (konaná na oltári) nie je nič iné ako mystická smrť a obeta. Je tu baránok. . .
Je tu skutočná krv, ktorá sa rozlieva, pravda, skrytým a tajomným spôsobom, aby privlastnila každému to, čo raz bolo obetované za všetkých."
Ježiš ustanovujúc Eucharistiu, pozdvihol oči k nebu, jeho tvár sa zaskvela, veľmi zatúžil prísť takrečeno nanivoč pod spôsobami chleba a vína až do konca sveta, aby tak skutočne a podstatne zostal medzi nami, dávajúc sa nám za pokrm. Podobne ako on, aj kňaz, sluha všeobecného Prostredníka, má pri premenení pozdvihnúť oči k nebu, ohnivo zatúžiť spojiť sa s obeťou Kristovou, ktorý je vždy živý, ktorý sa ustavične prihovára za nás, a ktorý ustavične obetuje svojmu Otcovi seba i všetkých živých údov svojho mystického tela, najmä tých, čo trpia, ako on trpel. Tak aj vnútorné duše, keď sú prítomné na svätej omši, majú sa tiež v okamžiku premenenia spojiť s touto obetou večného kňaza, s ním obetovať jeho sväté telo a jeho drahocennú krv, a obetujúc seba samých majú podľa vnuknutia Ducha svätého prosiť o lásku ku krížom, ktoré im Prozreteľnosť od večnosti určila, aby ich očistila a v istej miere pripravila na spoluprácu na veľkom tajomstve Vykúpenia, ktoré trvá až do konca vekov. Jednotlivé duše aj spoločnosti, ktoré žijú hlboko spojené s týmto úkonom premenenia, vynikajúcim spôsobom sa budú tešiť z lásky Kristovej a budú obdarované vždy "novými milosťami". Budú vždy hlbšie vnikať ,,do tajomstiev božského spojenia", ako sa vraví v modlitbe k eucharistickému Srdcu, a nájdu tam veľký pokoj uprostred svojich skúšok. Tak sa stanú súce obnoviť tento úkon so zvláštnou vrúcnosťou v hodinku smrti, a učiniť z neho dokonalú obeť klaňania, prosby, nápravy a poďakovania, ktoré im otvorí brány nebeské.
„Len v tvojom Srdci, sviatostný Ježiš, kde diabol iste nikdy nevnikol, kde svet nemôže vstúpiť, ku ktorému prirodzenosť bojí sa priblížiť, teda iba v tých veľmi neznámych hlbinách môžem byť úplne bezpečný." Daj, Bože, aby mnohé duše, ktoré budú čítať tieto stránky, naučily sa každodenne vždy úprimnejšie povedať: „Budem mlčať, aby som počul teba, a opustím seba, aby som sa stratil v tebe." Potom vždy lepšie počujú volanie Kristovo: „Poď, vstúp a zostaň tu", a tak skúsenostne pochopia, že pravý vnútorný život tu na zemi je počiatkom života večného.
Eucharistické Srdce Ježišovo, nežný spoločník nášho vyhnanstva, klaniam sa Ti.
Eucharistické Srdce Ježišovo, Srdce osamelé, Srdce pokorené, Srdce opustené,
Srdce zabudnuté, Srdce pohŕdané, Srdce urazené, Srdce ľuďmi zneuctené, Srdce milujúce naše srdcia, Srdce prosiace, aby sme ho milovali, Srdce trpezlivo nás čakajúce, Srdce donucované nás vypočuť,
Srdce túžiace, aby sme ho prosili, Srdce ohnisko nových milostí, Srdce mlčiace, ktoré chce vravieť k dušiam, Srdce sladké útočisko skrytého života, Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom, Srdce Toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí, Eucharistické Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami.
Ježiš - Hostia, chcem Ta potešiť,
Chcem sa spojiť s Tebou, obetovať sa s Tebou, Chcem sa znížiť pred Tebou,
Chcem zabudnúť na seba, aby som myslel na Teba, Chcem byť zabudnutý a opovrhovaný z lásky k Tebe, Chcem, aby len Ty si mi rozumel, a len Ty ma miloval.
Budem mlčať, aby som Ta mohol počúvať, opustím seba, aby som sa stratil v Tebe.
Daj, aby som zmiernil Tvoj smäd po mojej spáse, Tvoj horiaci smäd po mojej svätosti, a súc očistený, aby som Ti mohol dať čistú a pravú lásku. Nechcem, aby si sa unavoval svojím očakávaním: vezmi si ma, odovzdávam sa Ti. Sverujem Ti všetky svoje práce, svojho ducha na osvietenie, svoje srdce, aby si ho riadil, svoju vôľu, aby si ju upevnil, svoju úbohosť, aby si jej pomohol, svoju dušu aj svoje telo, aby si ich živil.
Eucharistické Srdce môjho Ježiša, ktorého krv je životom mojej duše, nech nežijem už viac ja, ale ži vo mne Ty.
V tejto modlitbe je celá náuka, celá podstata pobožnosti k eucharistickému Srdcu Ježišovmu. Najmä je to dogma: viera v tajomstvo Najsvätejšej Sviatosti, ktorá obsahuje a nám podstatne dáva telo, krv, dušu a božstvo nášho Krista Pána. Toto tajomstvo je výsledkom jeho najväčšej lásky k nám, je to plod jeho Srdca, ktoré sa preto právom nazýva eucharistické.
Modlitba začína takto: Eucharistické Srdce Ježišovo, nežný spoločník nášho vyhnanstva... Akoby Ježiš riekol niektorej duši smutne kráčajúcej tu cudzou zemou: Národ Tvoj, národ môj. Ty nie si sama, lebo ja budem s tebou, ak len sama chceš, všade a vždy. Cudzí národ, uprostred ktorého ideš, učiním svojím národom a budeš môcť spočinúť na priateľskom srdci, ktoré ti dá svätú stravu, pravý chlieb pre cestovateľa, sladkú posilu a živú posilu, ktorá ťa bude podporovať v skúškach a na únavnej ceste."
Modlitba pokračuje: Klaniam sa Ti. Je to mravouka kresťanská v plnení najvyššej ctnosti, lásky k Bohu, vyjadrená a osvedčená najdokonalejším úkonom náboženstva. Klaňanie, vnuknuté láskou, je prvá povinnosť pred tvárou Boha, ktorý je s nami; a láska, láska bezmedzná, je prvá nevyhnutná potreba vďačnosti za podobné dobrodenie. Načim preto zaobchádzať s týmto božským Kráľom počestne a s božským Srdcom láskyplne. Je medzi nami, musíme byť jeho spoločníkmi. „Pán je tu, volá ťa ", vraví nám Marta, ako kedysi povedala Márii. Pretože táto vznešená návšteva je účinkom lásky Majstrovej, je to jeho Srdce, ku ktorému sa musí vrátiť. Magdaléna tiež tak učinila, lebo je to druh úcty, ktorej ona dáva prednosť, lebo sám povedal, že je najlepší a jedine potrebný, hoci iné sú tiež dobré. Marta by nebola pokarhaná, keby nebola vyrušila svoju sestru. Klaňanie, ktoré ovláda činnosť láskou, a ktorým prejavujeme lásku k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, klaňanie, vravíme, je podstatou tejto pobožnosti, preto nenačim opakovať: Klaniam sa Ti, po každom vzývaní ako v litániách. Sedem prvých vzývaní: Srdce osamelé, Srdce pokorené, Srdce opustené, Srdce zabudnuté, Srdce pohŕdané, Srdce hanobené, Srdce ľuďmi zneuznané, je akoby pretrhovaná ozvena náreku nášho Spasiteľa na nehodné nakladanie, ktoré jeho trpezlivé Srdce znáša v Najsvätejšej Sviatosti. Tieto jemné výčitky, ktoré sa podobajú kvíleniu prenikajúcemu závoje svätostánku, ktoré kryjú pred našimi očami kruté bičovanie, hoci nekrvácajúce, v tom druhom utrpení, v Eucharistii, v ktorej sa všetko dotýka Srdca Ježišovho, lebo jeho telo nemôže viacej trpieť. Bolesť, pravda, je neprístupná k tomuto Srdcu, lež preto, že nevie prestať milovať, nemôže byť neciteľné k láske, ktorá sa mu má vzdávať a ktorú mu mnohí odopierajú. Kto by nepochopil nežnosť a silu božích citov, keď bola urazená jeho spravodlivosť a jeho láska: Hľa, opakuje zvnútra svätostánku ako k sv. Margite Márii, hľa to Srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že keď raz prelialo za nich všetku svoju krv, našlo prostriedok, ako sa im dať samo celé, po všetky dni; lež veľký počet nevďačníkov ho opúšťa, ním pohŕda, ho uráža, a na to si jeho Srdce sťažuje. Miesto vďačnosti dostáva sa mi zväčša nevďak, opovrhnutie, neúctivosť, svätokrádeže a chladnosť, ktorou ma zahrnujú v tejto sviatosti lásky. Ale, čo ma najviac bolí, sú to srdcia mne zasvätené, ktoré tak so mnou zaobchodia.
Obkľučujú ma, ale nedajú sa mi. . . nepotešia ma!. . . Prijímajú ma, hej, ale ostávam v ich duši samotný . . . zabudnutý . . . nepoznaný. . Aspoň ty, duša, ktorá ma miluješ, zaobchádzaš s mojím Srdcom tak, ako ja s tvojím? Desať nasledujúcich vzývaní vzťahuje sa na iné city: Srdce milujúce naše srdcia, Srdce prosiace, aby sme ho milovali, Srdce trpezlivo nás čakajúce, Srdce donucované nás vypočuť! Srdce túžiace, aby sme ho prosili, Srdce ohnisko nových milostí, Srdce mlčiace, ktoré chce hovoriť k dušiam, Srdce, sladké útočisko skrytého života, Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom, Srdce Toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí.
Zdá sa, že bolestné žaloby nášho Spasiteľa sú akosi pochopené, a duša, prebudiac sa zo svojej ospalosti, dojatá a zahanbená, opakuje s dôrazom hlbokej bolesti: Čože! Osamelé! . . . pokorené! .. . hanobené! . . . Srdce môjho Pána a Boha!...
A hľa, ľútosť odzbrojila spravodlivosť. Ježiš nechal uhádnuť najhlbšiu príčinu svojich žalôb, totiž, že miluje naše srdcia!, a Boh skrytý nám odpustil, že sme ho nepoznali. Od tej doby, ako by zabudnúc na svoje práva a ako by bol potešený, skoro usmierený, žaloby ustávajú. Jeho Srdce sa milosrdne naklonilo k ľutujúcej duši, necháva ju počúvať už len svoje túžby. S výrazom akéhosi sladkého smútku, Ježiš ako by sa chcel vzdať svojej spravodlivosti, svojej dôstojnosti, hľadí na nás a prosí nás, aby sme ho milovali. On je posvätný oheň lásky. A povahou ohňa je dávať sa a živiť sa sebou samým, preto tiež on prosí o lásku, ako žobrák, ktorý prosí o chlieb! Je hladný, smädí po nás ... Pripomína veľkodušnú trpezlivosť, s ktorou nás č a k á, ale už je čas, najvyšší čas, aby nás rýchlo vypočul. Ako v smrteľných úzkostiach v záhrade olivovej žiada, aby sme ho prosili, zostávajúc s ním, aby trpel pri nás. Pravda, dlho sme zneužívali jeho milosti, ale on nás uisťuje, že v nevyčerpateľnom ohnisku jeho lásky sú nové milosti, ktoré sme doposiaľ nezneuctili, ktoré nepoznáme a ktoré sú určené nám. V jeho čakajúcom mlčaní sú tajnosti, ktoré nám chce zjaviť, tajnosti milosrdnej dobroty pre hriešnikov a nešťastníkov, dôverné útechy pre svätú Cirkev, pre jeho svätého Veľkňaza a pre všetky duše spojené s jeho eucharistickým Srdcom, sladkým to útulkom skrytého života, ktoré nad nami bedlí i vo svojom zdanlivom spánku. V tomto nevýslovne nežnom Srdci Ježišovom duša kresťanská skrotená vďačnosťou, opäť poznala nesmiernu lásku svojho Boha. Odovzdala sa mu svojou vôľou; Ježiš ju prijal a teraz počúva Eucharistické Srdce Ježišovo, volá duša, zmiluj sa nad nami! Srdce eucharistické...Tak dlho zbavené pôct! Svätý Ján Krstiteľ videl prítomnosť aj budúcnosť, keď hovoril: „Je uprostred vás a vy ho nepoznáte." Srdce Ježišovo, ktoré som teraz poznal a ktorému sa teraz klaniam, zmiluj sa! Zranil som Tvoje Srdce v jeho trojakej láske: v láske, ktorá ma vykúpila, v láske, ktorá ma očakáva v sláve a v láske, ktorou si prítomný na oltári až do konca sveta! Zmiluj sa nadomnou, aby som jedného dňa súc očistený, mohol Ti ponúknuť ozajstnú lásku, pretože chcem Ta potešiť, chcem, aby si zabudol na urážky, na nevďačnosť a ľahostajnosť, ktorou si bol tak často zahrnovaný. Chcem odpovedať na Tvoje volanie: „Čakám, kto ustrnie nado mnou, avšak márne; nenachádzam, kto by ma potešil." Aby si nás posvätil a spasil, mocný Bože, chcel si poznať úzkosť a skľúčenosť, Ty si chcel, aby Ťa v getsemanskej záhrade potešil anjel; Ty, Bože všetkej útechy, chcel si prijať potechu od nás! Daj nám, aby sme šľachetne zodpovedali tomuto Tvojmu volaniu. Prosbou, spojenou s poďakovaním a náhradou, počína úctyplné klaňanie pri svätostánku Eucharistie, najvyššej lásky, ktorá ju ustanovila, lásky, ktorá je vyjadrená slovami: Srdce eucharistické. Až do konca miloval ich. Táto pobožnosť bola ustanovená na uctenie Ježiša, na uctenie jeho Srdca, ktoré nám dalo Eucharistiu, na uctenie samej Eucharistie. Máme ho ctiť tak, ako si to praje, pokiaľ možno čo najlepšie, pretože my sme boli určení na to, aby sme ukojili jeho pálčivý smäd po úcte v Najsvätejšej Sviatosti.
Posledné vzdychy učia nás uskutočňovať túto pobožnosť: Ježiš - Hostia, spojujem sa s Tebou... obetujem sa s Tebou, chcem sa zničiť pred Tebou... Spojenie je prvá snaha lásky. Odstrániť prekážky spojenia žiada nevyhnutne. A pretože práve v našom srdci sú hlavné prekážky čistoty, ktorú vyžaduje spojenie s Bohom, preto duša sľubuje zabudnúť na tvorstvo, na seba samú, sľubuje sebazapieranie, veľkodušnosť, nestrannosť', obetuje celú svoju bytosť, aby mohla jedného dňa zvolať s apoštolom: „Nežijem už ja, ale žije vo mne K r i s t u s."
Aby sme dobre vedeli porovnať základ pobožnosti k eucharistickému Srdcu s tým, čomu nás učí Cirkev o kňažstve Ježiša Krista, ktorý sa za nás ustavične obetuje pri svätej omši, pomyslíme na nekonečnú cenu tejto obeti a na základ, z ktorého pochádza. Úkon, ktorým Boh ustanovil Vtelenie, je ten istý ako úkon, ktorým povolal Ježiša ku kňažstvu a k všeobecnému prostredníctvu. Podstatná milosť spojenia so Slovom posväcuje človečenstvo Spasiteľa, dáva mu svätosť, nie prípadkovú, ako tá, ktorá je v nás z akostno spôsobovej milosti stvorenej, ako prípadok našej duše, božský rub v duši, ale svätosť podstatnú, ktorá je základom nekonečnej ceny jeho ľudských úkonov, záslužných i smiernych. A medzi týmito úkonmi obetovanie obety na kríži, podstatne zvečňované v obeti svätej omše, je vrcholný úkon kňazský. Takto bol Ježiš ustanovený za kňaza, nie ako jeho služobníci kňazským charakterom vtlačeným do duše, ale podstatnou milosťou spojenia so Slovom, ktoré ho činí Pomazaným Pána, Svätého svätých. Z tejto podstatnej milosti vyteká milosť akostno spôsobová stvorená, ktorá ho činí hlavou mystického tela, ktorého my sme údami. A aby nás náš Pán dokonalo oživil, dal sa nám za pokrm v Eucharistii, ktorá je najvznešenejší dar jeho kňazského Srdca. Preto vnútorné duše ani nebudú dosť vedieť, akú úctu mať k Premeneniu, ktoré je práve podstatou obety svätej omše a pre nás najslávnejším okamžikom každého dňa. Bossuet vravel: "To je úkon, ktorým Ježiš Kristus silou svojich slov oddeľujúc svoju krv od svojho tela, zjavuje sa pred zrakom Boha pod obrazom smrti a pohrabu, ctí ho, ako Boha života a smrti a uznáva jeho najvyššiu velebnosť, lebo je mu najdokonalejšie poslušný ... až na smrť kríža . . . Táto druhá obeť (konaná na oltári) nie je nič iné ako mystická smrť a obeta. Je tu baránok. . .
Je tu skutočná krv, ktorá sa rozlieva, pravda, skrytým a tajomným spôsobom, aby privlastnila každému to, čo raz bolo obetované za všetkých."
Ježiš ustanovujúc Eucharistiu, pozdvihol oči k nebu, jeho tvár sa zaskvela, veľmi zatúžil prísť takrečeno nanivoč pod spôsobami chleba a vína až do konca sveta, aby tak skutočne a podstatne zostal medzi nami, dávajúc sa nám za pokrm. Podobne ako on, aj kňaz, sluha všeobecného Prostredníka, má pri premenení pozdvihnúť oči k nebu, ohnivo zatúžiť spojiť sa s obeťou Kristovou, ktorý je vždy živý, ktorý sa ustavične prihovára za nás, a ktorý ustavične obetuje svojmu Otcovi seba i všetkých živých údov svojho mystického tela, najmä tých, čo trpia, ako on trpel. Tak aj vnútorné duše, keď sú prítomné na svätej omši, majú sa tiež v okamžiku premenenia spojiť s touto obetou večného kňaza, s ním obetovať jeho sväté telo a jeho drahocennú krv, a obetujúc seba samých majú podľa vnuknutia Ducha svätého prosiť o lásku ku krížom, ktoré im Prozreteľnosť od večnosti určila, aby ich očistila a v istej miere pripravila na spoluprácu na veľkom tajomstve Vykúpenia, ktoré trvá až do konca vekov. Jednotlivé duše aj spoločnosti, ktoré žijú hlboko spojené s týmto úkonom premenenia, vynikajúcim spôsobom sa budú tešiť z lásky Kristovej a budú obdarované vždy "novými milosťami". Budú vždy hlbšie vnikať ,,do tajomstiev božského spojenia", ako sa vraví v modlitbe k eucharistickému Srdcu, a nájdu tam veľký pokoj uprostred svojich skúšok. Tak sa stanú súce obnoviť tento úkon so zvláštnou vrúcnosťou v hodinku smrti, a učiniť z neho dokonalú obeť klaňania, prosby, nápravy a poďakovania, ktoré im otvorí brány nebeské.
„Len v tvojom Srdci, sviatostný Ježiš, kde diabol iste nikdy nevnikol, kde svet nemôže vstúpiť, ku ktorému prirodzenosť bojí sa priblížiť, teda iba v tých veľmi neznámych hlbinách môžem byť úplne bezpečný." Daj, Bože, aby mnohé duše, ktoré budú čítať tieto stránky, naučily sa každodenne vždy úprimnejšie povedať: „Budem mlčať, aby som počul teba, a opustím seba, aby som sa stratil v tebe." Potom vždy lepšie počujú volanie Kristovo: „Poď, vstúp a zostaň tu", a tak skúsenostne pochopia, že pravý vnútorný život tu na zemi je počiatkom života večného.
Eucharistické Srdce Ježišovo, nežný spoločník nášho vyhnanstva, klaniam sa Ti.
Eucharistické Srdce Ježišovo, Srdce osamelé, Srdce pokorené, Srdce opustené,
Srdce zabudnuté, Srdce pohŕdané, Srdce urazené, Srdce ľuďmi zneuctené, Srdce milujúce naše srdcia, Srdce prosiace, aby sme ho milovali, Srdce trpezlivo nás čakajúce, Srdce donucované nás vypočuť,
Srdce túžiace, aby sme ho prosili, Srdce ohnisko nových milostí, Srdce mlčiace, ktoré chce vravieť k dušiam, Srdce sladké útočisko skrytého života, Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom, Srdce Toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí, Eucharistické Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami.
Ježiš - Hostia, chcem Ta potešiť,
Chcem sa spojiť s Tebou, obetovať sa s Tebou, Chcem sa znížiť pred Tebou,
Chcem zabudnúť na seba, aby som myslel na Teba, Chcem byť zabudnutý a opovrhovaný z lásky k Tebe, Chcem, aby len Ty si mi rozumel, a len Ty ma miloval.
Budem mlčať, aby som Ta mohol počúvať, opustím seba, aby som sa stratil v Tebe.
Daj, aby som zmiernil Tvoj smäd po mojej spáse, Tvoj horiaci smäd po mojej svätosti, a súc očistený, aby som Ti mohol dať čistú a pravú lásku. Nechcem, aby si sa unavoval svojím očakávaním: vezmi si ma, odovzdávam sa Ti. Sverujem Ti všetky svoje práce, svojho ducha na osvietenie, svoje srdce, aby si ho riadil, svoju vôľu, aby si ju upevnil, svoju úbohosť, aby si jej pomohol, svoju dušu aj svoje telo, aby si ich živil.
Eucharistické Srdce môjho Ježiša, ktorého krv je životom mojej duše, nech nežijem už viac ja, ale ži vo mne Ty.
V tejto modlitbe je celá náuka, celá podstata pobožnosti k eucharistickému Srdcu Ježišovmu. Najmä je to dogma: viera v tajomstvo Najsvätejšej Sviatosti, ktorá obsahuje a nám podstatne dáva telo, krv, dušu a božstvo nášho Krista Pána. Toto tajomstvo je výsledkom jeho najväčšej lásky k nám, je to plod jeho Srdca, ktoré sa preto právom nazýva eucharistické.
Modlitba začína takto: Eucharistické Srdce Ježišovo, nežný spoločník nášho vyhnanstva... Akoby Ježiš riekol niektorej duši smutne kráčajúcej tu cudzou zemou: Národ Tvoj, národ môj. Ty nie si sama, lebo ja budem s tebou, ak len sama chceš, všade a vždy. Cudzí národ, uprostred ktorého ideš, učiním svojím národom a budeš môcť spočinúť na priateľskom srdci, ktoré ti dá svätú stravu, pravý chlieb pre cestovateľa, sladkú posilu a živú posilu, ktorá ťa bude podporovať v skúškach a na únavnej ceste."
Modlitba pokračuje: Klaniam sa Ti. Je to mravouka kresťanská v plnení najvyššej ctnosti, lásky k Bohu, vyjadrená a osvedčená najdokonalejším úkonom náboženstva. Klaňanie, vnuknuté láskou, je prvá povinnosť pred tvárou Boha, ktorý je s nami; a láska, láska bezmedzná, je prvá nevyhnutná potreba vďačnosti za podobné dobrodenie. Načim preto zaobchádzať s týmto božským Kráľom počestne a s božským Srdcom láskyplne. Je medzi nami, musíme byť jeho spoločníkmi. „Pán je tu, volá ťa ", vraví nám Marta, ako kedysi povedala Márii. Pretože táto vznešená návšteva je účinkom lásky Majstrovej, je to jeho Srdce, ku ktorému sa musí vrátiť. Magdaléna tiež tak učinila, lebo je to druh úcty, ktorej ona dáva prednosť, lebo sám povedal, že je najlepší a jedine potrebný, hoci iné sú tiež dobré. Marta by nebola pokarhaná, keby nebola vyrušila svoju sestru. Klaňanie, ktoré ovláda činnosť láskou, a ktorým prejavujeme lásku k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, klaňanie, vravíme, je podstatou tejto pobožnosti, preto nenačim opakovať: Klaniam sa Ti, po každom vzývaní ako v litániách. Sedem prvých vzývaní: Srdce osamelé, Srdce pokorené, Srdce opustené, Srdce zabudnuté, Srdce pohŕdané, Srdce hanobené, Srdce ľuďmi zneuznané, je akoby pretrhovaná ozvena náreku nášho Spasiteľa na nehodné nakladanie, ktoré jeho trpezlivé Srdce znáša v Najsvätejšej Sviatosti. Tieto jemné výčitky, ktoré sa podobajú kvíleniu prenikajúcemu závoje svätostánku, ktoré kryjú pred našimi očami kruté bičovanie, hoci nekrvácajúce, v tom druhom utrpení, v Eucharistii, v ktorej sa všetko dotýka Srdca Ježišovho, lebo jeho telo nemôže viacej trpieť. Bolesť, pravda, je neprístupná k tomuto Srdcu, lež preto, že nevie prestať milovať, nemôže byť neciteľné k láske, ktorá sa mu má vzdávať a ktorú mu mnohí odopierajú. Kto by nepochopil nežnosť a silu božích citov, keď bola urazená jeho spravodlivosť a jeho láska: Hľa, opakuje zvnútra svätostánku ako k sv. Margite Márii, hľa to Srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že keď raz prelialo za nich všetku svoju krv, našlo prostriedok, ako sa im dať samo celé, po všetky dni; lež veľký počet nevďačníkov ho opúšťa, ním pohŕda, ho uráža, a na to si jeho Srdce sťažuje. Miesto vďačnosti dostáva sa mi zväčša nevďak, opovrhnutie, neúctivosť, svätokrádeže a chladnosť, ktorou ma zahrnujú v tejto sviatosti lásky. Ale, čo ma najviac bolí, sú to srdcia mne zasvätené, ktoré tak so mnou zaobchodia.
Obkľučujú ma, ale nedajú sa mi. . . nepotešia ma!. . . Prijímajú ma, hej, ale ostávam v ich duši samotný . . . zabudnutý . . . nepoznaný. . Aspoň ty, duša, ktorá ma miluješ, zaobchádzaš s mojím Srdcom tak, ako ja s tvojím? Desať nasledujúcich vzývaní vzťahuje sa na iné city: Srdce milujúce naše srdcia, Srdce prosiace, aby sme ho milovali, Srdce trpezlivo nás čakajúce, Srdce donucované nás vypočuť! Srdce túžiace, aby sme ho prosili, Srdce ohnisko nových milostí, Srdce mlčiace, ktoré chce hovoriť k dušiam, Srdce, sladké útočisko skrytého života, Srdce, učiteľ tajného spojenia s Bohom, Srdce Toho, ktorý spí, ale ktorý vždy bedlí.
Zdá sa, že bolestné žaloby nášho Spasiteľa sú akosi pochopené, a duša, prebudiac sa zo svojej ospalosti, dojatá a zahanbená, opakuje s dôrazom hlbokej bolesti: Čože! Osamelé! . . . pokorené! .. . hanobené! . . . Srdce môjho Pána a Boha!...
A hľa, ľútosť odzbrojila spravodlivosť. Ježiš nechal uhádnuť najhlbšiu príčinu svojich žalôb, totiž, že miluje naše srdcia!, a Boh skrytý nám odpustil, že sme ho nepoznali. Od tej doby, ako by zabudnúc na svoje práva a ako by bol potešený, skoro usmierený, žaloby ustávajú. Jeho Srdce sa milosrdne naklonilo k ľutujúcej duši, necháva ju počúvať už len svoje túžby. S výrazom akéhosi sladkého smútku, Ježiš ako by sa chcel vzdať svojej spravodlivosti, svojej dôstojnosti, hľadí na nás a prosí nás, aby sme ho milovali. On je posvätný oheň lásky. A povahou ohňa je dávať sa a živiť sa sebou samým, preto tiež on prosí o lásku, ako žobrák, ktorý prosí o chlieb! Je hladný, smädí po nás ... Pripomína veľkodušnú trpezlivosť, s ktorou nás č a k á, ale už je čas, najvyšší čas, aby nás rýchlo vypočul. Ako v smrteľných úzkostiach v záhrade olivovej žiada, aby sme ho prosili, zostávajúc s ním, aby trpel pri nás. Pravda, dlho sme zneužívali jeho milosti, ale on nás uisťuje, že v nevyčerpateľnom ohnisku jeho lásky sú nové milosti, ktoré sme doposiaľ nezneuctili, ktoré nepoznáme a ktoré sú určené nám. V jeho čakajúcom mlčaní sú tajnosti, ktoré nám chce zjaviť, tajnosti milosrdnej dobroty pre hriešnikov a nešťastníkov, dôverné útechy pre svätú Cirkev, pre jeho svätého Veľkňaza a pre všetky duše spojené s jeho eucharistickým Srdcom, sladkým to útulkom skrytého života, ktoré nad nami bedlí i vo svojom zdanlivom spánku. V tomto nevýslovne nežnom Srdci Ježišovom duša kresťanská skrotená vďačnosťou, opäť poznala nesmiernu lásku svojho Boha. Odovzdala sa mu svojou vôľou; Ježiš ju prijal a teraz počúva Eucharistické Srdce Ježišovo, volá duša, zmiluj sa nad nami! Srdce eucharistické...Tak dlho zbavené pôct! Svätý Ján Krstiteľ videl prítomnosť aj budúcnosť, keď hovoril: „Je uprostred vás a vy ho nepoznáte." Srdce Ježišovo, ktoré som teraz poznal a ktorému sa teraz klaniam, zmiluj sa! Zranil som Tvoje Srdce v jeho trojakej láske: v láske, ktorá ma vykúpila, v láske, ktorá ma očakáva v sláve a v láske, ktorou si prítomný na oltári až do konca sveta! Zmiluj sa nadomnou, aby som jedného dňa súc očistený, mohol Ti ponúknuť ozajstnú lásku, pretože chcem Ta potešiť, chcem, aby si zabudol na urážky, na nevďačnosť a ľahostajnosť, ktorou si bol tak často zahrnovaný. Chcem odpovedať na Tvoje volanie: „Čakám, kto ustrnie nado mnou, avšak márne; nenachádzam, kto by ma potešil." Aby si nás posvätil a spasil, mocný Bože, chcel si poznať úzkosť a skľúčenosť, Ty si chcel, aby Ťa v getsemanskej záhrade potešil anjel; Ty, Bože všetkej útechy, chcel si prijať potechu od nás! Daj nám, aby sme šľachetne zodpovedali tomuto Tvojmu volaniu. Prosbou, spojenou s poďakovaním a náhradou, počína úctyplné klaňanie pri svätostánku Eucharistie, najvyššej lásky, ktorá ju ustanovila, lásky, ktorá je vyjadrená slovami: Srdce eucharistické. Až do konca miloval ich. Táto pobožnosť bola ustanovená na uctenie Ježiša, na uctenie jeho Srdca, ktoré nám dalo Eucharistiu, na uctenie samej Eucharistie. Máme ho ctiť tak, ako si to praje, pokiaľ možno čo najlepšie, pretože my sme boli určení na to, aby sme ukojili jeho pálčivý smäd po úcte v Najsvätejšej Sviatosti.
Posledné vzdychy učia nás uskutočňovať túto pobožnosť: Ježiš - Hostia, spojujem sa s Tebou... obetujem sa s Tebou, chcem sa zničiť pred Tebou... Spojenie je prvá snaha lásky. Odstrániť prekážky spojenia žiada nevyhnutne. A pretože práve v našom srdci sú hlavné prekážky čistoty, ktorú vyžaduje spojenie s Bohom, preto duša sľubuje zabudnúť na tvorstvo, na seba samú, sľubuje sebazapieranie, veľkodušnosť, nestrannosť', obetuje celú svoju bytosť, aby mohla jedného dňa zvolať s apoštolom: „Nežijem už ja, ale žije vo mne K r i s t u s."