Prečo 2. vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus. Po smrti kardinála A. Stepinaca, ktorý zomrel na následky otrávenia 10. februára 1962, naši biskupi P. Hnilica a M. Rusnák spolu s kardinálom Mindszentym zostali jedinými symbolmi cirkevného odporu proti komunizmu
Prečo 2. vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus. Po smrti kardinála A. Stepinaca, ktorý zomrel na následky otrávenia 10. februára 1962, naši biskupi P. Hnilica a M. Rusnák spolu s kardinálom Mindszentym zostali jedinými symbolmi cirkevného odporu proti komunizmu.
Aj keď od pádu berlínskeho múru a komunistického režimu už prešlo vyše tridsať rokov, nie je nikdy na škodu pripomínať a vedieť, prečo Druhý vatikánsky koncil vlastne komunizmus neodsúdil. V súčasnej kovidovej zdravotníckej diktatúre je to ako? O tom možno niekto napíše o tridsať rokov, ako Cirkev dala štátu kľúče od kostolov. K oprášeniu úvah o postoji Cirkvi ku komunizmu ma povzbudil spišský biskup Ján Kuboš, ktorý sa kriticky vyjadril o súčasnej pandemickej situácii a obmedzení v súvislostiach súčasnej koronakrízy: „Zavrime kostoly, poriešime tým pandémiu. Kostoly boli zatvorené a dennodenne pribúdali tisícky nakazených.“ (Biskup Ján Kuboš: Homília na Mariánskej hore v Levoči 4. júla 2021, vysielaná v televízii a v Rádiu Lumen.) Aj za komunistov sme mali občanov druhej kategórie, aj za ich vlády sa cestovať na Západ dalo len veľmi ťažko.
Cez Koncil, ako píše historik Roberto de Mattei, Medzinárodná skupina otcov (Coetus Internationalis Patrum) pripravila petíciu, v ktorej signatári žiadali, aby v schéme Cirkev v súčasnom svete, ktorá sa venovala problémom ateizmu, bol pridaný osobitný paragraf, ktorý by sa výslovne zaoberal problémom komunizmu. „Dejiny nás právom obvinia zo zbabelosti alebo zo slepoty pre toto mlčanie,“ povedal okrem iného vo svojom vystúpení biskup Pavol Hnilica. (Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava : Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 306–307.) Navrhovaný text o odsúdení komunizmu sa žiaľ napokon do koncilových dokumentov nedostal.
„Problém komunizmu. Každú formu ateizmu treba odmietnuť, pretože protirečí učeniu Cirkvi. Ale forma, ktorá už od minulého storočia až po dnešné dni má najväčšmi negatívny vplyv na kresťanov, ako aj stúpencov každého náboženstva, a spôsobuje pastierom Cirkvi najväčšie starosti, je tá, ktorá sa pod názvom marxistického socializmu či komunizmu vo veľkom šíri a pod zámienkou hospodárskeho a spoločenského pokroku zvádza mnoho ľudí.
Veď komunizmus kvôli popieraniu existencie Boha a každého náboženského poriadku, predovšetkým poriadku nadprirodzeného, je, ako dokazujú dejiny, logickou nutnosťou vedený k tomu, aby mnohými spôsobmi podkopával základné princípy prirodzeného poriadku. A naozaj, aby sme sa obmedzili iba na tie najdôležitejšie, komunizmus popiera duchovnosť a nesmrteľnosť duše človeka; odmieta pravú slobodu, najmä v náboženských veciach; porušuje v mnohých ohľadoch pravú dôstojnosť človeka, rodiny a manželského zväzku; neuznáva žiadnu pevnú a nemennú normu morálneho zákona a práva.
Správne a morálne preň je iba všetko to, čo je užitočné pre diktatúru vlastnej strany (porov. vystúpenie kardinála Wyszyńského z 20. septembra 1965). Nepripúšťa a neuznáva právo na súkromné vlastníctvo; triedny boj považuje za nutný prostriedok na dosiahnutie pozemských dobier; má takú totalitárnu predstavu o štáte, že pre jednotlivcov ani pre spoločenské medzičlánky nemá takmer nijaké dôstojné miesto.
Zo všetkých uvedených dôvodov treba komunizmus odmietnuť nielen preto, že je infikovaný ateistickým morom, ale aj z dôvodu vyššie uvedených závažných omylov, pre ktoré bol učiteľským úradom Cirkvi označený za zvrátený svojou vnútornou podstatou (porov. Encyklika Divini Redemptoris).
Z ešte závažnejšieho dôvodu treba učenie komunizmu považovať za zhubné, pretože najmä v našich časoch ho na premnohých miestach zavádzajú občianske a politické autority za použitia všetkých možných prostriedkov, a tak sa šíri a je presadzovaný násilím i ľstivosťou. Výsledok je ten, že komunizmus šliape po Božích a ľudských právach a Katolíckej cirkvi, ktorá nemôže uznať toto učenie a prijať jeho prax, nespravodlivo bráni vykonávať jej božské poslanie, a v jej členoch je vystavovaná tragickému prenasledovaniu.
Z týchto dôvodov Katolícka cirkev, pobádaná takouto veľkou skazou duší, nikdy neprestala varovať kresťanských veriacich pred učením a praxou komunizmu opakovanými odsúdeniami a výstrahami. Aj dnes považuje za svoju najzávažnejšiu pastoračnú povinnosť: vysloviť rovnaký súd prostredníctvom ekumenického koncilu.
Zatiaľ čo Cirkev ako celok má spoluúčasť na utrpeniach svojich členov, ktorí rôznymi spôsobmi trpia prenasledovanie zo strany komunizmu, slávnostne potvrdzuje všetky zjavené a prirodzené pravdy, ktoré komunizmus odmieta. Zaprisaháva svoje deti, ba všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa nenechali oklamať falošnou nádejou, že je možné uviesť do súladu svoju náboženskú vieru s princípmi komunizmu, a to ani v hospodárskej, ani v spoločenskej oblasti. Cirkev vyhlasuje, že pravý pokrok nespočíva v učení a praxi komunizmu, ako je to očividné z poľutovaniahodných skúseností mnohých národov, ale v zdravých politických princípoch, ktoré sú v súlade s Božím právom, prirodzeným i pozitívnym.
Napokon vyzýva všetkých zodpovedných, aby sa usilovali prostredníctvom spravodlivosti a dobročinnej lásky odstraňovať nespravodlivé podmienky občianskeho spolužitia, ktoré, žiaľ, komunizmu uľahčujú cestu.“ (Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil, s. 308–309.)
Spomínaná petícia bola doručená sekretárovi komisie zodpovednej za prípravu a revidovanie schémy o Cirkvi v súčasnom svete. Podpísalo ju celkovo 454 prelátov z 86 krajín, ktorí zostali veľmi udivení, keď v sobotu 13. novembra dostali nový text bez akejkoľvek zmienky o tejto svojej požiadavke. „Skutočnosť, že jediný človek mohol zabrániť, aby bol taký významný dokument odovzdaný koncilovej komisii, ktorej bol oficiálne určený, je jednou z veľkých tragédií Druhého vatikánskeho koncilu a môže vojsť do dejín ako najväčší škandál, ktorý poškodil závažné rozhodnutia tohto posvätného zhromaždenia,“ komentoval páter Wiltgen (tamtiež, s. 310).
Z celej petície ostala iba prvá veta bodu 21 pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes: „Cirkev, verná Bohu i človeku, nemôže aj naďalej s bolesťou a s najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať – ako to robila aj v minulosti – tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej dôstojnosti,“ pričom len v poznámke pod čiarou odkazuje na predchádzajúce vyjadrenia Magistéria. (Porov. PIUS XI., encyklika Divini Redemptoris, 19. marca 1937: AAS 29, 1937, s. 65–106; PIUS XII., encyklika Ad apostolorum principis, 29. júna 1958: AAS 50, 1958, s. 601–614; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53, 1961, s. 451–453; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56, 1964. De Mattei, cit. d., s. 651–653.)
Učiteľský úrad Katolíckej cirkvi opakovane jednoznačne odsúdil komunizmus, osobitne v encyklike Pia XI. Divini Redemptoris z 19. marca 1937, a v encyklike Pia XII. Ad apostolorum principis z 29. júna 1958. Dekrét Svätého ofícia v apríli 1959 zdôraznil platnosť exkomunikácie zo 7. januára 1949 proti akémukoľvek druhu spolupráce s komunizmom. (AAS, 41, 1949, s. 34.) Ján XXIII. však nebol toho názoru a ako sa s tým zdôveril rôznym partnerom v rokovaniach, bol tej mienky, že „komunisti v podstate hľadajú spravodlivosť a sú to ľudia, ktorí sa majú zle“. (Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil, s. 106.)
V písomných návrhoch biskupov, ktorí pricestovali na Koncil do Ríma, sa komunizmus javil ako najťažší omyl, ktorý treba odsúdiť (tamtiež). V predprípravnej fáze Koncilu minimálne 378 biskupov žiadalo, aby sa Koncil zaoberal moderným ateizmom a osobitne komunizmom a poukázal na možnosti, ako čeliť jeho nebezpečenstvu. Vietnamský arcibiskup z Hué, Ngô-Dinh-Thuc (tamtiež, s. 107.), napríklad definoval komunizmus ako „problém problémov“, najväčší problém toho času. Msgr. Ngô-Dinh-Thuc vystúpil v Komisii na tému komunizmu a vyhlásil:
„Naša Ústredná prípravná komisia skúmala až doteraz mnohé problémy, ale komunizmus sa mi zdá byť problémom problémov; naozaj sa týka samotnej existencie kresťanstva, ktoré stavia do veľkého nebezpečenstva. Diskutovať o ostatných problémoch bez toho, aby sa na prvé miesto dalo riešenie problémov zrodených z komunizmu, by znamenalo nasledovať príklad teológov z Konštantínopolu, ktorí vášnivo diskutovali o pohlaví anjelov, zatiaľ čo vojsko mohamedánov ohrozovalo hradby mesta. Bolestné postavenie Cirkvi v Číne pochádza azda z našej nepripravenosti.
Napriek tomu vzhľadom na národy, ktoré sú v súčasnosti v rukách komunistov, napríklad Laos a Vietnam, sa mi zdá, že katolíci a predovšetkým biskupi katolíckeho sveta by nemali obmedziť svoju starostlivosť iba na obetovanie modlitieb, ale môžu poskytnúť veľmi cennú pomoc na povzbudenie verejnej mienky svojich krajanov v prospech utláčaného národa. Všetci sme prekvapení mlčaním katolíckeho sveta pred smrteľným zápasom veľmi nešťastného laoského národa a utrpením vietnamského národa, zatiaľ čo všade počuť hlas komunistov a ich spolupáchateľov, ktorí žijú v demokratických národoch a z ktorých niektorí sú katolíci, čo radšej zavýjajú s vlkmi: Je to hlas tých, ktorí odsudzujú obete a vyvyšujú katov.“
Kardinál Montini, napríklad, použil veľmi opatrné slová, pýtajúc sa, či dôvod šírenia komunizmu nebolo treba hľadať v chybách samotnej Cirkvi, a kardinál Alfrink žiadal, aby sa v komunizme rozlišovali ciele od prostriedkov, lebo v istej miere mohli byť ciele považované za správne. Počas prvého zasadania Koncilu kardinál Tisserant, ktorý predsedal zmiešanej podkomisii zodpovednej za schému De cura animarum, naliehal, aby bolo z textu vypustené slovo komunizmus a pravdepodobne, podľa Giovanniho Turbantiho, vystúpil aj s požiadavkou, aby boli vyškrtnuté paragrafy o prenasledovaní v komunistických krajinách.
Dňa 2. novembra 1962 sa Plinio Correa de Oliveira stretol s kardinálom Tisserantom, ktorého, napriek jeho veku – 80 rokov – našiel „žiarivého, pokojného a bystrého“. Kardinál sa mu zdôveril, že sa zúčastnil na rokovaniach s ruskými schizmatickými pravoslávnymi: „Moskva žiadala, aby sa na Koncile nehovorilo proti komunizmu, a Rím to prijal,“ povedal a dodal, že považuje „za možné hovoriť proti materializmu a ateizmu, ale nezmieňovať sa o komunizme; takým spôsobom Koncil, ktorý rokuje iba o náboženstve, by mohol dokonale vykonať svoje poslanie;“ okrem toho vyhlásil, „kto by mohol hovoriť proti skutočnosti, že treba brať peniaze bohatým a dávať ich chudobným?“
Preto podľa neho prijala Svätá stolica podmienky Kremľa. V priebehu rozhovoru, ktorý sa uskutočnil vo francúzštine, Tisserant vyzdvihoval kardinála Štefana Wyszyńského a kardinála Mindszentyho označil za „pauvre imbécile“ (úbohého hlupáka). Vyhlásil, že je ťažšie obrátiť schizmatického monarchu než ateistického komunistu, lebo „ten prvý prijíma ako svojho hlavného predstaveného iba cára, zatiaľ čo ateistický komunista netrpí protirímskymi predsudkami“.
Po smrti kardinála Alojzija Stepinaca, ktorý zomrel na následky otrávenia 10. februára 1962, naši biskupi Pavol Hnilica a Michal Rusnák spolu s kardinálom Mindszentym zostali jedinými symbolmi cirkevného odporu proti komunizmu. Ich postoje sa až dovtedy zhodovali s vyhláseniami Svätej stolice.
Málo známe stretnutie v Metzi V auguste 1962 uskutočnilo v Metzi (porov. J. Madiran: L’accord de Metz ou pourquoi notre Mère fut muette. Versailles : Via Romana, 2006) tajné stretnutie kardinála Tisseranta s novým ortodoxným arcibiskupom z Jaroslavľa Nikodimom. (Nikodim, občianskym menom Boris Georgievic Rotov. Zomrel na infarkt vo Vatikáne 5. septembra 1978 počas audiencie u Jána Pavla I. Na základe archívnych výskumov bolo zdokumentované, že Ekumenická rada cirkví bola orgánom, do ktorého sa infiltrovalo veľa kremeľských agentov a že metropolita Nikodim, ktorému sa podarilo stať sa jedným z jej prezidentov, bol aj funkcionárom KGB.)
Pri tejto príležitosti sa Nikodim s Tisserantom dohodli, že moskovský patriarcha prijme pápežské pozvanie, ak sa pápež zaručí, že Koncil upustí od odsúdenia komunizmu. (Francesco Lamendola: La santa Messa è di Gesù Cristo, non del clero.) Sergej Bolškov vo svojich pamätiach o kardinálovi Tisserantovi a dom Emanuel Lanne, ktorý z nich čerpal, o tom predložili zdokumentovanú rekonštrukciu.
Ústredný výbor Ekumenickej rady cirkví (ERC) sa zišiel v Paríži začiatkom augusta 1962. Vatikán bol zastúpený Msgr. Willebrandsom, ktorý sa 11. augusta stretol s Nikodimom, predstaviteľom Ruskej pravoslávnej cirkvi, hneď po tom, ako táto vstúpila do ERC v predchádzajúcom roku v New Delhi. Nikodim smelo oslovil Willebrandsa a ihneď nastolil problém účasti ortodoxných pozorovateľov na Koncile a dôrazne ho pozval prerokovať problém priamo do Moskvy. Spomínaný Bolškov, spisovateľ s kontaktmi na kláštor Chevetogne, zorganizoval 18. augusta stretnutie v Metzi, v Lotrinsku, na ktorom s Nikodimom stretli kardinál Tisserant a Basile Krivochéine, pravoslávny arcibiskup z Bruselu.
Medzitým sa prostredníctvom sovietskeho veľvyslanca v Ankare rozvíjali kontakty medzi Kremľom a vatikánskym apoštolským delegátom v Turecku Msgr. Francescom Lardonem, za účelom dosiahnuť súhlas Moskvy s účasťou ruských katolíckych biskupov na Koncile. Aj Msgr. Willebrands v dňoch 27. septembra až 2. októbra 1962 bol v Moskve, aby rozptýlil starosti Kremľa, pokiaľ išlo o postoj Koncilu ku komunizmu. Po jeho návrate do Ríma kardinál Bea moskovskému patriarchátu zaslal oficiálne pozvanie. A tak 12. októbra 1962 ruskí pozorovatelia, arcikňaz Vitalij Borovoj a archimandrita Vladimír Kotliarov, pricestovali do Ríma.
Konštantínopolský patriarcha Atenagoras, ktorý nevedel o tajných rokovaniach, bol dovtedy presvedčený, že Ruská pravoslávna cirkev pozorovateľov nepošle. Zvolal svoju synodu, a hoci osobne bol naklonený prijať pápežovo pozvanie, aby nenarušil panortodoxnú jednotu, vyhlásil, že nie je možné vyslať pozorovateľov do Ríma. Moskovský patriarchát teda obratne preskočil Konštantínopolský patriarchát v novej sieti vzťahov s Vatikánom. „Nasledovali bolestné obviňovania medzi pravoslávnymi a aj proti Sekretariátu, takmer akoby chcel rozdeliť pravoslávie.“
A tak až stretnutie Pavla VI. s Atenagorasom v januári 1964 zmiernilo napätie a umožnilo účasť pozorovateľov ortodoxných cirkví počnúc tretím zasadacím obdobím Koncilu. „Rozhodnutie pozvať nekatolíkov ako pozorovateľov bolo jedným z najdôležitejších spomedzi rozhodnutí učinených v prípravnej fáze pre charakter, ktorý Koncil nadobudol, a prácu, ktorú vykonal. Jeho dôsledky výrazne presahovali aj tie najoptimistickejšie očakávania. Pre mnohé aspekty prítomnosť nekatolíkov na Koncile znamenala‚ koniec protireformácie‘.“ (Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil, s. 106.) Ale dnes je to už len história. Bude nám učiteľkou života?
