Zazračný obraz v Lajas (Kolumbia)

Sanktuárium DE LAS LAJAS (Kolumbia)
Popri Turinskom plátne a Guadalupskom obraze je to iný obraz (nie veľmi známy u nás) vytvorený nie ľudskou rukou. Vytvorený "samotným kameňom" - prirodzenými farbami "uliateho?" kameňa.

Svätyňa Panny Márie z Las Lajas (čít. lachas) sa nachádza v Kolumbii, 7 km na juhovýchod od mesta Ipiales, blízko hranice s Ekvádorom. Kostol je postavený na takmer zvislom zraze vo výške 45 m nad riekou Guaitara spolu s mostom, ktorý preklenuje roklinu tejto rieky. Je postavený v neogotickom slohu. So stavbou tohto kostola, už tretieho na tomto mieste a ktorý nahradil predchádzajúci, začali 1. januára 1916 a dokončili ho 20. augusta 1949. Kostol je zaujímavý tým, že nemá prednú stenu. Tú tvorí stena skaly.

V polovici 18. storočia tam objavili obraz Panny Márie na stene v jaskyni a celý kostol je postavený tak, že obraz je súčasťou hlavného oltára. V roku 1951 bol tento kostol povýšený na menšiu baziliku (Basilica minor). Príbeh z Las Lajas je v mnohom podobný príbehu Panny Márie Guadalupskej. O nič menej fascinujúci a pritom aj v katolickom svete takmer neznámy. Sviatok Panny Márie z Las Lajas je 16. septembra.

Prvý písomný záznam o Las Lajas je od španielského mnícha Juana de Santa Gertrudis, ktorý v rokoch 1756-1762 putoval južnou oblasťou vtedajšieho Nového Kráľovstva Granady (zhruba územie dnešnej Kolumbie, Ekvádoru, Panamy a časť Venezuely) a zbieral peniaze na stavbu prvej kaplnky na tom mieste. Veril tomu, že ak tam postaví kaplnku, tak mu Panna Mária prinavráti zrak. Bol totiž slepý. Keď bola kaplnka dostavaná, zrak sa mu vrátil.

Príbeh tohto obrazu začína v roku 1754. Maria Mueses de Quiñones, indiánska žena z dediny Potosi, často chodievala do mesta Ipiales, vzdialeného asi 10 km. Jedného dňa, keď sa blížila k miestu zvanom Las Lajas ("Skalné dosky" - geologický tvar tamojších skál), kde chodník prechádzal hlbšie roklinou, ju zastihla búrka. Maria nikdy nemala rada toto miesto. Bola tam totiž jaskyňa, o ktorej sa povrávalo, že v nej straší. Povery ešte stále pretrvávali u Indiánov. Nezostávalo jej však nič iné, len sa ukryť v jaskyni. Modliac sa vošla do jaskyne, ale zostala iba pri vchode. Zakrátko pocítila jemné poklepanie na pleci, ako keby ju niekto pozýval ďalej dovnútra. Maria celá vystrašená vybehla von do búrky a utekala do Ipiales.

Za niekoľko dní tade išla znova, tentoraz mala so sebou aj 8-ročnú dcéru Rosu, ktorá bola od narodenia hluchonemá. Niesla ju na chrbte tradičným indiánskym spôsobom. Keď došli k Las Lajas, Maria sa tam
zastavila, aby si trochu odpočinula. Dievča jej zišlo z chrbta a išlo sa hrať. Nasledujúce bolo, že malá Rosa vybehla z jaskyne a kričí: "Mami, vo vnútri je pani s malým chlapcom na rukách". Maria bola celá bez seba. Prvýkrát počula svoju dcéru rozprávať. Nechcela však vôbec vedieť, čo za pani je v jaskyni, schmatla Rosu a utekala preč. Keď potom o tom rozprávala v dedine, nikto jej neveril. Napriek tomu sa zvesť o tom rozniesla a niektorí si predsa len povedali, žeby na tom niečo mohlo byť, keďže dievča už rozprávalo. O niekoľko dní nato sa malá Rosa stratila. Po márnom hľadaní, Mariu plnú obáv zrazu napadlo, že Rosa možno šla do jaskyne. Spomenula si, že Rosa hovorila: "...tá mestiza ma volá". Bežala teda k jaskyni a keď vošla dovnútra uvidela veľkolepývýjav: malá Rosa kľačala v prítomnosti nádhernej pani a hrala sa spolu s dieťaťom, ktoré zišlo z náručia svojej matky. V tom momente Maria vedela, že vidí Matku Božiu a jej Dieťa Ježiša. Padla na kolená a už nemala žiaden strach. Obávajúc sa však zosmiešnenia, nepovedala o tom nikomu.

Ale spolu s Rosou často prichádzali do jaskyne a priniesli tam poľné kvety alebo zapálili sviečky. Prešlo niekoľko mesiacov, keď Rosa náhle onemocnela a zomrela. Rozžialená Maria sa rozhodla ísť do jaskyne a poprosiť Matku Božiu o prinavrátenie svojej dcéry k životu. Panna Mária pohnutá Mariiným žiaľom a jej naliehavým prosením, obsiahla u svojho Syna vzkriesenie jej dcéry. Maria plná radosti sa vrátila domov. Tentoraz už o tom nemlčala. Hneď na druhý deň ráno všetci išli do Las Lajas. A vtedy sa stalo, že na stene v jaskyni objavili ten obraz. Maria Mueses si však nemohla spomenúť, žeby ten obraz tam predtým videla.

Na obraze je Dieťa Ježiš na rukách Panny Márie. Pôsobí spokojne, cíti sa bezpečne v náručí svojej Matky. Po stranách kľačí svätý Dominik a svätý František - zakladatelia dvoch reholí, ktoré ako prvé pokresťančili Kolumbiu. Panna Mária dáva ruženec svätému Dominikovi a Pán Ježiš františkánsky povraz svätému Františkovi. Kovové korunky tam neskôr pridali veriaci. Aj keď sa Panna Mária neusmieva, z očí jej vyžaruje radosť a nesmierná milota. Jej bohaté čierne vlasy ju pokrývajú ako plášť. Má črty podobné ľuďom z Južnej Ameriky. Farba a výzdoba šiat poukázujú na kráľovskú hodnosť. Indiáni nemali najmenších pochýb: to bola ich Kráľovna.

Nikto však nevie, kto vytvoril tento obraz. Aj po vyše 250 rokoch má obraz stále jasné farby.Nemeckí geológovia skúmali tento obraz. Navŕtali ho na niekoľkých miestach, zobrali vzorky a zistili, že na povrchu nie je nanesená žiadna farba.

Nie je tam žiadne farbivo, žiadny pigment, ale je to prírodná farba skaly. Navyše, takto sfarbená skala pokračuje do hlbky vyše 1 metra (nešlo by to len tak ľahko zoškrabať). Uzáver: podobne ako obraz Panny Márie Guadalupskej, ani obraz Panny Márie z Las Lajas nebol vytvorený ľudskou rukou (zatiaľ ešte nikto neprišiel s názorom, že to vytvorila príroda). Ešte stojí za zmienku, že okolie kostola má úchvatnú prírodnú scenériu. Sú tam dva vodopády, ktoré nepretekajú cez okraj útesu, ale z neho vytekajú.

Láskavá náklonnosť Matky Božej k Latinskej Amerike je odmenou za heroickú vieru formovanú na Iberijskom poloostrove počas 800 rokov v bojoch s Maurami (Islam) a ktorú si Boh želal depozitovať do duší v Južnej Amerike. Od Mexika po Tierra del Fuego niet národa, ktorému by Matka Božia nepreukázala svoju priazeň. A to nie hocijako, ale vždy vznešeným spôsobom v plnej nádhere, davajúc jasne najavo, že tam prišla kraľovať. Las Lajas je jeden taký príklad.

www.youtube.com/watch