Vystupovanie z Cirkvi: Keď ani to nestačilo, začal ľudu poskytovať hmotné výhody. Začal podporovať zradcov svojho náboženstva a prenasledovať verných katolíkov.

Vystupovanie z Cirkvi: Keď ani to nestačilo, začal ľudu poskytovať hmotné výhody. Začal podporovať zradcov svojho náboženstva a prenasledovať verných katolíkov.

Za víchrice môžeme pozorovať zaujímavý jav. Hviždiaci vietor sa oprie o koruny stromov a poláme na nich všetky suché a slabé konáre.
Po utíšení víchrice potom nájdeme pod stromom celé hŕby polámaných ratolestí a konárov. Ničiacou víchricou bola aj posledná svetová vojna. Zničila a zlámala všetko, čo sa jej postavilo do cesty a nejednu suchú a slabú ratolesť odlomila aj zo stromu Cirkvi katolíckej. Tisíce ľudí odpadli od Cirkvi a stali sa jej nepriateľmi. Sú to suché a slabé ratolesti, ktoré odlomila víchrica. Na tieto ulomené ratolesti zo stromu Cirkvi radi poukazujú naši nepriatelia slovami: „V tej katolíckej Cirkvi asi nie je všetko v poriadku… Keby tam bolo všetko v poriadku, neboli by z nej toľkí veriaci vystúpili..“

Zamyslime sa nad týmito ich slovami a pouvažujme o nich! V súvislosti s týmito rečami si najprv rozpomeň, na poprevratové časy. Naši muži po viacročnom vraždení sa vracali domov. Vracali sa unavení, mravne a nábožensky ľahostajní. A vtedy prišiel nepriateľ a začal svoju podvratnú činnosť. Cirkev predstavoval ako nepriateľku pokoja, pokroku, národa a vlasti.

Kde akú krivdu jej prišili za golier. A náš ľud tým rečiam veril. To však nášmu nepriateľovi nestačilo. Aby sa mu táto lepšie darila, začal sľubovať. Sľuboval hory- doly, len aby ľud odviedol od Cirkvi. Keď ani to nestačilo, začal ľudu poskytovať hmotné výhody. Začal podporovať zradcov svojho náboženstva a prenasledovať verných katolíkov. To osožilo. Slabé charaktery nevedeli odolať toľkému pokušeniu a podľahli. Mnohí katolíci opustili vieru svojich otcov a vystúpili z Cirkvi. Mysleli si, že sa im bez nej bude ľahšie a voľnejšie žiť.

V istom časopise som čítal síce humoristickú, ale veľmi poučnú udalosť. Nejaký otec pre svoje zamestnanie nemal času na výchovu svojho syna, a tak ho poslal do istého výchovného ústavu. Ale čo sa nestalo?! Chlapec o niekoľko dní utiekol domov. Namrzený otec ho tam odviedol znovu, ale o nejaký čas bo chlapec zase doma. Vtedy otca prešla trpezlivosť a vzal si ho na paškál.

Prečo si utiekol? Čo ti tam chýbalo? Spýtal sa ho prísnym hlasom. Bijú Ťa tam? Nedávajú ti tam jesť? Nie. Prečo si teda ušiel? Lebo som sa tam musel každý deň umývať a česať.

Cirkev je v istom slova zmysle tiež akýmsi výchovným ústavom, ktorý má svoj domáci poriadok a svoje výchovné pravidlá. Jej výchovné pravidlá a domáci poriadok poznáš už od svojej mladosti. Sú to Božie a cirkevné prikázania a povinnosťou každého kresťana katolíka je ich zachovávať. Mnohým moderným ľuďom sa ale zachovávanie týchto prikázaní nepozdáva a preto si počínajú ako ten nerozumný chlapec. Utekajú z výchovného ústavu Cirkvi a odpadávajú. Vystupujú z Cirkvi, mysliac si, že sa im bez nej bude ľahšie a voľnejšie žiť.

Nepáčia sa im prísne zásady Cirkvi. Keby im Cirkev hovorila: „Pite do nemoty! Berte čo vidíte! Robte čo chcete!“: to by ju neopustili. Lenže Cirkev im tak nehovorí. Ona im hlása „Nepokradneš! Nezabiješ! Nezosmilníš!“ a to sa im nepáči. Aby všetci mohli slobodne hrešiť, opustia Cirkev, utekajú z nej ako ten nerozumný chlapec z ústavu. Ale veľmi sa mýlia. Už staroveký kresťanský mysliteľ, Tertulián bol napísal, že ľudská duša je už od svojej prirodzenosti je kresťanská. Rob teda čo chceš, vrhni sa hoci do víru najpustejších radovánok a orgií. Rozprávaj si, že niet Boha: ani sa nenazdáš, a zase sa ti ozve v duši smutný, vyčítavý a dojemný hlas tvojej viery. Môže teda voľakto opustiť svoju Cirkev, ale skôr, či neskôr sa v ňom ozve svedomie a jeho duša začne túžiť po návrate.

Dopadne tak, ako tí ľudia v bájke. Tí vraj nechceli počúvať hlas zvonov, lebo im pripomínali ich povinnosti voči Bohu. Zvesili teda tie zvony z veže a zakopali ich do zeme. Ale čo sa nestalo? Len čo ich zahrabali, z hlbín zeme sa znovu ozval ich hlahol. Museli ich vykopať a vpustiť do mora. Ale aj odtiaľ sa ozýval ich hlas. Vtedy sa spamätali a zavesili zvony na ich pôvodné miesto a polepšili sa. Tak je to aj s našimi odpadlíkmi. Môžu vystúpiť z Cirkvi, ale príde chvíľa, keď sa im v duši znovu ozve hlas viery a budú ľutovať svoje poblúdenie. Príkladov zo súčasného života na to máme dosť.

Nech ťa teda nemýli, že niektorí ľudia odpadli od Cirkvi. Možno, že dnes vystúpili z Cirkvi a zajtra ako márnotratní synovia prídu zase naspäť. Buď rád, že si synom alebo dcérou katolíckej Cirkvi, ktorú nám Kristus Pán ustanovil, za Ariadnu v labyrinte moderného života. Miluj Cirkev! Počúvaj ju! Ušetríš si mnohé sklamania v živote a šťastlivo dôjdeš k svojmu cieľu, do blaženej večnosti.

Andrej Klíman (pripravil A. Čulen)
alianciazanedelu.sk/archiv/5021