"Rím už viac nebude centrom Ježišovho náboženstva. Pápež sa vráti do katakomb." Pustovník, blahoslavený misijného Karmelu : František Palau.
Sviatok: 20. marec* 29. december 1811 Aitona, Lleida, Katalánsko, Španielsko
† 20. marec 1872 Tarragona, Katalánsko, Španielsko
Karmelitán František od Ježiša, Márie a Jozefa sa narodil 29. decembra 1811 v dedinke Aytona v španielskej provincii Lérida (s centrom v Léride). Bol siedmym z deviatich detí manželov Jozefa Palau a Márie Antoniny Quer. Krst prijal
ešte v deň svojho narodenia. Sviatosť birmovania prijal 11. apríla 1817 v Léride. Rodičia, ktorí podporovali jeho náboženskú horlivosť a talent na vedeckú prácu, vyjadrili v roku 1825 súhlas s jeho presťahovaním k vlastnej sestre Ružene, vydatej a bývajúcej v Léride. Tam aj pristúpil v roku 1826 k prvému svätému prijímaniu. Po troch rokoch vstúpil do seminára, v ktorom potom dostal štipendium na úhradu nákladov na štúdium.
Na začiatku roku 1832 opustil seminár a poprosil o vstup do Tereziánskeho Karmelu. Rehoľný život začal 14. novembra 1832. O rok neskôr, 15. novembra 1833, zložil prvé rehoľné sľuby. Nepokojná politická situácia nedovoľovala, aby sa presťahoval do iného kláštora a pokračoval v ďalšom štúdiu. Preto v štúdiách pokračoval v tom istom kláštore v Barcelone až do leta v r. 1835. Z tohto kláštora ho vyhodili revolucionári 25. júla a až do konca života sa už doňho nevrátil. Bol vtedy diakonom. Po niekoľkých dňoch väzenia v citadele v Barcelone ho prepustili na slobodu a vrátil sa do rodinného domu v Aytone.
So svojím rehoľným predstaveným udržiaval listový kontakt a týmto spôsobom mu predstavený odporučil, aby prijal kňazské svätenia v diecéze Barbastro (Huesca). Stalo sa tak 2. apríla 1836. Od tých čias až do polovice roku 1840 delil svoj čas medzi samotu v jaskyni neďaleko Aytony, apoštolát v miestnej farnosti a ľudové misie v diecézach Aragónie a Kastílie.
Od júla 1840 sa jeho život radikálne zmenil. Aby unikol prenasledovaniu vyvolanému občianskou vojnou medzi obhajcami monarchie (karlistami – podľa princa Karola) a liberálmi, 22. júla ušiel do Francúzska. Najprv sa usadil v pohraničnom meste Perpignan a neskôr v okolitých dedinách.
Na konci roka 1842 sa premiestnil do diecézy Montauban (do obce Caylus), neďaleko mariánskej svätyne v Livrone. Hoci viedol samotársky život podľa špecifickosti „karmelitánskych púští“, svojím príkladom pritiahol skupinu nasledovníkov. V tom istom období viedol skupinu zbožných žien, žijúcich v malom domčeku pri svätyni v Livrone. Obidve skupiny – mužská aj ženská – tvorili akoby zárodok jeho neskoršieho diela, hoci sa rozpadli, keď František na jar v roku 1851 definitívne opustil Francúzsko a vrátil sa do Španielska.
Krátko po návrate do vlasti ho inkardinovali do barcelonskej diecézy. V lete roku 1851 a potom počas dlhých rekolekcií v samote v okolí Montsantu (Tarragona) navštevoval dve skupiny žien, ktoré v Léride a Aytone duchovne viedol. Medzi nimi boli tiež ženy, ktoré patrili do podobnej skupiny už vo Francúzsku a teraz v Španielsku chceli v tomto diele pokračovať. Po návrate do Barcelony ho vymenovali za duchovného otca v seminári a od novembra toho istého roku vo farnosti sv. Augustína zorganizoval neobyčajné katechetické dielo nazvané „Škola cnosti“. Išlo o integrálny a súčasne revolučný typ katechézy. Jej program totiž zahŕňal elementárnu katechézu a súčasne bral do úvahy náboženskú výchovu dospelých na rôznych vedomostných úrovniach. Dokonca využíval aj dennú tlač. Pod osobným Františkovým vedením katechéza dosiahla mimoriadny úspech, preto ju antiklerikálne kruhy ostro napádali. Obvinili ho, že v marci 1854 vyvolal robotnícke nepokoje a preto ho od 9. apríla poslali do vyhnanstva na ostrov Ibiza v Baleárskych ostrovoch.
Ostal tam do mája v roku 1860, iba výnimočne mu povolili krátky výjazd do Palma de Mallorca a Barcelony. Keď sa dokázala jeho nevina a prepustili ho na slobodu, začal intenzívne obdobie apoštolskej práce, najmä ohlasovania evanjelia (kázní) vo veľkých mestách (Barcelona, Madrid, Palma, Ciudadela). V tom istom období znova zahájil zakladanie spoločenstiev. Tieto diela sa od založenia prvého stáleho spoločenstva v Ciudadela na Minorke v rokoch 1860 – 1861 dokázali definitívne zakoreniť. Týmto dvom oblastiam svojej činnosti – kazateľskej a zakladateľskej – venoval väčšinu energie počas zvyšujúcich desiatich rokov svojho života. Často opúšťal svoje trvalé bydlisko v meste Vallarca (Barcelona), aby navštívil iné oblasti Aragónska, Katalánska a Baleárskych ostrovov. Cieľom jeho ciest bolo vedenie založených spoločenstiev alebo plnenie apoštolských úloh.
Dvakrát (v rokoch 1860 a 1870) cestoval do Ríma, aby tam podal správu o zakladaných spoločenstvách, ako aj vyjasnil otázky spojené s pastoráciou posadnutých osôb, resp. tých na okraji spoločnosti, ktorým venoval veľa energie už od r. 1864. Zomrel po krátkej chorobe 20. marca 1872 v Tarragone, onedlho po tom, čo tlačou vyšli Konštitúcie pre svojich duchovných synov a dcéry v Misijnom Karmeli.
V marci 1951 v Tarragone otvorili beatifikačný proces o. Františka, 21. decembra 1968 pápež Pavol VI. schválil jeho písomné dielo a 24. apríla 1988 pápež Ján Pavol II. vyhlásil o. Františka Palau y Quer za blahoslaveného. Jeho liturgická spomienka v karmelitánskom ráde je slávená 7. novembra.
Duchovný profil
Je očividné, že bl. František Palau bol človekom všestranným a podnikavým. Jeho život sprevádzali mnohé prekážky, ale vždy ich statočne a mužne prekonal. Nikdy sa neznechutil. Pre neho neexistoval pojem porážky. Keď bolo niektoré z jeho diel prenasledované, odpovedal tým, že začal tvoriť iné.
Ak by sme chceli vystihnúť jeho evanjelizačnú činnosť, museli by sme použiť veľa charakteristík: zapálený a zaangažovaný kazateľ, neúnavný misionár, vzdelaný katechét, vytrvalý spisovateľ a novinár, charizmatický zakladateľ. Všetky tieto charakteristiky, správne a výstižné, hoci poukazujú na rôznorodé aspekty jeho mnohostrannej činnosti, predsa len primálo hovoria a vnútornej strane jeho osobnosti. Lepšie ju charakterizujú iné, oveľa hlbšie charakteristiky: vzdelaný a odvážny prorok, kontemplatik zamilovaný do samoty, rozvážny duchovný vodca, cirkevný mystik. On sám sa cítil ako herold a obnoviteľ Cirkvi a hrdo nosil titul apoštolského misionára.
Všetky vyššie uvedené osobnostné črty a postoje boli v bl. Františkovi Palau také výrazné, že sa často zdá, že sa navzájom vylučujú alebo sú v protiklade. V jeho osobe sa črty navzájom protikladné a vzdialené dokonale zjednocujú. Bol kontemplatikom zamilovaným do úplnej samoty a súčasne apoštolom zaangažovaným do zápasov každého druhu. Prechádzal s najväčšou prirodzenosťou od úplného mlčania k hluku davov. Bol taký istý na skalách ostrova Vedrá aj na kazateľniciach v Barcelone.
Na základe celého života a duchovnej cesty možno jasne opísať charakteristické črty jeho ducha: rovnako nebojácný a schopný prispôsobiť sa, smelý a otvorený na prijímanie rád, rozhodný a rozvážny, radikálny a srdečný. Okrem toho mal jasné a jednoznačné ideály, nepodliehal rutine a priemernosti.
Už v detstve cítil vrúcnu túžbu, aby sa niečomu a pre niekoho dal celý. Tvoril ukážkový príklad povolaného človeka: najprv – zrelé a pokojné rozoznanie a potom – rozhodné a bezpodmienečné odovzdanie, bez ústupu či poddania sa. Keď mu bolo jasné, že jeho povolanie je v Karmeli, ani na chvíľu neotáľal s jeho realizáciou. Nebál sa pritom čeliť náročným prekážkam. Ako reálnu pripúšťal možnosť, že ho násilím vyhodia z kláštora, ale ani to ho neodradilo, aby zostal verný rehoľným sľubom. Veľkoryso to dokazoval počas celého svojho života, keď pôsobil ako vzorný karmelitán žijúci mimo kláštora.
Keď na konci svojho života vo svetle viery kontemploval rôzne neúspechy svojho povolania, objavil, že Boh ho pozýva, aby v rámci tej istej rehoľnej rodiny vytvoril nový duchovný smer. Vo funkcii zakladateľa kongregácií pochopil zmysel duchovného otcovstva. Na uskutočnenie tohto diela dostal osobitnú charizmu. Do podstaty Karmelu, ktorú túžil nenarušenú preniesť do Misijného Karmelu, dodal duchovnosť radikálne cirkevnú, vyplývajcu z jeho vlastnej skúsenosti. Musel prejsť dlhú cestu hľadania uprostred temnej noci, kým v roku 1860 dostal jasné svetlo: v skúsenosti cirkevného spoločenstva objavil cieľ aj ideál svojho vnútorného života a svojej apoštolskej činnosti. Oba tieto aspekty sa mu zjavili ako dve stránky tej istej skutočnosti, ako výrazy tej istej lásky.
Podarilo sa mu prekonať rozpor medzi vnútorným životom a apoštolátom, medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. V tajomstve skutočnosti Cirkvi, Mystického Kristovho tela, sa oba tieto rozmery spájajú do dokonalej jednoty. Z tohto ústredného bodu vyplývajú iné charakteristické črty jeho duchovnosti a jeho zakladateľskej charizmy. A týmto spôsobom sa lepšie zvýrazňuje – a tiež dopĺňa – dedičstvo Tereziánskeho Karmelu.
Františkov život a duch boli nakoniec zachytené v jeho životnom motte: „Cirkev svätá, ty vieš, že ak žijem, žijem pre teba; ak zomieram, zomieram pre teba“.
„Zlo a ohavnosť na svätom mieste je tajomstvom. Je to zahalené a nikto tomu neverí…
Je to skryté a [Pustovník] nemá za úlohu to odhaliť.“
„Tí z nás na nočnej hliadke bijú na poplach: Do sv. boja! A ku cnostiam, katolíci!
"Poznám to dobre. Ale ako to, že tomuto jazyku nerozumejú mníšky, ktoré žijú v ústraní v kláštoroch, a tie, ktoré sa modlia v tichu kostolov? Ako môže kresťan zabudnúť na nepriateľa svojej rasy?… Ako sa môže katolík nezúčastniť tohto zápasu?“
Anjel Ríma: „Opustím Rím, ktorý bude prísne potrestaný.“
„Opustím Rím. Odoberiem z neho papežský trón a mesto bude vydané do moci démonov a revolúcie. Rím už viac nebude centrom Ježišovho náboženstva; podreže hrdlá svojim kňazom a rehoľníkom a opäť sa stane nepriateľom Krista a Jeho Cirkvi. Trón najvyššieho veľkňaza sa do neho nevráti, pretože bude prenesený na iné miesto...
Rím bude prísne potrestaný, a ten deň je blízko, deň žiaľu a smútku, deň krvi a ohňa.“
Anjel 20. kapitoly Zjavenia blahoslavenému Františkovi Pallau; List don Pascualovi de Jesús María v Rime,
Vedrá (Ibiza), 1. srpna 1866
„Rím – nie katolícka cirkev, ale falošní, zradní katolíci – budú potrestaní. Boh na ňu vyleje kalich svojho hnevu s väčšou prísnosťou ako na Paríž. Taký je názor pustovníka na Rím.“
„Poriadok vecí, ktoré ľudské ruky nedokážu obsiahnuť, vedie ľudstvo k zrušeniu všetkých verejných katolíckych bohoslužieb a ich nahradeniu v oficiálnom svete náboženstvom štátu. Pápež sa vráti do katakomb."
"Akonáhle bude Antikrist porazený… Boh sám vymenuje pápeža podľa svojho Srdca."
„Boh,“ vysvetlil, „navštívi svoj hnev, kliatbu a zlorečenie na neveriacich a medzi nimi aj na neveriacich, ktorí sa nazývajú katolíkmi…
„Typ katolíkov, ktorí sa vysmievajú tomu, čo katolicizmus učí o božskej spravodlivosti a o démonoch, jej vykonávateľov. Peklo nasmeruje všetku svoju zúrivosť na tieto duše."
"A Rím, čo sa s ním stane?" spýtal sa blahoslavený Palau. „Čo sa stane s pápežským stolcom? Trón Najvyššieho pontifikátu sa nikdy nerozpadne. Bez ohľadu na to, kto na ňom sedí – Peter, Pavol alebo Pius – či už v Ríme alebo v Jeruzaleme, bude trvať až do konca storočí.
„Aj v jaskyni na drsnej a studenej skale? No a čo! Kdekoľvek je Peter, tam je jeho trón.
"Ak by Peter sedel na pni stromu uprostred púšte, tento zoťatý peň bude jeho trónom,
a ak by bol ukrižovaný, jeho trónom bude kríž!"
„Poriadok vecí, ktoré ľudské ruky nedokážu obsiahnuť, vedie ľudstvo ku zrušeniu všetkých verejných katolíckych bohoslužieb a ich nahradeniu v oficiálnom svete náboženstvom štátu. Pápež sa vráti do katakomb."
"Akonáhle bude Antikrist porazený... Boh sám si vymenuje pápeža podľa svojho Srdca."
„Takto sa veci majú: Vidíme telo Antikrista, ale ešte nie jeho hlavu. Tiež vidíme, že jeho impérium je už vytvorené.“ „Antikrist bude uznaný ako najväčší mág všetkých čias“ „Revolúcia je celá politická moc vlád tohto sveta. Jej hlavou je Antikrist. Už vidíme jej telo, teda všetkých kráľov zeme zjednotených pod jedným princípom: Vojna proti Bohu!
„Katolícka cirkev,“ napísal, „hoci bude napadnutá všetkými mocnosťami pekla a zeme, zvíťazí; brány pekla Ju nepremôžu… Ako to bude? Aké prostriedky budú použité? Je to záhada; je to pre nás neznáma budúcnosť; je to tajomstvo, budúca udalosť zahalená ako všetky budúce udalosti.“
„Niektorí z týchto mužov a žien vedú zdanlivo zbožný život: chodia na spoveď, počúvajú omšu, veľmi často prijímajú sväté prijímanie, ale spozornejte! Ach hrôza!
„Odstraňujú posvätnú hostiu zo svojich úst, berú si ju domov a šliapu po nej vo svojich satanských obradoch.
"Sú to Judášovia v samotnej svätyni, ktorí priviedli démonov na miesto, kam nepatria, a naplnili Boží chrám ohavnosťami."
„Satan vstúpil do svätyne,“ dodal, „a za pomoci ľudí pri moci, ktorí si hovoria katolícki, ju naplnil ohavnosťami.
„Z vnútra svätyne vedie vojnu proti nám, krutú vojnu, najnebezpečnejšiu vojnu, akú Cirkev kedy videla…
„Antikrist nás prekvapí,“ povedal. „Dnes sme tým, čím sme. Zajtra sa zobudíme so správou, že vojenský génius porazil najväčšie mocnosti sveta, že sme stratili svoju národnosť a sme pod jeho nadvládou.
"Nasledujúci deň cisársky dekrét potláča katolícke uctievanie na celom svete a deň nato budú známe tresty pre tých, ktorí neprijmú cisárove zákony."
„Oficiálne nebude existovať žiadne náboženstvo okrem náboženstva štátu. Bude jeden boh a jedno náboženstvo. Tento boh bude Antikrist a toto náboženstvo bude antikresťanské.”
blahoslavený Palau zdôrazňuje, že Antikrist sa pokúsil oklamať aj dobrých ľudí prostredníctvom fantázií, ilúzií a klamstiev.
„Aby človek putujúci na zemi mohol poznať Cirkev, to úplne čisté a veľmi mladé dievča, Boh vo svojej múdrej prozreteľnosti stvoril dokonalý vzor, predstavujúci jej čistotu, panenstvo, materstvo a plodnosť, jej krásu… Tým vzorom je Panna Mária, Matka Božia. Ona je najčistejším zrkadlom, v ktorom môže človek kontemplovať svätú Cirkev.“
web o bl. Františkovi Palau y Quer
pôsobil ako vzorný karmelitán žijúci mimo kláštora, On sám sa cítil ako rytier ducha a obnoviteľ Cirkvi a hrdo nosil titul apoštolského misionára. Bol kontemplatikom zamilovaným do úplnej samoty a súčasne apoštolom zaangažovaným do zápasov každého druhu. Boh ho pozval, aby v rámci tej istej rehoľnej rodiny vytvoril nový duchovný smer. Ako reálnu pripúšťal možnosť, že ho násilím vyhodia z kláštora, ale ani to ho neodradilo, aby zostal verný rehoľným sľubom Musel prejsť dlhú cestu hľadania uprostred temnej noci, kým v roku 1860 dostal jasné svetlo: v skúsenosti cirkevného spoločenstva objavil cieľ aj ideál svojho vnútorného života a svojej apoštolskej činnosti. Oba tieto aspekty sa mu zjavili ako dve stránky tej istej skutočnosti, ako výrazy tej istej lásky.
Podarilo sa mu prekonať rozpor medzi vnútorným životom a apoštolátom, medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. V tajomstve skutočnosti Cirkvi, Mystického Kristovho tela, sa oba tieto rozmery spájajú do dokonalej jednoty. Z tohto ústredného bodu vyplývajú iné charakteristické črty jeho duchovnosti a jeho zakladateľskej charizmy. A týmto spôsobom sa lepšie zvýrazňuje – a tiež dopĺňa – dedičstvo Tereziánskeho Karmelu. Františkov život a duch boli nakoniec zachytené v jeho životnom motte: „Cirkev svätá, ty vieš, že ak žijem, žijem pre teba; ak zomieram, zomieram pre teba“.
Vo funkcii zakladateľa kongregácií pochopil zmysel duchovného otcovstva. Na uskutočnenie tohto diela dostal osobitnú charizmu. Do podstaty Karmelu, ktorú túžil nenarušenú preniesť do Misijného Karmelu, dodal duchovnosť radikálne cirkevnú, vyplývajcu z jeho vlastnej skúsenosti.
Moja pravá Cirkev bude vyhodená z Ríma a bude musieť vydržať niekoľko rokov spustošenia
Babylon sa zrúti. Systém „bezbožných miest“ sa zrúti. Svätý Ján píše o „Veľkom Babylone“:
Odíďte z neho, môj ľud, aby ste sa už nezúčastňovali na jeho hriechoch a nemali účasť na jeho ranách, pretože jeho hriechy sú nazhromaždené až do neba a Boh si pamätá jeho zločiny. (Zj 18: 4)
106. Kľúče Ríma budú teraz prinavrátené Bohu, Všemohúcemu Otcovi 6. 06. 2011 cez MBM
Moja milovaná dcéra, buď teraz silná. Obsah Mojich posolstiev vyvoláva v tebe strach, ktorému nesmieš podľahnúť. Niekedy sa v tejto práci cítiš taká osamelá, no predsa, Ja stojím pri tebe každý deň a nie som od teba ďaleko. Moje posolstvá, ako som ti už povedal skôr, neprinesú vždy dušiam radosť. Veriaci avšak pochopia, že trest je nutný, aby pomohol očistiť svet.
Obsah posolstiev je niekedy ťažko stráviteľný, ale ty musíš vkladať do Mňa všetku dôveru. Opäť ti nariaďujem, nedávaj sa do rečí s ľuďmi, mojimi veriacimi, ktorí spochybňujú, analyzujú alebo hľadajú medzery v Mojom Svätom Slove. Lebo ani ty, ani tieto duše nemajú oprávnenie tak konať. Teraz musíš poslúchať Mňa. Tými, ktorí naďalej opovrhujú a zhadzujú Moje slovo, sa už nezaoberaj. Nevšímaj si tých, ktorí sa pokúsia na teba zaútočiť. Čas je príliš krátky na to, aby bol strácaný takýmto rozptyľovaním. Mala by si sa zaoberať ľuďmi, mojimi úbohými deťmi, ktorým chýba viera alebo ktorí nepoznajú Mňa alebo Môjho Večného Otca. To sú tí, ktorí Mi robia starosti.
Takže tí kresťania, ktorí to aj dobre myslia, ktorí sa pokúšajú skúmať Moje Slovo a trávia svoj čas Jeho analyzovaním, miesto toho, aby jednoducho nasledovali Moje učenie a modlili sa za svojich úbohých bratov a sestry, strácajú drahocenný čas.
Dcéra moja, prosím povedz svetu, že predpovedané ekologické katastrofy teraz postihnú zem. Všetko sa to teraz začína. Budú toľké a prídu tak rýchlo. A všetky prídu kvôli slepým očiam hriešnikov ponorených v odpadkoch ich hriechov, ktorí nevidia Slovo Boha Otca.
Veriaci, nemusíte sa báť.
Veriaci, teraz sa modlite. Nebojte sa. Poskytnem vám Moju Božskú ochranu v každom čase, aj vtedy, keď vás budú zosmiešňovať v Mojom mene. Modlitby vám dodajú silu a odvahu, keď teraz Zlý a jeho prisluhovači vylievajú svoj jed na moje deti. Keď sa ich ohavné činy vojny proti ľudstvu začnú stupňovať terorizmom, zavedením svetovej meny a úmyselnou kontamináciou zeme jedmi, tak Ma počúvajte. Padne na vás hnev Boha Otca a padne rýchlo. Modlitby sa musia modliť v skupinách na celom svete, pretože to pomôže odvrátiť niektoré z týchto udalostí.
Modlite sa za môjho milovaného vikára pápeža Benedikta. Je obklopený veľmi mocnými nepriateľmi Boha, nenásytne bažiacimi po moci a kontroly nad Mojou Cirkvou. Modlitby môžu odložiť jeho bezprostredný odchod, keď bude donútený opustiť Vatikán, ako bolo predpovedané. Modlite sa, modlite sa, modlite sa za túto dobu, lebo bude najtemnejšia, aká kedy dopadla na mojich posvätených služobníkov, biskupov, kardinálov a mojich pravých nasledovníkov. Kľúče Ríma budú teraz prinavrátené Bohu, Všemohúcemu Otcovi.
Prišiel čas na boj proti Satanovi a jeho zlým nasledovníkom. Ich pokusy zničiť ľudstvo budú najprísnejšie potrestané, lebo budú musieť znášať obrovské utrpenie za ich zlé činy.
Povstaňte teraz, deti moje. Vkladajte svoju dôveru, nádej a oddanosť na prvom mieste do Mňa. Denná modlitba, Omša a Eucharistia pomôže Mne a Môjmu Otcovi zastaviť toto zlo.
Nasledujte Ma. Zdvihnite Môj kalich, lebo keď tak urobíte, budete sa radovať z večného života.
Váš milujúci Spasiteľ Kráľ ľudstva
Ježiš Kristus