JÁN SIMONIDES - Neúnavný Misionár a Blahoslavený Mučeník
(nar. 27.12. 1639 - smrť 31.10.1674)
Život a smrť tohto katolíckeho kňaza spadá do búrlivého obdobia 17.storočia, do obdobia náboženských a politických bojov v Uhorsku, ktoré sa zväčša odohrávali práve na Slovensku.
Narodil sa v spišskej dedinke Bijacovce a pokrstený bol v kostole Všetkých svätých z 13.stor.. Myšlienka rehoľného povolania sa v ňom zrodila pravdepodobne počas štúdií na gymnáziu v Spišskej Kapitule a predovšetkým v Košiciach (1653-59). Po skončení gymnázia sa Ján Simonides hlásil do Spoločnosti Ježišovej, pričom bol poslaný do Košíc, kde je záznam o jeho prijatí zo 14.októbra 1659. Podľa príkazu predstavených sa odobral na Košickú univerzitu, kde začal študovať filozofiu. V Košiciach mal možnosť spoznať miesto poznačené krvou košických mučeníkov a oboznámiť sa s hrdinským duchom kňazov - martýrov. V tej dobe ešte netušil, že ho o niekoľko rokov neskôr čaká rovnaká voľba a podujme sa na krvavú cestu vernosti. Po úspešnom zakončení filozofie vyučoval na jezuitskom gymnáziu v Užhorode. Svoje teologické štúdiá dokončil v Košiciach ako 31-ročný.
Pri sledovaní životnej cesty P.Simonidesa vidíme, že už pred jeho príchodom na jednotlivé miesta jeho misionárskej činnosti bolo veľa ťažkostí a nenávisti voči všetkému katolíckemu a jezuitskému. Metóda jezuitov pri rekatolizácií spočívala v zakladaní škôl, kde sa pestovala hudba, poézia a hrávali sa divadlá pre verejnosť. Základom misijnej práce boli však kázne, pobožnosti, púte, vysluhovanie sviatostí, charitatívna a sociálna činnosť.
Novokňaz Simonides po kňazskej vysviacke roku 1670 odišiel na svoje prvé miesto do Rožňavy. Dlho tu však nepôsobil, lebo už na jar 1671 uskutočňoval ľudové misie v Nižnej na Orave. Na Orave bol misionárom v období, keď tam panovala najväčšia bieda. Pri ťažkej práci žil len o chlebe a o vode. Odpočinok mával neraz len na holej zemi, aj ináč spával len na neohobľovanej doske. Síce veľmi trpel lámkou nôh, no aj najväčšie bolesti spokojne znášal. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie; na jej počesť sa každú sobotu a na mariánske vigílie prísne postieval. Každý deň sa modlil sv.ruženec a vždy na kolenách kňažské hodinky a rozjímania. Hoci bol chorľavý, na tele stále nosil kajúcnický pás. Svojím príkladom slúžil na povzbudenie iným. Bol milej, tichej povahy a tým, ktorí mu spôsobovali nepríjemnosti, býval obzvlášť zhovievavý.
Po krátkom pobyte vo Viedni - sídle provincie, konal misijnú činnosť v Ružomberku, kde nielen v samotnom meste horlivo kázal, ale staral sa o duchovné potreby aj v okolitých obciach. Pôsobil aj v Palúdzke, ktorá bola v rukách protestantských kazateľov. Ján Simonides po svojom požehnanom účinkovaní v tejto časti Slovenska odišiel do Senice spoločne s ďaľšími jezuitmi, kde bola založená misia Spoločnosti Ježišovej v roku 1673. Traja pátri (Blažkovič, Kyselý, Simonides) žili v chatrči, nechránenej proti vetru, mrazu a dažďu a celodennou stravou im bol zväčša tanier polievky, či prívarku. Popritom ich láskavé pôsobenie sa stále stretávalo s otvorenou nenávisťou a nemými pohľadmi. Popri všetkých ťažkostiach nemali veľkú nádej na úspech, no o to väčšia bola ich viera v Božiu pomoc. Semienko slova rozsievali podľa Evanjelia; a nejedno padlo medzi bodľačie, na kamene i na cesty. Ale v druhom roku nastal čas žatvy, ktorá dokázala, že zasiali aj do úrodnej pôdy. Uvádza sa, že pre Katolícku Cirkev v Senici a jej okolí, získali 1475 a neskoršie ešte 738 ľudí.
Medzi tými, ktorých misionári - jezuiti získali do Cirkvi, bolo aj šesť evanjelických kazateľov. Jeden z nich už vyše 80 - ročný, keď spoznal pravdu evanjelia, rozhodol sa získať aj svojich bývalých veriacich. Kajúcne vystúpil na kazateľnicu svojho kostola, verejne priznal svoj omyl a prosil o návrat do Katolíckej Cirkvi. Po týchto slovách veľká časť prítomných skutočne nasledovala svojho pastiera.
V tejto súvislosti sa spomína aj prípad istej ženy, ktorá bola už 5 rokov slepá. Vo svojom srdci mala veľký hnev na katolíkov, najmä však na katolíckych kňazov, čo vyjadrovala aj navonok. V jednom sne dostala vnuknutie, že sa jej vráti zrak, ak sa vráti do Cirkvi. Zvláštny sen jej nedal pokoja. Po mnohých vnútorných bojoch vyhľadala misionára a po úprimnej spovedi sa jej vrátil aj telesný zrak.
Samotné pôsobenie Jána Simonidesa aj na ďalších misijných staniciach bolo veľmi úspešné. Prinavrátil do Cirkvi 580 ľudí, ktorí ju opustili predovšetkým pre svoju nevedomosť o pravdách viery.
Na miesto svojej poslednej stanice, kde položil život za svoje presvedčenie, do Turej Lúky, prišiel P. Simonides v posledných mesiacoch roku 1673. Táto dedina, ležiaca 2 km od Myjavy, sa stala príchodom reformačných myšlienok baštou reformácie na tomto území. Katolícky kňaz tu neúčinkoval už 15 rokov! Pôsobili tu však viacerí výbojní kazatelia, ktorí získali ma svoju stranu takmer všetko obyvateľstvo. Jezuitov tu volali rohatými, kozokopytníkmi, pekelníkmi, diablami...Do takejto atmosféry a prostredia prišiel P. Simonides. Ani prejavovaná nenávisť, spôsobované ťažkosti a opovrhovanie ho nemohli znechutiť. Simonides ako opravdivý misionár predsa len kázal v takmer prázdnom kostole, prosil a modlil sa za Turolúčanov i okolie. Posilu nachádzal pred Bohostánkom v kostole, pod krížom vo svojej izbičke, 3x3 m veľkej, ktorá bola jeho farou, spálňou i jedálňou. V samotnej Turej Lúke získal pre Katolícku Cirkev troch ľudí. Boh však chcel od neho väčšiu obetu - vlastný život.
Podľa hodnoverných záznamov mučenícka smrť pátra Simonidesa sa opisuje takto: V jesenný podvečer 31. októbra 1674, krytí tmou, približovali sa k turolúckej fare P. Simonidesa niekoľkí muži, ku ktorým sa pridali niektorí Turolúčania. P. Simonides práve kľačal pred Ukrižovaným a po celodennej namáhavej práci sa modlil...Modlitbu neprerušil ani na hluk doliehajúci zvonku. Až keď sa rozleteli dvere jeho izbietky a dnu vstúpili neznámi muži, P.Simonides, kľačiac, obrátil k nim svoj zrak. Najprv si myslel, že ide o uzimených a vyhladovaných mužov z hôr, ktorí hľadajú jedlo a útulok. Ponúkol ich teda svojou skromnou stravou. Slová o pohostinstve boli však prerušené surovými výkrikmi rozhnevanej nenávisti: "Nehľadáme tvoj chlieb, ale teba! Dvoch farárov sme už poslali na druhý svet, ty doplníš trojicu!" Išlo o katolíckeho farára v Brezovej pod Bradlom, Mikuláša Véga, zavraždeného v ten istý deň a ďalším bol myjavský farár Pavol Silesius.
Páter Simonides po vyhrážke svojich násilných návštevníkov pochopil, kto sú a čo chcú. V duchu videl výsledok ročného vyhrážania, vyháňania, odporu. Predvídal nebezpečenstvo, ktoré na neho číhalo a začal sa znovu modliť. Vtedy sa na neho vrhli. Ešte v malej izbičke sa začala krvavá masakra: nasledovali prvé údery, prvé rany...Násilníci vyvliekli P. Simonidesa na dvor pred faru, blízko kostola. Zhodili ho na zem a bili..cepmi, iný bil kyjom, ba boli na jeho tele aj početné rany spôsobené šablou. P. Simonides na kolenách vrúcne prosil Všemohúceho o silu, vieru a za svojich nepriateľov. Potom zamdlel a padol na zem, ktorá prijala jeho krv. Vtedy mu zločinci zaťali sekerou do pravého boku. P. Simonides ešte žil, pohybujúce sa pery odriekali modlitbu...Napokon jeden z nich, aby bolo dielo dokonané, do neho strelil. Ešte aj potom ho kopali a sekali, takže celý bok i chrbát mu rozsekali.
Na sviatok Všetkých svätých našli zohavené telo svojho dušpastiera niekoľkí veriaci pred kostolom. S úctou ho vložili do na rýchlo zhotovenej truhly, a tú za zvuku zvonov odviezli z prostredia, ktoré si nezaslúžilo takého kňaza. V dedinách, kadiaľ prevážali mŕtve telo jezuitu Simonidesa, sa zhromažďovali veriaci a modlili sa k nemu ako k mučeníkovi - svätcovi. Spomínajú sa aj niektoré zázraky uzdravenia na jeho príhovor pri tejto príležitosti. Trnava už bola oboznámená o hroznej udalosti a rektor Domu Spoločnosti Ježišovej vyšiel so spolubratmi a množstvom veriacich oproti smútočnému sprievodu, ktorý prinášal telesné pozostatky vzorného a obetavého kňaza - jezuitu.
Veriaci vo veľkom počte prichádzali k mučeníkovej rakve do jezuitského kostola sv. Jána Krstiteľa, kde bolo jeho telo vystavené a v krypte tohto kostola aj pochované.
Štyri roky kňazského života P. Simonidesa boli poznačené opravdivým duchom obetavosti v zmysle požiadaviek sv. Ignáca. K horlivosti ho viedla láska k dušiam. Všade, kde pôsobil, bolo treba celých mužov, kňazov - hrdinov. Pri záchrane duší sa nenechal ničím znechutiť a svoju lásku k Bohu, k Cirkvi a k blížnemu podpísal vlastnou krvou. Katolíckou Cirkvou bol vyhlásený za Blahoslaveného v roku 1950.
Kiežby nás dar viery, zachovaný aj za cenu obetovania vlastného života pátra Jána Simonidesa a ďalších známych i neznámych mučeníkov, viedol k zodpovednému chápaniu a prežívaniu tohto duchovného bohatstva.
Zdroj: Viliam Judák: Priatelia Boží, Slovenské Martyrológium, LÚČ vyd. družba Bratislava, 1995, str. 86 - 97, ISBN 80-7114-125-9.
FOTO: Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave, Tabernákulum s oltárnym obrazom, sakristia - historický prameň. (29.10.2016)
P.S.: Práve v dnešný deň uplynulo 349 rokov od mučeníckej smrti tohto skromného katolíckeho kňaza. Nešpinte jeho pamiatku a odkaz - že sa má podľa Evanjelia hlavne žiť, nevhodnými komentármi. Ďakujem.