Arcibiskup Lefebvre - Bezradným katolíkom II. Menia nám naše náboženstvo
Pius XII. videl v Lefebvrovi obrovský katolícky potenciál. Mal skúsenosti v misách, dlhé roky slúžil v Afrike, vyznačoval sa svätosťou, poznal vynikajúce učenie Cirkvi a od Boha dostal zmysel, presne definovať teológiu, v ktorej ak sa niekto pokúšal vykonať čo i len malé odchylky - analyzoval dopad tohto konania a čas ukázal že sa nemýlil. Pius XII. a mnohí ďalší Vatikánski predstavitelia, si vedeli Lefebvra predstaviť ako pápeža a Lefebvre by bol pápežom typu Pia X. Náhle sa však zmenila doba. Po smrti pápeža Pia XII. nastupuje na pápežský stolec Pápež Ján XXIII. ktorý podporoval komunistov v Taliansku, s ním sa otvárajú dvere nepriateľom Cirkvi, ktorí žiadajú koncil - koncil, ktorý zabije na mnohé desaťročia pravú vieru u katolíkov.
Neskôr Lefebvre povedal opäť veľkú pravdu - nie hlavnou zmenou bol koncil, nie zmena liturgie, nie zmena učenia - ale to najstrašnejšie je to, že ľuďom bolo zmenené myslenie! Ľudia myslia svojvoľne, ako protestanti, opúšťajú hodnoty ktoré Cirkev vybudovala, opúšťajú nemenné učenie Cirkvi, opúšťajú posväcovanie bez ktorého NIKTO Pána neuvidí. Ľudia sa stávajú svetskými, telesnými a tak sa zdá, akoby Fatima mala oveľa desnejšie proroctvo ako sa môžeme čo i len nazdávať. Najhrôzostrašnejší scenár Fatimského proroctva je ten, že Boh zatvoril nebo - všetci ľudia tohto obdobia skončia v pekle! Snáď na malé výnimky! Všetci ľudia sú totiž ľuďmi svetskými, pôžitkárskymi, telesnými, obcujúci so svetom. Takí nemôžu dediť kráľovstvo Božie, hovorí Svätý Pavol...
II. kapitola
„Menia nám naše náboženstvo“
Hneď na začiatku chcem dôrazne vysvetliť možno jedno nedorozumenie, aby som sa už nemusel k tomu vracať. Nie som nijaký vodca hnutia, a ešte menej hlava vlastnej Cirkvi. Nie som, ako sa neprestajne píše, „vodcom tradicionalistov“. Áno, išlo sa tak ďaleko, že sa určití ľudia označujú ako „lefebvristi“, akoby išlo o stranu alebo o vlastný teologický systém náuky. To je nesprávny uzáver.
V náboženskej oblasti nezastupujem žiadnu osobnú náuku. Po celý svoj život som sa pridŕžal toho, čo ma naučili v školskej lavici Francúzskeho kolégia v Ríme, totiž katolíckej náuky, akú ju podával celé storočia Učiteľský úrad Cirkvi – od smrti posledného apoštola, ktorá znamenala koniec zjavenia.
Nie je tu nič, čo by mohlo poslúžiť ako pokrm na zasýtenie hladu novinárov po senzáciách a cez nich prevládajúcej verejnej mienky. Napriek tomu vznikol 29. augusta 1976 v celom Francúzsku rozruch, keď sa dostalo na známosť, že v Lille budem slúžiť svätú omšu. Čo bolo na tom také mimoriadne, že biskup bude celebrovať svätú omšu? Musel som kázať pred horou mikrofónov a každá z mojich viet bola vítaná ako nejaké senzáciu vzbudzujúce vyhlásenie. Čo iné som povedal ako to, čo by mohol povedať hocijaký iný biskup?
Práve to je zaujímavé. Ostatní biskupi už celé roky nehovorili takto. Počuli ste ich azda často hovoriť napríklad o kráľovstve nášho Pána Ježiša Krista nad spoločnosťou?
Nemôžem sa dostatočne vynačudovať nad svojím osobným zážitkom. Títo biskupi boli predsa z väčšej časti mojimi študijnými kolegami v Ríme, dostali rovnaké vzdelanie ako ja. A zrazu som tu stál celkom sám. Lebo veď to oni sú tí, ktorí sa zmenili, oni sa zriekli toho, čo sa naučili. Ja sám som nevynašiel nič nové, ja som zostal pri starom. Kardinál Garrone mi dokonca raz povedal: „Vo Francúzskom seminári v Ríme nás viedli zlým smerom.“ Čím nás viedli zlým smerom? Či pred Koncilom neučil aj on deti na katechizme tisíckrát opakovať: „Môj Bože, pevne verím všetkým pravdám, ktoré si zjavil a ktoré nás učíš skrze tvoju Cirkev, pretože ty sa nemôžeš ani mýliť, ani nás nesprávne viesť“ – tieto slová ako vyznanie viery?
Ako bolo možné, že všetci títo biskupi prešli takouto zmenou? Ja mám na to nasledujúce vysvetlenie: oni zostali vo Francúzsku a pomaly sa nechali nakaziť. Ja som bol v Afrike chránený. Vrátil som sa späť práve v roku Koncilu. Pohroma spôsobená Druhým vatikánskym koncilom, ktorý iba otvoril stavidlá zadržiavajúce, bola už v plnom prúde.
A v najkratšom čase, dokonca ešte pred ukončením štvrtej sekcie Koncilu, kolaps bol tu. Všetko alebo takmer všetko malo byť odplavené: na prvom mieste modlitba.
a) Kresťan, pre ktorého Boh ešte niečo znamená a ktorý má pred ním bázeň, je spôsobom modlitby, ktorá sa od neho dnes žiada, urazený.
b) Kresťanovi, pre ktorého Boh ešte niečo znamená a ktorý má pred ním bázeň, sa spôsobom modlitby, ktorý sa od neho dnes žiada, ublížilo. Modlitby, ktoré sa kedysi učili naspamäť, boli označené ako „monotónne odriekanie“ a dnes sa ich už deti neučia, už sa nevyskytujú ani v katechizmoch, s výnimkou Otčenáša v novej, protestantsky inšpirovanej verzii, ktorá predpisuje oslovenie „ty“. Oslovovať Boha v zásade „ty“ poukazuje na malú bázeň a nezodpovedá duchu našej reči, ktorá nám poskytuje celý rad rôznych oslovení podľa toho, či sa obraciame na predstaveného, príbuzného alebo na priateľa. V tomto pokoncilovom Otčenáši prosíme Boha, aby „nás neuviedol do pokušenia“, čo je prinajmenšom dvojzmyselný výraz, zatiaľ čo oproti latinskému textu, ktorý je skôr nešikovným napodobnením hebrejského textu, náš tradičný francúzsky preklad znamená zlepšenie. Kde je tu pokrok? Oslovenie „ty“ preniklo do celej liturgie ľudovej reči. Nouveau Missel des dimanches (Nový nedeľný misál) ho používa výlučne a povinne bez toho, aby sa pochopil dôvod na takú zmenu, tak veľmi odporujúci francúzskym obyčajom a kultúre.
V katolíckych školách testovali dvanásť a trinásťročné deti. Iba niektoré poznali Otčenáš naspamäť, prirodzene, po francúzsky, niektoré aj Zdravas, Mária. Okrem jednej či dvoch výnimiek nepoznali tieto deti ani apoštolské vyznanie viery, ani Confiteor, ani úkony viery, nádeje, lásky a kajúcnosti, ani Anjel Pána, ani Rozpamätaj sa... Ako by to všetko mohli aj poznať, keď väčšina z nich o tom ani len nepočula? Modlitba musí byť „spontánna“, človek musí hovoriť s Bohom z plného srdca, hovorí sa teraz, a nerešpektuje sa taká nádherná pedagogika Cirkvi, ktorá všetky tieto modlitby vytvorila, v ktorých najväčší svätci našli útočisko.
Kto ešte dnes povzbudí kresťanov, aby sa modlili rannú a večernú modlitbu s celou rodinou a aby sa pred jedlom a po jedle modlili modlitbu stolovania? Počúvam, že sa v mnohých katolíckych školách na začiatku vyučovania už nemodlia školskú modlitbu pod zámienkou, že sa nesmie zraňovať svedomie neveriacich žiakov alebo žiakov iných vierovyznaní, ani sa nemajú stavať do popredia triumfálne pocity. V týchto školách sú pyšní na to, že prijímajú veľký počet nekatolíkov, ba dokonca nekresťanov, a nerobia nič, aby ich priviedli k Bohu. Mladí katolíci musia pod zámienkou rešpektovania názorov svojich kamarátov ukrývať svoju vieru.
Len malý počet veriacich praktizuje kľakanie, nahradili ho úklonom hlavy, a ešte častejšie ho nenahradili ničím. Človek príde do kostola a posadí sa. Mobiliár kostola bol vymenený, z kľakadiel urobili drevo na kúrenie, na mnohých miestach vystavili kreslá, ktoré sú rovnaké ako kreslá v priestoroch pre divákov, čo ostatne umožňuje umiestniť publikum na pohodlné miesta, keď sa kostoly používajú na koncerty. Informovali ma o jednej kaplnke so Sviatosťou oltárnou v istej veľkej parížskej farnosti, do ktorej prichádzali ľudia pracujúci v okolí cez obedňajšiu prestávku, aby sa poklonili Oltárnej sviatosti. Jedného dňa bola kaplnka pre rekonštrukciu zatvorená. Keď ju znova otvorili, kľakadlá už v nej neboli. Na pohodlný koberec postavili hlboké čalúnené, určite veľmi drahé lavice, podobné tým, aké možno nájsť v prijímacích sálach veľkých firiem či na letiskách. Správanie veriacich sa ihneď zmenilo. Niektorí si kľakli na koberec, ale väčšina z nich sa pohodlne posadila a meditovala s prekríženými nohami pred svätostánkom. Klérus tejto farnosti tam mal celkom evidentne určité úmysly, lebo človek sa nerozhoduje pre také drahé zariadenie bez premýšľania.
Ukazuje sa tu, že chcú zmeniť vzťahy človeka k Bohu v zmysle dôvernosti a nenútenosti voči nemu, akoby sa mal človek správať voči nemu ako k seberovnému. Ako môže byť človek presvedčený, že sa nachádza v prítomnosti Stvoriteľa a Vládcu, Pána nad všetkým, keď sa odstránia gestá, v ktorých je stelesnená „čnosť bázne pred Bohom“? Nie je tu nebezpečenstvo, že sa zmenšuje aj cit pre jeho skutočnú prítomnosť vo svätostánku?
Katolíci sú dezorientovaní aj z úmyselne banálnej, dokonca vulgárnej profanizácii, ktorá sa vnucuje kultovým miestam. Všetko, čo prispievalo ku kráse budovy a lesku obradov, bolo podozrievané z triumfalizmu. Vybavenie sa musí rovnať všednému, musí byť „blízke životu“. V storočiach, ktoré boli silné z hľadiska viery, prinášalo sa Bohu to najcennejšie, čo človek mal. Práve na vidieckom kostole sme mohli vidieť, čo nepatrilo k svetu všednosti. Zlatotepecké práce, umelecké diela, jemné tkaniny, čipky, výšivky, či drahokamami zdobené sochy Božej Matky. Kresťania prinášali finančné obety, aby si uctili Najvyššieho najlepšie, ako len vedeli a mohli. To všetko podporovalo modlitbu, napomáhalo povznesenie duše. Toto je prirodzené správanie sa človeka. Traja svätí králi priniesli zlato, kadidlo a myrhu, keď sa vydali na cestu k chudobným jasliam v Betleheme. Katolíkov uráža, keď ich nútia, aby sa modlili v triviálnom prostredí, vo „viacúčelových miestnostiach“, ktoré sa ničím nelíšia od verejne prístupných priestorov, ba často sa im ani nevyrovnajú.
Niekde sa vzdávajú nádherného gotického alebo románskeho kostola a v ich blízkosti si postavia akúsi búdu, chladnú, fádnu, alebo sa usporadúvajú „domáce omše“ v jedálňach, ba dokonca v kuchyniach. Informovali ma o takej omši, ktorú celebrovali v byte istého zomrelého v prítomnosti jeho rodiny a priateľov. Po obrade odložili kalich a podávali pohostenie na tom istom stole, s tým istým obrusom. A pritom len niekoľko sto metrov ďalej, bol kostol z 13. storočia s nádhernými umeleckými oknami na oslavu Pána. Ponechaný iba vtákom.
Tí čitatelia spomedzi vás, ktorí zažili ešte predvojnové časy, si istotne spomínajú na vrúcnu slávnosť procesií na Božie telo s ich rôznymi oltármi, spevmi, kadidelnicou, na žiariacu monštranciu, nesenú kňazom na slnku pod zlatom vyšívaným baldachýnom, na kostolné zástavy, kvety, zvony. Tak sa prebúdzal v dušiach detí cit pre poklonu a zostal v nich hlboko zakotvený na celý život. Zdá sa, že tento pôvodný aspekt modlitby je dnes veľmi zanedbaný. Aj tu sa bude hovoriť o nutnom vývoji, o nových životných zvyklostiach? Nikto sa nedá odradiť od usporiadania demonštrácií pre to, že by sa nimi narušila mestská doprava. Ich účastníci nepociťujú ani najmenší ľudský strach, keď chcú prejaviť svoj politický názor alebo svoje oprávnené či neoprávnené požiadavky. Prečo sa teda má iba Boh odsúvať nabok a prečo sa len kresťania majú zriekať toho, aby mu verejne prejavili úctu, ktorá mu patrí?
Príčinou toho, že vo Francúzsku takmer úplne vymizli procesie, nie je ochladnutie náboženského citu veriacich. Skôr to spočíva v predpisoch novej pastoračnej starostlivosti, ktorá však na druhej strane ustavične stavia do popredia predovšetkým „aktívnu účasť Božieho ľudu“. V roku 1969 v departemente Oise pozbavil biskup svojho farára úradu, lebo napriek biskupskému zákazu farár predsa zorganizoval slávenie tradičnej procesie na Božie telo. Procesia pritiahla desaťnásobne viac ľudí, ako bol počet obyvateľov dediny. Dá sa tu povedať, že sa nová pastorácia, ktorá napokon v tomto ohľade protirečí koncilovej konštitúcii o posvätnej liturgii, riadi hlbokou túžbou kresťanov, ktorí zostávajú zviazaní s takými formami zbožnosti?
Čo sa im ponúka ako náhrada? Málo, lebo starostlivosť o bohoslužby rapídne poklesla. Keďže kňazi už nekonajú denne obetu svätej omše, nanajvýš koncelebrujú, počet omší sa značne znížil. Na dedine je takmer nemožné zúčastniť sa na svätej omši v týždni. V nedeľu musia ísť autom na to miesto, ktoré je v poradí prijať kňaza daného „sektoru“. Veľký počet kostolov vo Francúzsku je už definitívne zatvorených, iné sú otvorené len niekedy v roku. K tomu pristupuje ešte aj kríza povolaní, alebo skôr ich prijímanie s menším porozumením, čím sa praktizovanie viery stále sťažuje. Vykonávanie náboženských povinností sa z roka na rok stáva ťažším. Vo všeobecnosti je lepšie postarané o veriacich vo veľkých mestách, ale väčšinou nie je možné pravidelne prijímať, napríklad na prvé piatky a prvé soboty v mesiaci.
Na dennú omšu, prirodzene, sa už nedá ani pomyslieť. V mnohých mestských farnostiach sú omše len na objednávku, pre určitú skupinu a na presnú hodinu s ňou dohodnutú a vo forme, ktorá je prizdobená narážkami na aktivitu a život skupiny, takže človek prechádzajúci okolo, ktorý vojde do kostola, sa na slávení takej omše cíti cudzo. Terajšie takzvané súkromné omše v porovnaní s omšami spoločenstva sú zdiskreditované. V skutočnosti sa však stalo, že spoločenstvo sa rozpadlo do malých skupiniek. Nezriedka sa stáva, že kňaz celebruje v byte jedného z kresťanov zúčastňujúcich sa na aktivitách katolíckej akcie alebo iných spolkov v prítomnosti ich aktivistov. Alebo bohoslužobný poriadok na nedeľné omše býva zostavený podľa rôznych jazykových spoločenstiev: portugalská, francúzska, španielska omša... V čase, keď sú veľmi rozšírené cesty do zahraničia, katolíci sú nútení zúčastňovať sa na omšiach, ktorým nerozumejú ani slovo, a to sa považuje za správne, pritom ich učia, že nemožno sa modliť bez „účasti“. Ako to môžu robiť?
Už žiadne omše, alebo len málo, žiadne procesie, žiadne pobožnosti s požehnaním, žiadne vešpery. Spoločná modlitba sa redukuje na najjednoduchšiu formulu. Keď veriaci prekoná ťažkosti s časovým rozvrhom omší a so zmenou miesta, čo tam nájde, aby uhasil svoj duchovný smäd? O liturgii a jej závažných zmenách budem hovoriť neskôr. Zostaňme zatiaľ pri vonkajších prejavoch skutočnosti, pri formách týchto spoločných modlitieb. Príliš často poškodzuje atmosféra „slávenia“ nábožný cit katolíkov, predovšetkým prenikaním svetských rytmov so všetkými možnými druhmi bicích nástrojov, s gitarou, či saxofónom. Hudobný odborník, zodpovedný za sakrálnu hudbu v jednej zo severofrancúzskych diecéz, podporovaný početnými významnými osobnosťami sveta hudby, napísal: „Napriek rozšírenej mienke, hudba tých piesní nie je nemoderná. Tento hudobný štýl nie je nový, ale bol bežný v mnohých profánnych prostrediach (v kabaretoch, vo varieté, často na viac-menej necudné tance prikrášlené cudzími menami)... Človeka to pokúša húpať sa v rytme swingu, všetci sa cítia nútení pohybovať sa, kývať sa v bokoch. Toto je ale ,reč tela‘, ktorá je istotne našej západnej kultúre cudzia, na zhromaždenie málo vhodná a vzhľadom na svoj pôvod skôr podozrivá. Väčšinu našich súborov stojí veľkú námahu pri 6/8 takte nehrať rovnako štvrtinové a osminové noty, zvyčajne sa rytmus presne nedodržiava a bicie zlyhávajú. Potom už človek nemá ani chuť sa húpať sa v bokoch, rytmus je beztvarý a o to viac vyznieva aj úbohosť melódie.“
Čo sa pri tomto všetkom stáva z modlitby? Našťastie sa zrejme predsa len na viacerých miestach vrátili k menej barbarským zvykom. Keď človek chce spievať, musí sa podriadiť produktom oficiálnych inštitúcií špecializovaných na cirkevnú hudbu, lebo ani do úvahy neprichádza, aby sa využívalo nádherné dedičstvo minulých storočí. Zvyčajné melódie – sú to stále tie isté odrhovačky – sú produktmi mimoriadne priemernej inšpirácie. Na lepšie vypracovaných skladbách, prednášaných zbormi, možno pozorovať svetský vplyv, viac podnecujú zmyselnosť, namiesto toho, aby prenikali dušu ako gregoriánsky chorál. Úplne voľne vymyslené texty sú skoncipované už v modernom štýle, a to v novodobom slovníku, akoby asi pred dvadsiatimi rokmi nejaká potopa zničila všetky zbierky antifón, z ktorých sa mohli vždy inšpirovať aj pri tvorbe nových skladieb; rýchle vychádzajú z módy a vo veľmi krátkom čase sa stávajú nezrozumiteľnými. Nespočetné platne na „animáciu“ farských spoločenstiev šíria parafrázy na žalmy, ktoré sú však tak ako tieto samotne vydávané a vytláčajú posvätný, Bohom inšpirovaný text. Prečo ľudia nespievajú samotné žalmy?
Prednedávnom sa objavila táto novinka: na dverách kostolov sa objavili oznamy s výzvou: „Chváľ Pána tlieskaním rukami!“ Počas omše zodvihnú teda prítomní na signál „animátorov“ ruky nad hlavu, nadšene tlieskajú v takte a na posvätných miestach robia nevhodný pohanský hluk. Novoty tohto druhu, ktoré nenadväzujú ani na naše svetské zvyklosti a ktoré sa pokúšajú zasadiť do liturgie umelé gestá, istotne nemajú budúcnosť. No predsa prispievajú k tomu, že katolíkov zbavujú odvahy a ešte väčšmi prehlbujú ich bezradnosť. Človek nemusí ísť nutne na vystúpenie „Gospel-Nights“, ale čo má robiť, keď sa týchto zriedkavých nedeľných omší zmocnili tieto bezútešné praktiky?
Skupinová pastorácia, ako sa to teraz odborne nazýva, núti veriacich k novodobým gestám, ktorých užitočnosť nechápu a ktoré sú im protivné. Predovšetkým všetko sa musí diať kolektívne: striedajúce sa reči, striedajúce sa citáty z evanjeliových statí, výmena názorov a stisk rúk. Ľudia to znechutene sledujú, čo potvrdzujú čísla. Najčerstvejšie štatistiky jednoznačne ukazujú opätovný pokles návštev svätých omší v období rokov 1977 – 1983, pričom bol vykázaný jemný prírastok osobných modlitieb. Prvá otázka v ankete, ktorú uverejnil Sofres v Madame Figaro v septembri 1983, znela: „Prijímate raz alebo častejšie v týždni – alebo azda raz za mesiac?“ Toto zodpovedá vo všeobecnosti aj návštevnosti sv. omší, keďže dnes idú takmer všetci na prijímanie. Súhlasné odpovede poklesli zo 16 % na 9 %. Skupinová pastorácia teda nemohla získať katolícky ľud. V jednom farskom časopise parížskeho regiónu čítam toto: „Už dva roky má omša o 9.30 hodine z času na čas akýsi nezvyčajný štýl, keď sa veriaci po prečítaní evanjelia zídu na výmenu myšlienok v skupinách približne po desať osôb. Keď sa o tento druh slávenia omše pokúsili po prvý raz, 69 ľudí skutočne vytvorilo skupiny na rozhovory, zatiaľ čo 138 osôb nechcelo spolupracovať. Myslelo sa, že tento stav vecí sa časom zmení. Nezmenil sa.
Kňazi farnosti zvolali stretnuti, aby zistili, či majú pokračovať s „omšami s výmenou názorov“, alebo nie. Pochopiteľne, tie dve tretiny farníkov, ktorí dovtedy odolávali pokoncilovým novotám, neboli týmito improvizovanými rečami uprostred omše nadšené. Ako ťažké je dnes byť katolíkom! Francúzska liturgia aj bez „výmeny názorov“ ohlušuje prítomných záplavou slov. Mnohí sa sťažujú, že sa nemôžu počas omše modliť. Kedy sa budú potom modliť?
Zmätení kresťania tvárou v tvár takýmto náboženským receptom, ktoré hierarchia stále povoľuje, cítia, že sa vzďaľujú od katolíckej spirituality. Joga a zen sú medzi týmito receptami najcudzejšie a táto pohroma orientalizmu vedie nábožnosť pod zámienkou „hygieny duše“ na falošné cesty. A akú škodu spôsobuje „reč tela“, ktorá je zosmiešňovaním človeka a týmto zvelebovaním tela sa protiví pozdvihnutiu duše k Bohu! Tieto nové módy, ktoré sa spolu s mnohými ďalšími zavádzajú dokonca v kontemplatívnych kláštoroch, sú krajne nebezpečné a dávajú za pravdu tým, ktorí hovoria: „Menia nám naše náboženstvo!“
pokračovanie...