Beda Venerabilis alebo Beda Ctihodný (* 672/673, Northumbria, Anglicko – † 27. máj735, Jarow) bol všestranný anglický učenec (polyhistor), ktorý sa zapísal do dejín ako jedno z ohniviek zachovávajúcich v drsnej dobe konca 7. storočia a začiatku 8. storočia svetlo učenia patristiky. Orientoval sa v prvom rade na výchovu a vzdelávanie svojho ľudu.
svätý Béda a narodil sa v roku 672/673 v severovýchodnom Anglicku, presnejšie v Northumbrii. Sám rozpráva, že rodičia ho už vo veku sedem rokov zverili do výchovy opátovi neďalekého benediktínskeho kláštora: „V tomto kláštore,“ píše, „som odvtedy nepretržite žil, intenzívne študoval Sväté písmo, zachovával disciplínu reguly i každodennú povinnosť spievať v chráme a vždy bolo pre mňa potešením študovať, vyučovať alebo písať“ (Historia eccl. Anglorum, V, 24).
Béda sa stal jedným z najvýznamnejších učencov raného stredoveku. Mal totiž prístup k mnohým cenným rukopisom, ktoré prinášali opáti jeho kláštora z častých ciest po kontinente či z Ríma. Vďaka vyučovaniu a povesti svojich spisov si získal priateľstvo mnohých významných osobností tej doby, ktoré ho povzbudzovali pokračovať v práci, lebo z nej mnohí mali prospech. Keď ochorel, neprestal pracovať a zachoval si aj vnútornú radosť, prejavujúcu sa modlitbou a spevom. Svoje najdôležitejšie dielo Historia ecclesiastica gentis Anglorum (Cirkevné dejiny anglického národa) zakončil zvolaním: „Prosím ťa, dobrý Ježišu, ktorý si mi láskavo dovolil čerpať sladké slová tvojej múdrosti, dobrotivo daj, aby som jedného dňa došiel k tebe a navždy zotrval pred tvojou tvárou.“ Smrť ho zastihla 26. mája 735, v deň Nanebovstúpenia Pána. Trvalým zdrojom Bédovej teologickej reflexie bolo Sväté písmo. Po podrobnom kritickom štúdiu textu (dochoval sa monumentálny opis Vulgáty Codex Amiatinus, na ktorom pracoval) čítal Bibliu pomocou kristologického kľúča a komentoval ju. Spájal teda dve veci. Na jednej strane chcel počuť a pochopiť samotný text - počúval, čo presne text hovorí. Na druhej strane bol presvedčený, že kľúčom na pochopenie Svätého písma ako jediného Božieho slova je Kristus - s Kristom a v jeho svetle sa Starý i Nový zákon chápe ako „jedno“ Sväté písmo. Udalosti Starého i Nového zákona totiž spolu súvisia a všetky sú cestou ku Kristovi, hoci sú vyjadrené rôznymi znakmi a ustanoveniami (nazýva ich concordia sacramentorum). Napríklad stánok zmluvy, ktorý Mojžiš postavil na púšti, a prvý i druhý Jeruzalemský chrám sú obrazmi Cirkvi, nového chrámu vybudovaného zo živých kameňov - Krista a apoštolov, stmelených láskou Ducha Svätého. A rovnako ako k budovaniu starozákonného chrámu prispeli pohanské národy, keď poskytli potrebný materiál a technické skúsenosti svojich majstrov, tak k budovaniu Cirkvi prispievajú apoštoli a učitelia pochádzajúci nielen zo starobylých židovských, gréckych a latinských kmeňov, ale aj z nových národov, medzi ktorými Béda s potešením menuje írskych Keltov a Anglosasov. Svätý Béda videl, ako vzrastá univerzálnosť Cirkvi, ktorá sa neobmedzuje len na určitú kultúru, ale zahŕňa všetky kultúry sveta, ktoré sa majú otvoriť Kristovi a v ňom nájsť svoj
cieľ. Ďalšou obľúbenou Bédovou témou boli cirkevné dejiny. Najskôr sa zaujímal o obdobie opísané v Skutkoch apoštolov, potom sa zaoberal dejinami cirkevných otcov a koncilov. Béda bol presvedčený, že Duch Svätý neprestajne pôsobí v dejinách. V Chronica Maiora navrhuje datovanie „ab incarnatione Domini“, ktoré sa stalo základom univerzálneho kalendára (dovtedy sa totiž čas počítal od založenia mesta Rím). Béda za ústredný a vzťažný bod dejín považoval Kristovo narodenie. Dal nám tak kalendár, ktorý vykladá dejiny, počnúc Pánovým vtelením. Béda zaznamenal prvých šesť ekumenických koncilov a ich priebeh, pričom verne podáva kristologickú, mariologickú a soteriologickú náuku a odmieta herézu monofyzitizmu a monoteletizmu, obrazoborectvo a novopelagianizmus. Nakoniec v prísne dokumentárnom a literárne bravúrnom štýle píše už spomínané Cirkevné dejiny anglického národa, vďaka ktorým sa stal známy ako „otec anglických dejín“. Béda rád zdôrazňoval tri charakteristické črty Cirkvi. Katolíckosť ako vernosť tradícii a súčasne otvorenosť dejinnému vývoju a tiež ako hľadanie jednoty v mnohosti, v rôznorodosti dejín a kultúr (na základe usmernení, ktoré dal pápež Gregor Veľký apoštolovi Anglicka Augustínovi z Canterbury). Apoštolskosť a rímskosť: v tomto ohľade považuje za prvoradé presvedčiť všetky írsko-keltské cirkvi a cirkvi Piktov, aby slávili Veľkú noc súčasne podľa rímskeho kalendára. Jeho Výpočet (Computo), ktorým vedecky stanovil presný termín slávenia Veľkej noci, a tým aj celého cyklu liturgického roka, sa stal textom, na ktorý sa odvoláva celá Katolícka cirkev.
Béda bol aj vynikajúcim učiteľom liturgickej teológie. V nedeľných a sviatočných homíliách vytvoril skutočnú mystagógiu. Veriacich viedol k tomu, aby radostne slávili tajomstvá viery a vo svojom živote ich dôsledne uskutočňovali v očakávaní, že ich plnosť sa zjaví pri Kristovom návrate, keď budeme s našimi oslávenými telami zaradení do obetného sprievodu na večnej božskej liturgii v nebi. Béda po vzore realistických katechéz Cyrila, Ambróza a Augustína učil, že sviatosti kresťanskej iniciácie robia z každého veriaceho „nielen kresťana, ale Krista“. Totiž zakaždým, keď duša veriaceho prijme a s láskou uchová Božie slovo, podobne ako Mária znovu počne a porodí Krista. A zakaždým, keď skupina novopokrstených prijme veľkonočné sviatosti, sa Cirkev „znovu rodí“, alebo, ešte výstižnejšie, stáva sa „Božou matkou“ a podieľa sa tak na „rodení“ Božích detí z Ducha Svätého.
Vďaka svojmu teologickému štýlu, v ktorom spájal Bibliu, liturgiu a dejiny, zanechal Béda odkaz aktuálny pre rôzne „životné stavy“. Vedcom (doctores ac doctrices) pripomína dve základné úlohy: skúmať zázraky Božieho slova a prezentovať ich vo forme príťažlivej pre veriacich; vykladať vieroučné pravdy, no vyhýbať sa heretickým komplikáciám a pridržiavať sa „katolíckej jednoduchosti“ v postoji maličkých a pokorných, ktorým sa Bohu zaľúbilo zjaviť tajomstvá Božieho kráľovstva.
Pastieri majú zasa klásť na prvé miesto kázanie, no nielen slovné či prostredníctvom životopisov svätých, ale využívať naň aj ikony, procesie a púte. Béda im odporúča používať jazyk ľudu, ako to robí aj on sám, keď v miestnom jazyku vysvetľuje Otče náš a Verím v Boha a keď až do posledného dňa svojho života pokračuje v práci na komentári Jánovho evanjelia tiež v jazyku ľudu. Zasväteným osobám, ktoré sa venujú liturgii hodín, žijú v radosti bratského spoločenstva a napredujú v duchovnom živote prostredníctvom askézy a kontemplácie, Béda odporúča, aby sa venovali apoštolátu – nikto totiž nemá evanjelium len pre seba, ale musí ho vnímať aj ako dar pre iných – či už v spolupráci s biskupmi na pastoračných činnostiach rôzneho druhu v prospech mladých kresťanských komunít, alebo tým, že sa dajú k dispozícii na evanjelizačnú misiu medzi pohanmi, mimo vlastnej krajiny, ako „peregrini pro amore Dei“, teda pútnici z Božej lásky. Z tejto perspektívy Béda predstavuje v komentári k Piesni piesní synagógu a Cirkev ako spolupracovníčky pri šírení Božieho slova. Ženích Kristus si želá usilovnú Cirkev, „stmavnutú od námah evanjelizácie“ – to je zjavná narážka na slová Piesne piesní (1, 5), kde nevesta hovorí: „Nigra sum sed formosa“ (Čierna som, no pekná) –, má obrábať ďalšie polia či vinice a uprostred nových národov vybudovať „nie provizórnu chatrč, ale trvalý príbytok“ tým, že začlení evanjelium do sociálnej siete a do kultúrnych inštitúcií. V tejto perspektíve vyzýva svätý doktor veriacich laikov, aby sa horlivo učili náboženstvo a napodobňovali tak „nenásytné zástupy z evanjelia, ktoré apoštolov nenechali ani najesť sa“. Učí ich, ako sa majú neprestajne modliť tým, „že budú v živote znovu uskutočňovať to, čo slávia v liturgii“ a svoju činnosť prinášať v spojení s Kristom ako duchovnú obetu. Rodičom vysvetľuje, že aj v ich skromnom domácom prostredí môžu vykonávať „kňazský úrad pastierov a vodcov“ a kresťansky vychovávať deti, a tiež hovorí, že pozná mnohých veriacich (mužov, ženy, v manželstve či slobodných), „ktorí majú bezúhonné správanie a ak by boli vhodne vedení, mohli by denne pristupovať k svätému prijímaniu“ (Epist. Ad Ecgberctum, vyd. Plummer, s. 419). Povesť o svätosti a múdrosti, ktorej sa Béda tešil už za svojho života, mu získala titul Venerabilis – Ctihodný. Nazýva ho tak aj pápež Sergius I., keď v roku 701 píše jeho opátovi a žiada ho, aby dočasne poslal Bédu do Ríma na konzultácie o otázkach univerzálneho záujmu. Po jeho smrti sa jeho spisy rýchlo rozšírili tak v jeho vlasti, ako aj na európskom kontinente. Veľký misionár Nemecka biskup Bonifác (754) viackrát žiadal arcibiskupa z Yorku a opáta z Wearmouthu, aby dali prepísať niektoré Bédove diela a poslali mu ich, aby aj on a jeho druhovia mohli čerpať z duchovného svetla, ktoré z nich vyžaruje. O sto rokov neskôr Notkero Galbulo, opát zo San Galla (912), ktorý si uvedomil Bédov mimoriadny vplyv, prirovnal Bédu k novému slnku, ktoré Boh nechal vyjsť nie na Východe, ale na Západe, aby osvietilo svet. Bez ohľadu na toto rečnícke zveličenie, faktom zostáva, že Béda svojimi dielami účinne prispel k budovaniu kresťanskej Európy, v ktorej sa stmelili rôzne národy a kultúry, čím jej dali jednotný ráz, inšpirovaný kresťanskou vierou. Modlime sa za to, aby sa aj dnes našli osobnosti s takým vplyvom, ako mal Béda, a aby bola zachovaná jednota celého kontinentu. Modlime sa, aby sme my všetci boli ochotní znovu objavovať svoje spoločné korene a stať sa tak budovateľmi hlboko ľudskej a opravdivo kresťanskej Európy. Béda Ctihodný, kňaz, učiteľ Cirkvi
* okolo 673 Monkton pri Wearmouth, Anglicko † 25. máj 735 Jarrow pri Sunderlande, Anglicko
Patrón študentov
Béda sa narodil neďaleko kláštora sv. Petra a Pavla vo Wearmouth-Jarrow v Anglicku. Keď mal tri roky, poslali ho do kláštora na výchovu k opátovi sv. Benediktovi Biscopovi a Ceolfridovi. Neskôr sa stal mníchom. Keď mal tridsať rokov, bol vysvätený za kňaza. Celý čas trávil v kláštore, venoval sa štúdiu Sv. Písma, písaniu a vyučovaniu. Považuje sa za najučenejšieho človeka svojej doby a človeka, ktorý mal vo svojej dobe najväčší vplyv na anglickú literatúru. Jeho spisy sú naozajstným súhrnom vedomostí tej doby vrátane komentárov k Pentateuchu a rôznym iným knihám Biblie. Písal teologické a vedecké rozpravy, historické práce a životopisy. Jeho najznámejšia práca je HISTORIA ECCLESIASTICA, história anglickej cirkvi a obyvateľov, ktorú ukončil v roku 731. Mapuje dejiny kresťanstva v Anglicku po rok 729 a je základným zdrojom ranej anglickej histórie. Pomenovanie „ctihodný“ mu bolo udelené na koncile v Aachene v r. 853 ako prejav uznania jeho múdrosti a učenosti. Bol poctivým učencom, významným štylistom, „otcom“ anglickej histórie, prvý, ktorý datoval udalosti po Kristovi. V roku 1899 bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Zomrel v Wearmouth-Jarrow 25. mája 735.
St. Bede Ctihodný , Bede tiež hláskoval Baeda alebo Beda , (narodený 672/673, tradične Monkton v Jarrow, Northumbria [Anglicko] – zomrel 25. mája 735, Jarrow; kanonizovaný 1899; sviatok 25. mája), anglosaský teológ , historik a chronológ. Svätý Béda je známy najmä svojímHistoria ecclesiastica gentis Anglorum („Cirkevné dejiny anglického ľudu“), dôležitý prameň pre dejiny konverzieanglosaských kmeňov na kresťanstvo .
Počas svojho života a počas celého stredoveku sa Bedova povesť zakladala najmä na jeho komentároch k písmu, ktorých kópie sa dostali do mnohých kláštorných knižníc západnej Európy. Metóda datovania udalostí z času inkarnácie alebo Kristovho narodenia – tj AD (anno Domini , „v roku nášho Pána“) – sa stal všeobecne používaným vďaka popularite Historia ecclesiastica a dvoch diel o chronológii. Bedeov vplyv bol udržiavaný doma prostredníctvom školy, ktorú v Yorku založil jeho žiak arcibiskup Egbert z Yorku, ado zvyšku Európy ho preniesolAlcuin , ktorý tam študoval predtým, ako sa stal majstrompalácovej školy Karola Veľkého vAachene .
O Bedeho rodičovstve nie je nič známe. Ako sedemročného ho vzali do kláštora sv . Petra v Monkwearmouth (neďaleko Sunderlandu , Tyne and Wear ), ktorý založil opát St. Benedict Biscop , do ktorého starostlivosti bol zverený. V roku 685 bol presťahovaný do nového, druhého domu opátstva založeného Biscopom, kláštora sv. Pavla v Jarrowe . Bede bol vysvätený za diakona , keď mal 19 rokov a za kňaza , keď mal 30 rokov. Okrem návštev v Lindisfarne a Yorku sa zdá, že nikdy neopustil Monkwearmouth-Jarrow. Jeho pozostatky boli pochované v Jarrowe a boli prevezené do Durhamu a teraz sú pochované v galilejskej kaplnke Durhamskej katedrály. Bedeho diela spadajú do troch skupín: gramatické a „vedecké“, biblické komentáre a historické a biografické. Medzi jeho najskoršie diela patrili pojednania o pravopise, hymny, figúry reči, verše a epigramy. Jeho prvé pojednanie o chronológii,De temporibus („Na časy“), s pripojenou krátkou kronikou, bol napísaný v roku 703. V roku 725 dokončil značne rozšírenú verziu De temporum ratione („O počítaní času“) s oveľa dlhšou kronikou. Obe tieto knihy sa týkali hlavne zúčtovania Veľkej noci . Jeho najskorší biblický komentár bol pravdepodobne komentár k Zjaveniu Jánovi (703?–709); v tomto a mnohých podobných dielach mal za cieľ odovzdať a vysvetliť príslušné pasáže cirkevných otcov. Hoci jeho interpretácie boli prevažne alegorické, pričom veľkú časť biblického textu považoval za symbol hlbších významov, použil určitý kritický úsudok a pokúsil sa racionalizovať nezrovnalosti .. Medzi jeho najvýznamnejšie patria jeho verše (705 – 716) a próza (pred rokom 721) životy sv. Cuthberta , biskupa z Lindisfarne. Tieto diela sú nekritické a oplývajú správami o zázrakoch ; exkluzívnejšie historické dielo je Historia abbatum (okolo 725; „Životy opátov“).
V roku 731/732 Beda dokončil svoju Historia ecclesiastica. Rozdelená do piatich kníh, zaznamenala udalosti v Británii od nájazdov Júliusa Caesara (55 – 54 PRED KRISTOM ) až po príchod sv. Augustína z Canterbury do Kentu (597 PO KR .) . Pre svoje zdroje si nárokoval autoritu starých písmen, „tradícií našich predkov“ a svoje vlastné znalosti o súčasných udalostiach. Bedeho Historia ecclesiastica zanecháva medzery dráždivé až sekulárnehistorikov. Hoci je preťažený zázračnosťou, je to práca učenca, ktorý sa snaží posúdiť presnosť svojich zdrojov a zaznamenať len to, čo považoval za dôveryhodné dôkazy. Zostáva nepostrádateľným zdrojom niektorých faktov a mnohých pocitov z ranej anglosaskej histórie.
Bede sa narodil neďaleko kláštora sv. Petra a Pavla vo Wearmouth-Jarrow v Anglicku. Poslali ho tam, keď mal tri roky a vychovávali ho opáti Benedict Biscop a Ceolfrid. Stal sa mníchom v kláštore, bol vysvätený ako tridsaťročný a okrem niekoľkých krátkych návštev inde strávil celý svoj život v kláštore, kde sa venoval štúdiu Písma , učeniu a písaniu. Je považovaný za jedného z najučenejších mužov svojej doby a má veľký vplyv na anglickú literatúru. Jeho spisy sú skutočným zhrnutím učenia svojej doby a obsahujú komentáre k Pentateuchu a rôzne iné knihy Biblie, teologické a vedecké pojednania, historické diela a životopisy.
Jeho najznámejším dielom je HISTORIA ECCLESIASTICA, história anglickej cirkvi a ľudu, ktorú dokončil v roku 731. Je to správa o kresťanstve v Anglicku do roku 729 a je primárnym zdrojom raných anglických dejín. Nazvali ho „Ctihodný“, aby uznal jeho múdrosť a učenosť. Tento titul bol formalizovaný na koncile v Aachene v roku 853. Bol starostlivým učencom a uznávaným štylistom, „otcom“ anglickej histórie, prvým, kto sa doteraz stretol s udalosťami anno domini (po Kr. ) a v roku 1899 bol vyhlásený za jediného anglického doktora cirkvi. Zomrel vo Wearmouth-Jarrow 25. mája roku 735. Jeho sviatok je 25. mája. Svätý Béda Duch, ktorý oživuje Bedu
Svätý Bede, ctihodný, po ktorom je pomenovaná univerzita San Beda College, sa narodil niekedy v rokoch 672-673 nášho letopočtu v Jarrowe, mieste medzi Anglickom a Škótskom. Bol to skutočný benediktínsky mních.
V útlom veku siedmich rokov, anglického chlapca, podobne ako proroka Samuela zo Starého zákona, dali jeho rodičia do kláštora svätého Petra vo Wearmouthe, Sunderland, Durham. Neskôr sa presťahoval do svojho druhého kláštora, kláštora svätého Pavla v Jarrow. Správcom kláštora sa stal, keď mal len 19 rokov. Svätý Béda strávil svojich 56 rokov na zemi v týchto dvoch kláštoroch.
Život svätca sa točil okolo kláštorného rytmu modlitby, práce, štúdia a vyučovania. Svätý Béda vyhlásil: „Narodil som sa na pôde tohto kláštora a keď som dosiahol sedem rokov, moja rodina ma zverila najprv najctihodnejšiemu opátovi Benediktovi* a neskôr opátovi Ceolfridovi na moje vzdelanie. Celý zvyšok svojho života som strávil v tomto kláštore a úplne som sa venoval štúdiu Písma. A hoci som dodržiaval pravidelnú disciplínu a denne som spieval v zboroch v kostole, mojou najväčšou radosťou bolo vždy štúdium, vyučovanie a písanie.“
Najznámejším z jeho spisov, z ktorých všetky boli počas jeho života nariadené verejne čítať v kostoloch, boli „Cirkevné dejiny anglického ľudu“. Písal aj o prírodnej filozofii, filozofických princípoch Aristotela, astronómii, aritmetike, gramatike, cirkevných dejinách, životoch svätých a najmä o Svätom písme.
Príbeh hovorí, že bol príliš chorý a slabý na to, aby dokončil preklad. Jeho učeník pisár Wilbert povedal: "Drahý majster, ešte je potrebné urobiť jednu kapitolu, ale zdá sa ti veľmi ťažké hovoriť."
„Nie, je to ľahké, vezmi svoje pero a rýchlo píš,“ odpovedal svätý Béda. Pisár písal ďalej. "A teraz, otec, je tu ešte jedna veta." A svätý Béda dokončil posledný riadok a vydýchol svoje posledné vyhlásenie: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému“.
Keď sa jeho súčasný svätý Bonifác, anglický mních, ktorý evanjelizoval Nemecko, dozvedel o smrti svätého Bédu, napísal: „Svieca Cirkvi, zapálená Duchom Svätým, zhasla.
Podobne ako Jánovi Krstiteľovi sa svätému Bédovi počas jeho života nepripisoval žiadny zázrak. Po jeho smrti sa však jeho relikviám pripisovali zázraky.
Život svätého Bédu bol výnimočný nielen pre jeho vedecké spisy, ale najmä pre jeho svätosť, ktorá mu vyniesla titul „ctihodný“.
Svätý Béda bol jemný, láskavý a veľkorysý, muž naplnený láskou k Bohu a k blížnym, muž viery a modlitby.
V roku 1899 bol vyhlásený za svätého.
Dnes, ako pokračuje benediktínska tradícia, oheň zapálený ctihodným Bedom, duch jeho písania a učenia, horí v nás všetkých, členoch komunity Univerzity San Beda.
(*Svätý Benedikt z Nursie, zakladateľ Rádu svätého Benedikta [OSB] a svätý Béda, sa nikdy nestretli. Svätý Benedikt sa narodil v roku 480 po Kristovi a zomrel v roku 543 po Kristovi, zatiaľ čo svätý Béda sa narodil v rokoch 672/673 po Kristovi, resp. O 129 rokov neskôr.)
Katolícka cirkev bude sláviť sviatok svätého Bédu 25. mája. Anglický kňaz, mních a učenec je niekedy známy ako „ctihodný Bede“ pre jeho kombináciu osobnej svätosti a intelektuálnej brilantnosti.
Bede sa narodil v roku 673 neďaleko anglického mesta Jarrow. Jeho rodičia ho v mladom veku poslali študovať do kláštora založeného benediktínskym opátom, ktorý bol neskôr kanonizovaný ako sv. Benedikt Biskop. Opátova rozsiahla knižnica mohla v chlapcovi, z ktorého vyrastie nenásytného čitateľa a plodného spisovateľa, podnietiť skorú zvedavosť.
Neskôr sa Bede vrátil do Jarrow a pokračoval v štúdiu u opáta menom Ceolfrid, ktorý bol spoločníkom svätého Benedikta Biscopa. Opát a skupina ďalších mníchov poučili Bedu nielen o písme a teológii, ale aj o duchovnej hudbe, poézii a gréčtine.
Bedovi učitelia mohli vidieť, že jeho život preukazuje pozoruhodnú oddanosť modlitbe a štúdiu a Ceolfrid sa rozhodol dať ho vysvätiť za diakona, keď mal 19 rokov. Ďalší benediktínsky mních a budúci svätec, biskup John z Beverley, vysvätil Bedu v roku 691.
Študoval ešte 11 rokov a potom vo veku 30 rokov, okolo začiatku ôsmeho storočia, vstúpil do kňazského stavu. Potom Bede prevzal zodpovednosť za slávenie každodennej svätej omše pre členov svojej benediktínskej komunity a zároveň pracoval na poľnohospodárstve, pečení a iných prácach kláštora.
Ako mních dal Bede absolútnu prioritu modlitbe, pôstu a dobročinnej pohostinnosti. Všetky ostatné diela považoval za bezcenné bez lásky k Bohu a k blížnemu. Bede však disponoval aj úžasnými intelektuálnymi darmi, ktoré využíval na skúmanie a zvládnutie širokého spektra predmetov podľa všetko objímajúcej vízie kresťanskej učenosti.
Béda odmietol žiadosť stať sa opátom svojho kláštora. Namiesto toho sa sústredil na písanie a vydal viac ako 45 kníh – predovšetkým o teológii a Biblii, ale aj o vede, literatúre a histórii. Učil tiež stovky študentov v kláštore a jeho škole, ktorá sa stala známou po celej Británii.
Počas Bedeho života si jeho duchovné a intelektuálne dary získali široké uznanie. Jeho spisy o písmach boli považované za také autoritatívne, že cirkevný koncil nariadil, aby sa verejne čítali v anglických kostoloch. Niektorí z najslávnejších členov anglickej spoločnosti putovali do jeho kláštora, aby hľadali jeho vedenie, a do Ríma ho osobne pozval pápež Sergius.
Bédu však tieto pocty neprekvapili. Možno inšpirovaný benediktínskym mníšskym étosom, ktorý zdôrazňuje absolútnu oddanosť mníšskemu spoločenstvu, sa rozhodol nenavštíviť Rím, ani necestovať na väčšiu vzdialenosť za Kláštor sv. Petra a Pavla v Jarrowe, počas celého svojho dospelého života.
Namiesto toho k nemu prišiel svet – prostredníctvom návštevníkov, ktorých prijímal podľa benediktínskej tradície pohostinnosti, a prostredníctvom jeho objemného čítania. A Bede sa na oplátku dostal do sveta bez toho, aby opustil svoj kláštor, napísal knihy, ktoré sa po stáročia s úctou kopírovali a čítajú sa dodnes. Je jedným z posledných západných kresťanských spisovateľov, ktorí sa počítajú medzi cirkevných otcov.
Bede však pochopil, že zmyslom jeho života je skôr láska ako učenie. „Je lepšie,“ povedal slávne, „byť hlúpym a nevzdelaným bratom, ktorý pracuje na dobrých veciach, ktoré pozná, a zaslúži si život v nebi, ako byť tým, ktorý – hoci je význačný svojou učenosťou v Písmach, resp. aj zastávať miesto učiteľa – chýba chlieb lásky.“
Béda zomrel na vigíliu sviatku Nanebovstúpenia Krista v roku 735, krátko po dokončení anglosaského prekladu Jánovho evanjelia. V roku 1899 ho pápež Lev XIII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi.
