Neporušené tela svätých
Nedotknuté telo svätej Bernadette. Zachované telo sv. Bernadette Soubirous je jedným z najzvláštnejších testovaných prípadov svätcov s darom neporušeného tela. Tu sú výňatky z hlásení lekárov po troch exhumáciách tela svätice.Nedotknuté telo svätej Bernadette.
Pochovávanie mrtvých. Svätý Augustín považoval za ohavné
3.august 1925, nedotknuté telo svätice je vystavené v krištáľovom relikviári v kaplnke kláštora Saint-Gilard vo francúzskom meste Nevers. Mesto sa nachádza v Burgundsku, 260 km od Paríža.
Tu je obsah nápisu v kaplnke vedľa tela: „Telo sv. Bernadetty odpočíva v tejto kaplnke od 3. augusta 1925“.
Je neporušené a „akoby skamenelo“, takúto správu vydali súdni lekári, svetské úrady i cirkev pri príležitosti exhumácií v rokoch 1909, 1919 a 1925. Tvár a ruky, ktoré pri kontakte so vzduchom mierne sčernali, boli pokryté tenkou vrstvou vosku. Telo má v relikviári naklonenú pozíciu na ľavú stranu.
Pozrime sa bližšie, čo povedali lekári zodpovední za skúmanie tela svätice počas exhumácie.
Prvá exhumácia
22. septembra 1909, tridsať rokov po pohrebe, telo sv. Bernadette bolo prvýkrát exhumované a zistilo sa, že telo bolo úplne neporušené. Lekári Ch. David a A. Jourdan, ktorí vykonali prvú exhumáciu, napísali zistenia vo svojej inšpekčnej správe:
Rakva bola otvorená za prítomnosti biskupa a prefekta Nevers, predstaviteľov miestnej cirkevnej obce a mnohých iných duchovných. Nezaznamenali sme žiaden pach vychádzajúci z rakvy či tela samotného.
Telo bolo oblečené v rehoľnom habite rádu, ku ktorému Bernadette patrila. Habit bol vlhký. Len tvár, ruky a predlaktia boli odhalené.
Hlava bola naklonená doľava. Jej tvár bola biela. Koža bola pripevnená k svalom a svaly pripevnené ku kostiam.
Očné buľvy pokrývali očné viečka. Nos je natiahnutý a vráskavý. Pery mierne pootvorené, toľko, aby ste mohli vidieť zuby, ktoré zostali na svojom prirodzenom mieste.
Ruky na hrudi boli perfektne zachované, rovnako ako nechty. Ruky držali ruženec. Môžeme vidieť žily na jej predlaktí.
Nohy boli pokrčené a nechty na nich boli neporušené. Keď bol habit odstránený a závoj bol zložený z hlavy, bolo možné pozorovať pevné telo, pokožka bola natiahnutá, pevná . Jej vlasy boli nakrátko ostrihané a pevne priliehali k hlave. Uši boli perfektne zachované.
Žalúdok bol pevný, rovnako ako zvyšok tela. Telo vydávalo pri dotyku zvuk ako lepenka. Pravé koleno bolo širšie ako ľavé. Pod kožou boli rebrá i svaly. Telo bolo tak pružné, že ho bolo možné otáčať jedným i druhým smerom.
Potvrdzujeme, že sme správne napísali toto vyhlásenie, ktoré je v plnom rozsahu pravdivé. Nevers, 22. septembra 1909, lekári Ch. David, A. Jourdan.
Druhá exhumácia
V roku 1919, desať rokov po prvej exhumácii, bola druhá exhumácia tela sv. Bernadette, tentokrát vedená lekármi Talonom a Comtem, za prítomnosti biskupa mesta Nevers a policajného delegáta, ako aj zástupcov prefektúry a cirkvi. Situácia bola rovnaká ako počas prvej exhumácie. Tu sú niektoré fragmenty konečnej správy Dr. Comteho z druhej inšpekcie:
Po kontrole zisťujem, že telo ctihodnej Bernadette zostáva neporušené, celá kostra, oslabené svaly, ale dobre zachované; len pokožka bola vráskavá kvôli vlhkosti rakvy.
Telo nevykazovalo žiadne známky hniloby alebo rozpadu , čo by sa prirodzene očakávalo štyridsať rokov po pohrebe.
Nevers, 3. apríla 1919, Dr. Comte.
Tretia exhumácia
18. novembra 1923 pápež Pius XI. podpísal dekrét uznávajúci hrdinstvo – cnosti Bernadette. Po blahoslavení svätice sa uskutočnilo tretie exhumovanie, ktoré sa uskutočnilo 12. júna 1925. Jej cieľom bolo získať „relikvie“ z tela svätej ženy. Kanonizácia sa konala o osem rokov neskôr, v roku 1933.
Podrobnosti o tejto poslednej exhumácii, ktoré uviedol Dr. Comte vo svojej správe, sú písané právnickým jazykom a niekedy sú pre laika cudzie, vzhľadom na taký špecializovaný jazyk. Tento dokument nám však umožňuje presne posúdiť, do akej miery sa telo lurdského chudobného dievčaťa zachovalo bez rozkladu.
Chcel som otvoriť hruď z ľavej strany, aby som vybral niekoľko rebier a potom vybral srdce, pretože som bol presvedčený, že bude neporušené. Pretože trup ležal ľahko na ľavom ramene, mal by som ťažký prístup k srdcu.
Vzhľadom k tomu, matka predstavená vyjadrila želanie, aby nebolo vyňaté srdce svätej Bernadette – toto bolo tiež želanie biskupa – a ja som zmenil plány a namiesto toho, aby som otvoril telo z ľavej strany hrude, vyňal som dve rebrá na pravej strane, ku ktorým som mal najjednoduchší prístup.
Pri exhumácii urobil najväčší dojem na mňa perfektný stav, v ktorom telo „prežilo“ po štyridsať šesť rokov od smrti, kostra, vláknité tkanivá, flexibilné a silné svaly, šľachy a koža, všetko perfektné.
Po takom dlhom čase sa každý mŕtvy organizmus rozpadá, rozkladá a kalcinuje. Avšak, keď som rozrezal telo, uvedomil som si, že má konzistenciu, ktorá je takmer normálna a jemná.
V tejto chvíli som všetkým prítomným povedal, že tento fenomén nevnímam ako prirodzený.
Krištáľový relikviár
V tomto období vznikol krištáľový relikviár, v ktorom spočíva telo svätej Bernadette. Rehoľné sestry pokryli tvár a ruky tenkou vrstvou vosku. V súčasnosti je relikviár umiestnený v krásnej kaplnke mimo klauzúry, aby mohol byť sprístupnený návštevníkom.
Nádherne zachované telo svätej Bernadette povzbudzuje návštevníkov, aby sa nechali osloviť životom svätice a aby s plnou vážnosťou zaobchádzali s posolstvom Nepoškvrneného počatia, ktoré bolo Bernadette zverené na ohlasovanie.
Relikviár v ktorom je uložené telo sv. Bernadette v Nevers
Kreslo v ktorom sv. Bernadette zomrela (je uložené v múzeu St. Gildard)
Sv. Bernadette zomrela 16. apríla 1879, 46 rokov pred urobením tejto fotografie Sv. Bernadette v deň pohrebu
Ctihodný Carlo Acutis - veľký priateľ Ježiša v Eucharistii, opustil svet vo veku 15 rokov kvôli leukémii.
Dostala sa Vám do rúk kniha pod názvom „Eucharistické zázraky vo svete“? Všimli ste si, že jej autorom je ctihodný Carlo Acutis? Iba 15-ročný mladý chlapec, ktorý miloval Ježiša, všetko robil z lásky k Nemu a vo svojom krátkom živote dokázal vykročiť na úžasnú cestu svätosti s takou odvahou a silou, ktorá je nesmierne obdivuhodná a hodná nasledovania.
Marcelo Tenorio , vicepostulátor procesu kanonizácie ctihodného Carla Acutisa oznámil 23. januára 2019, že telo mladého Taliana zamilovaného do Eucharistie, ktorý zomrel v dôsledku leukémie vo veku iba 15 rokov 12. októbra v roku 2006, bolo nájdené neporušené.
Tu je správa, ktorú kňaz publikoval na svojich sociálnych sieťach:
Drahí priatelia, dnes som od matky Carla Acutisa obdržal radostnú správu, že telo úctyhodného mladého muža, ktorý zomrel a svoju smrť obetoval za pápeža Benedikta XVI. a celú cirkev sa našlo neporušené.
Pre nás, ktorí milujú a šíria jeho životný príbeh, je to moment mimoriadnych emócií a radosti. Videl som fotky, ale nemôžem ich ešte zverejniť. Jeho telo bude prevezené do kláštora kapucínov v Assisi a odtiaľ sa presunie do starého kostola Santa Maria Maior v Assisi.
Zistenie stavu tela bolo prezentované tzv. „elevatio“ tela Carla Acutisa. Toto je obrad pre uznanie telesných pozostatkov Kongregáciou pre kauzy svätých.
Výraz „elevatio“ v latinčine znamená „elevation“ – význam slova „pozdvihnúť, vyvýšiť.“
Obrad vykonávaný ako súčasť procesu kanonizácie zahŕňa exhumáciu pozostatkov pre ich následný prevoz na verejné miesto uctievania. Všeobecne platí, že „elevatio“ nastáva, keď sa osoba, ktorej sa týka kanonizácia, „vyzdvihuje“ zo stupňa ctihodného Božieho služobníka.
blahoslaveá Anna Katarína Emmerichová
Už od raného detstva sa v živote blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej prejavoval dar proroctva a túžby po hlbokom spojení s Bohom. Aby svoju túžbu naplnila a dala jej rozlet, vstúpila do augustiniánskeho kláštora. Nasledovali roky plné svätej bolesti a mystického zjednotenia s Bohom, čoho vonkajším znakom sa na dvanásť rokov stali stigmy. Každý skutok, aj ten najobyčajnejší, premenila na obetu. Jedla tak málo, že bolo nepochopiteľné, ako vôbec mohla prežiť.
„Vezmi môj prídel, Bože, a daj ho tým, čo to najnaliehavejšie potrebujú,“ hovorievala. Každý piatok prežívala rovnaké muky ako Kristus – s ním žila, trpela i umierala – a vo svojich extatických videniach prechádzala dejinami sveta, od stvorenia až po dielo spásy.
Nemecký básnik Clemens Brentano, uchvátený živou svätosťou tejto skromnej ženy, strávil päť rokov vedľa jej lôžka a svojimi poznámkami zaplnil štyridsať zápisníkov. Hoci sa život Anny Kataríny Emmerichovej na určité obdobie ocitol pod drobnohľadom cirkevnej vrchnosti, štátnych vyšetrovateľov a lekárov, nadprirodzené javy, ktoré zažívala, nik z nich nemohol prehlásiť za podvrh či podvod.
Thomas Wegener je dodnes mnohými odborníkmi považovaný za jej dvorného životopisca. Táto biografia otvára pred čitateľom celkom nový pohlaď na Božie stvorenie a Božiu prozreteľnosť, ktorá sa dáva poznať v nadprirodzenom zjavení zoslanom nielen blahoslavenej Anne Kataríne Emmerichovej, ale skrze ňu aj všetkým nám. Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová: mala Krist…
Svätá Margita z Città di Castello
Stále sa postila, zriedkakedy spala a keď si zdriemla, ležala na podlahe a nikdy nie na posteli. Tým, že mala účasť na Ježišovom utrpení, cítila sa byť spojená so svojím nebeským Ženíchom, stotožňovala sa s ním a tento život v jednote s Ním jej prinášal nevýslovnú istotu a radosť. Po tom, čo si obliekla kajúce rúcho Tretieho rádu sv. Dominika, chodila každý deň do ich kostola, kde sa spovedala a denne s veľkou oddanosťou sa zúčastňovala na slávení Eucharistie.
Počas svätej omše mala často extázy. Keď sa jej choroba zhoršila, zavolala bratov dominikánov, aby prijala sviatosť chorých, poďakovala Bohu a zomrela v dokonalom vnútornom pokoji. Jej telo je doteraz neporušené.
Neporušené telo slovenského farára Juraja Vrtíka.
Po napadnutí Jánošíkovej družiny, kde sa vracal cez les do svojej farnosti v Domaniži. Trápil sa niekoľko dní, pred smrťou odpustil vrahom a prosil nášho nebeského Otca za spasú ich duší.
Legenda hovorí, že Vrtík niesol sviatosť oltárnu. Krypta pod kostolom v Domaniži neďaleko Považskej Bystrice ukrýva fascinujúcu atrakciu.
Starosta malebnej dediny verí, že by raz mohla lákať návštevníkov rovnako ako nebohé telo Žofie Bosniakovej.
Pod tamojším Kostolom svätého Mikuláša sa totiž zachovala múmia Juraja Vrtíka. Farára, ktorého smrť mali na svedomí kumpáni najznámejšieho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Gotický svätostánok však ukrýva aj ďalšie tajomstvá.
Útok zbojníkov
Jánošíkovi sa stali osudnými najmä dva zločiny – ozbíjanie bohatej vdovy po oficierovi a usmrtenie domanižského farára Juraja Vrtíka. Rodák zo Zliechova pôsobil na fare v Domaniži od roku 1694 do roku 1712. Cestou z Rajeckej Lesnej v Suchej doline pri Fačkove narazil na zbojníkov z Jánošíkovej družiny. „Chceli ho ozbíjať, ale povedal im, že pri sebe nič nemá. Iná legenda hovorí, že Vrtík niesol sviatosť oltárnu a vtedy nemôže kňaz rozprávať. Možno aj to ich vyburcovalo, že na neho vystrelili,“ zamýšľa sa starosta František Matušík.
Juraj Vrtík mal 58 rokov. Pochádzal zo Zliechova, odkiaľ aj v súčasnosti prichádza mnoho pútnikov. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov.
Podľa Jánošíkovej výpovede na Božieho služobníka vystrelil Turiak, zvaný Huncaga zo Staškova, a Plavčík z Dunajova. Tak či onak, na zemi zostalo ležať krvavé a bezvládne kňazovo telo. „Našli ho tam ľudia, naložili na koňa a odviezli do dediny. Cestou sa zastavili pri studničke a keď ho umyli vodou, farár sa prebral a porozprával, čo sa stalo,“ opisuje Matušík. Zomrel o niekoľko dní v Domaniži.
Zázračná studnička
V príbehu o farárovi a Jánošíkovej družine zohráva zaujímavú rolu nenápadná studnička v Suchej doline. Podľa tamojších legiend nie je Juraj Vrtík jediný, koho prebrala k životu. V ďalšom príbehu vystupuje rodina z Fačkova s chorľavým dieťaťom. Chceli ho dať v Domaniži pokrstiť, ale cestou sa mu pohoršilo. „Báli sa, že nevydrží. Zastavili sa teda pri studničke, pokropili ho vodou a vtedy sa dieťa prebralo a uzdravilo. Odvtedy sa tomu miestu hovorí Svätená studnička. Dvakrát zachránila život,“ spomína hlava obce.
Premaľovaný oltár
Vráťme sa však k farárovi Vrtíkovi a ku Kostolu svätého Mikuláša, o ktorý sa osem rokov staral a zaslúžil sa o zhotovenie dvoch bočných oltárov. Po skone ho pochovali v krypte domanižského svätostánku. Tam odpočíva dodnes. A nie je sám. Spolu s ním našli v hrobke ďalšie telá dvoch kňazov, z nich však zostali iba kosti. Telo katolíckeho kňaza sa nachádza v krypte pod kostolom v pôvodnej drevenej rakve, ktorá sa napriek vysokému veku tiež zachovala v perfektnom stave.
„Legenda hovorí, že v kostole pod oltárom je pochovaný jeden z Esterházyovcov,“ pripomína starosta. Mala by tam byť aj tajná chodba, ale nikto ju zatiaľ nenašiel.
Pred siedmimi rokmi prebiehala v kostole rekonštrukcia a reštaurátori odhalili zaujímavý objav. Na desaťmetrovom oltári z roku 1643, ktorý dali postaviť Esterházyovci, našli tváre anjelov. Zdobia štyri hlavné stĺpy – naľavo vidno podobizne dvoch bucľatých detí, napravo zase muža a ženy. Umelec v nich možno zvečnil portréty Esterházyovcov. Lenže neskôr sa vrchnosti nepozdávalo zobrazovanie bežných smrteľníkov na posvätných miestach a dali tváre zatrieť čiernou olejovou farbou. Práve tieto nátery reštaurátori odstránili, aby sa po stáročiach dostali na svetlo pôvodné maľby.
Domanižský poklad
Gotický kostol aj jeho oltáre sú naozaj skvostné, ale svätostánok ešte čaká niekoľko opráv. A zrejme aj objavov a odhalených tajomstiev. Prečo sa mumifikovalo práve telo Juraja Vrtíka? Pre jeho dobré skutky a tragický skon? Nájde sa telo Esterházyho či tajná chodba? Ukrýva okolie kostola ďalší poklad? Ktovie. Súčasný farár aj starosta robia všetko pre to, aby národná kultúrna pamiatka čo najlepšie slúžila ľuďom a odhalila im svoju históriu.
„V roku 1904 pri kostole archeológovia našli poklad z doby bronzovej. Hovorí sa o ňom ako o domanižskom poklade,“ spomína miestny historik František Koval. „Dokazuje, že toto miesto bolo obývané už 1 800 rokov pred naším letopočtom. Nález je uložený v Budapešti, len Maďari nám ho už nedajú,“ upozorňuje. „Veru, málokto z domácich o tom vie,“ dodáva starosta. Mnohí netušia ani to, že cez ich obec kedysi viedla Jantárová cesta z Petrohradu do Benátok.
„Prvá Domaniža však bola hore na samom konci. Na mieste tej dnešnej bola obrovská plošina. Keď tu pásli kravy, tak sa prepadli, taký tu bol obrovský močiar,“ opisuje Koval.
Starosta by v krypte chcel vystaviť mumifikované telo farára Vrtíka a inštalovať informačné tabule.
História obce je úzko spätá s postavením dnes už neexistujúceho hradu v lokalite Skalka a s postavením kostola. A kde sa vzal podivný názov? „Keďže príbytky sa postupne presúvali z kopcov nižšie, začalo sa tomu miestu hovoriť Domaniža,“ dodáva miestny historik Koval.
Múmia v čižmách
„Bol som pri tom, keď pamiatkari otvorili truhlu v krypte a prekvapilo ma, v akom stave je nebožtíkovo telo,“ spomína starosta Domaniže. Vedie nás k malým dverám naboku kostola. „Bojíte sa netopierov? Máme ich tu naozaj dosť,“ upozorňuje. Našťastie, temní drobní obyvatelia podzemia kostola pokojne spia zavesení dolu hlavou.
Náš sprievodca nás vezme do malej miestnosti, v ktorej je truhla. Opatrne ju otvoríme a naskytne sa nám zaujímavý pohľad. Pred sebou máme zachované, aj keď rokmi zdeformované telo nebohého farára. Múmia so zachovanou tvárou aj oblečením má na hrudi prekrížené ruky. „Pozrite, zelený ornát aj kožené čižmy sú stále nepoškodené,“ ukazuje starosta. Zatiaľ je telo zahádzané aj inými kosťami a lebkami a čaká na podrobnejšiu analýzu. „Tí, čo ho videli, žasli, ako sa zachovalo napriek tomu, že tu nebolo vytvorené špeciálne prostredie,“ dodáva Matušík.
Starosta má s múmiou veľké plány. „Zoberte si, koľko ľudí chodilo do kostola kvôli Žofii Bosniakovej. Aj my by sme chceli ľuďom sprístupniť našu históriu,“ priznáva. Telo farára Vrtíka by vystavili podobne, ako to bolo v prípade manželky palatína Františka Wesselényiho. Zomrela vo veku nedožitých 35 rokov na hrade Strečno a pochovali ju v krypte v hradnej kaplnke. Po 54 rokoch jej telo našli a zistili, že je takmer neporušené. V roku 1729 ho previezli do Tepličky nad Váhom, kde boli pozostatky vystavené v sklenej rakve. Len škoda, že 1. apríla 2009 sa stali obeťou psychicky narušeného muža, ktorý telo Žofie Bosniakovej podpálil.
Potrebujú výskum
Krypta je naozaj obrovská. Sú tam rôzne výklenky, ktoré ešte nie sú prebádané. Jeden z nich vraj skrýval vchod k oltáru v kostole. „Niektoré historické správy o skone farára Vrtíka sa rozchádzajú. Preto treba spraviť výskum a potvrdiť, že telo, ktoré leží pod domanižským kostolom, patrí naozaj spomínanému Božiemu služobníkovi,“ pripomína František Matušík. Potom by mohli telo vystaviť v sklenej rakve a pripraviť informačné tabule.
Ivanka Paúrová
Dnes je výnimočný deň pre Slovensko z duchovného hľadiska.
12.oktobra 1712 zomrel kňaz Juraj Vrtík, ktorého takmer neporušene telo 309 rokov leží v krypte pod kostolom v Domaniži. Zomrel po napadnutí Jánošíkovej družiny, kde sa vracal cez les do svojej farnosti v Domaniži.
Trápil sa niekoľko dní, pred smrťou odpustil vrahom a prosil nášho nebeského Otca za spasú ich duší.
Prosme ho zvlášť dnes o prihovor.
Nebesky Otče, ďakujeme, že si nám zachoval telo nášho duchovného otca Juraja Vrtíka takmer neporušené až do týchto čias, ako znamenie Tvojej lásky. Preto Ťa prosíme, daj aby cnosť odpustenia tým, ktorí nám ubližujú, ktorou Ťa on najviac oslávil, zasiahla srdce každého.
A raz, keď bude vyzdvihnutý na oltár, nech zasiahne srdcia Tvojich detí v cirkvi. Nie naša ale Tvoja vola nech sa stane. Amen
(Modlitba z farského kostola v Domaniži) Aj otec Matúš Marcin v príhovore spomína že z krypty kde je uložene telo kňaza Vrtíka vyteká olej. Už 311 rokov.
Neporušené telo svätej Terézie takmer po 500 rokoch
Karmelitáni podrobne opísali proces otvárania a premiestňovania urny do výskumnej pracovne v kláštornej časti. Páter Miguel Angel Gonzalez vysvetlil, ako skoro ráno „komunita bosých karmelitánok spolu s generálnym postulátorom rádu, členmi cirkevného tribunálu a malou skupinou rehoľníkov a rehoľníčok veľmi obozretne a slávnostne preniesli relikviár na miesto určené na výskum. Urobili sme tak za spevu Te Deum so srdcom plným dojatia“.
Proces ako sa dostať k striebornej urne s telom svätej Terézie je zložitý. Najprv bolo potrebné odstrániť mramorovú dosku na hrobe. Potom sa v miestnosti vyhradenej na výskumy, ktorým sa majú podrobiť významné relikvie svätice, a len za prítomnosti vedeckého lekárskeho tímu a členov cirkevného tribunálu otvorila strieborná urna. Hrobka, ktorá podľa toho, čo uviedli, upútala ich pozornosť vďaka svojmu „vynikajúcemu“ vyhotoveniu a „nádherne“ zachovalému stavu, v akom sa našla, a ktorá bola svojho času darom od kráľa Ferdinanda VI. a jeho manželky Barbory de Braganza.
Na začiatku štúdia relikvií srdca, ramena a ruky svätej Terézie spolupracovali zlatníci zo Salamanky, Ignacio Manzano Martín a Constantino Martín Jaén, ktorí budú prítomní v prvý a posledný deň práce. Použili slávnych desať kľúčov od hrobky: tri, ktoré sa uchovávajú v Alba de Tormes, tri, ktoré im požičal vojvoda z Alby, a tri, ktoré uchováva v Ríme generálny rádu, ako aj kráľovský kľúč. Tri z týchto kľúčov slúžia na otvorenie vonkajšej mreže, tri na otvorenie mramorovej hrobky a zvyšné štyri na otvorenie striebornej urny.
Predtým, ako sa pristúpilo k skúmaniu, sa prítomní pomodlili pred telom učiteľky Cirkvi a potom pristúpili k prvej vizuálnej prehliadke, z ktorej vyplynulo, že telo je stále neporušené, rovnako ako v roku 1914. Duchovným prínosom tohto skúmania je zistenie stavu svätej Terézie v čase jej smrti. „Vieme, že posledné roky mala veľké ťažkosti s chôdzou pre mnohé bolesti, ktoré sama opisuje. To, čo človek mal, častokrát odhalíme lepšie pri pohľade na telo. Pri analýze nohy v Ríme sme videli prítomnosť vápenatých výrastkov, ktoré takmer znemožňovali chôdzu. Ona však chodila. Potom prišla Alba de Tormes a potom smrť, ale jej túžba bola ísť ďalej a ďalej, napriek jej fyzickým nedostatkom,“ povedal páter Chiesa.
Postulátor rádu tiež pripomenul, že snímky z roku 1914 sú čiernobiele, takže „je ťažké ich porovnať“. Potvrdil však, že „odkryté časti, ktorými sú tvár a chodidlo, sú rovnaké ako v roku 1914“. „Nie je tam žiadna farba, žiadna farba pokožky, pretože pokožka je mumifikovaná, ale môžete ju vidieť, najmä v strede tváre. Vyzerá to však dobre. Lekári vidia Teréziinu tvár celkom jasne,“ povedal.
Pokiaľ ide o výsledky štúdií, ktoré sa majú vykonať, generálny postulátor uviedol, že je ešte príliš skoro na to, aby poskytol podrobnosti. „Rád považuje za vhodné vykonať túto prácu a závery nám poskytnú odborníci po svojom celkovom výskume. Z podobných výskumov vieme, že sa budeme môcť dozvedieť veľmi zaujímavé údaje o Terézii a tiež odporúčania pre konzerváciu relikvií, ale to bude až v ďalšej fáze,“ komentoval páter Marco Chiesa
Neporušené telo sv. Cecílie
Cecília, narodená v šľachtickej patricijskej rodine Ceciliovcov, bola zasnúbená s mladým pohanom Valeriánom. V svadobnú noc Cecília prezradila svojmu manželovi, že Boží anjel stráži jej panenstvo, a vyzvala ho, aby sa obrátil. Valerián sa v tú istú noc vybral na Appiánsku cestu, kde sa na tretej míli stretol so svätým pápežom Urbanom. Ten poučil a pokrstil Valeriána, ktorý sa potom vrátil domov, kde videl Cecíliu ležať na zemi v modlitbe s anjelom, ktorý na ňu vždy dohliadal, a teraz ako presvedčený veriaci sa modlil, aby rovnakú milosť dostal aj jeho brat Tiburzio, a tak sa aj stalo.
Objavenie hrobu
Na rozdiel od väčšiny patricijských rodín v Ríme si za svoje sídlo v meste nevybrali elegantnú štvrť ako Aventine, ale ľudnatú a populárnu štvrť Trastevere. Na ruinách tejto rezidencie stojí dnes jeden z najkrajších kostolov v Ríme, za námestím málo navštevovaným turistami, na konci záhrady, ktorá si zachovala svoju starobylú architektúru, s fontánou uprostred, jej ružovými záhradami a begóniami. Kostol je známy pod titulom Santa Cecilia.
Archeológovia sa zhodujú, že súčasný chrám Santa Cecilia nahradil oveľa staršiu svätyňu, určite jeden zo súkromných domov, ktoré bohatí kresťania sprístupnili veriacim pred oficiálnym uznaním Cirkvi v roku 313. Zhodujú sa tiež v názore, že tento majetok duchovenstvu dala žena z rodu Caecilii, nazývaná podľa zvyku, ktorý dával dievčatám priezvisko ich otca ako meno, Caecilia Metella.
Historické zdroje sú obmedzené v tejto otázke no tu sa začína jeden z najkontroverznejších príbehov katolíckej martyrológie. Chceli by sme zdôrazniť, že je založený na niektorých následných zisteniach. V októbri 1599 je zrejmé, že baziliku Santa Cecilia je potrebné obnoviť. Kardinál pôsobiaci v Santa Cecilia mons. Paolo Emilio Sfrondati ; (je synovcom pápeža Gregora XVI.) sa podujme na túto činnosť.
Je dobrým kňazom, inšpirovaný sv. Filipom Nérim. V priebehu prác, kardinál objavil niekoľko starovekých sarkofágov v bielom mramore. Ako správny Riman hneď uhádne, že ide o pozoruhodné relikvie, ktoré tam začiatkom 9. storočia umiestnil pápež Paschal I.
Náhodou boli nájdené telá mučeníkov Cecílie, Valeriána, Tiburzia a Maxima. Monsignor Sfrondati, trasúci sa emóciami, otvára hrobky. Postupne ako ich otvára, nachádza pozostatky troch mužov.
Cecíliino telo je nedotknuté
Po otvorení poslednej hrobky nasleduje výkrik prekvapenia. Dievča, ktoré môže mať osemnásť rokov, leží na boku, ako keď niekto spí, keď sa prebúdza. Je mŕtva už trinásť storočí, no jej telo je neporušené, zázračne zachované. Oblečená je v bielych šatách posiatych zlatom, ktoré sú zafarbené veľkými škvrnami krvi, červenej, ako keby mala už už kvapkať. Iná krvavá bielizeň je zložená v blízkosti mŕtvoly, podľa zbožného zvyku prvých kresťanov, ktorí zbierali krv mučeníkov.
Keď jej rozbalí tvár, kardinál vidí, že dievča má na krku tri hlboké rany; hlava je takmer oddelená od trupu, čo vysvetľuje kurióznu polohu, v ktorej bola pochovaná. Nakoniec je jej pravá ruka ohnutá v zvláštnej polohe. Sfrondati si v šoku uvedomí, že tri prsty zostali rovné, čo kardinál interpretuje ako posledné vyznanie tajomstva Najsvätejšej Trojice. Sochár Maderno je v zhone vyzvaný, aby reprodukoval bezprostredný obraz, ktorý sa ponúka divákom: Cecíliu, jednu z najznámejších mučeníčok Ríma, neporušenú. Maderno a všetci ostatní sú tak ohromení, že sa nikto z nich neodváži položiť svätokrádežnú ruku na mŕtvolu malej apoštolky čistoty. Bez ďalších pozorovaní je Cecília pochovaná pod hlavným oltárom svojho kostola. O zázraku svedčí iba atraktívna socha Maderna.
V Cirkvi sa nachádzajú prípady neporušeného tela; všetky naznačujú posvätnosť, ktorá nie je vždy slávna alebo verejná, ale pevná, istá, výnimočná. Pre tento jav neexistuje žiadne prirodzené vysvetlenie, najmä ak ide o mŕtvolu spred 13 storočí pokrytú krvou.
Otvorenie hrobu sv. Terézie Avilskej – neporušené telo od roku 1582
Neporušené telo a tekutina sv. šarbela
16. decembra 1898 počas slávenia sv. omše dostal otec Charbel záchvat, pri ktorom kŕčovite zvieral kalich. Chcel prijať Kristovu krv, avšak záchvat mu v tom bránil. Z posledných síl držal kalich a priložil si ho k ústam V tej chvíli zmeravel, stihol sa však z neho napiť. Vyzliekli mu omšový habit a odniesli ho do pustovne. Bol takmer v bezvedomí.
Jeho spoločník ho v kuchyni uložil na koberec z kozej srsti a prikryl ho, on však vzápätí prikrývku odhodil. Keď znova nadobudol vedomie chcel pokračovať v slúžení sv. omše. Po čase upadol do agónie počas ktorej neustále opakoval nedokončenú eucharistickú modlitbu "Ó, Otče pravdy", mená Ježiša, Márie a Jozefa aj sv. Petra. V poslednej hodine agónie dostal rozhrešenie a pomazanie chorých, ktoré mu udelil kňaz Michael Ramja. 24. decembra 1898, na vianočnú vigíliu, pokojne a zmierený vydýchol so slovami: "Pane, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha!"
Keď otec Charbel skonal, najskôr poslali posla k mníchom do kláštora so správou o jeho smrti, potom sa pomodlili loretánske litánie.
Na druhý deň vyniesli jeho telo, v drevenej truhle potiahnutej kozou srsťou z pustovne a podľa mníšskej tradície s ním vošli do kláštorného kostola. O tretej popoludní sa v kláštore konal pohreb. Prítomní neodriekali pohrebnú modlitbu, akoby si otec Charbel prial po živote, ktorý v pokore zavŕšil zomrieť v tichu. Pozostatky otca Charbela pochovali v jeho čiernom rúchu k ostatným zosnulým mníchom na cintoríne. V rukách držal kríž a ruženec.
Počnúc prvou nocou po pohrebe otca Charbela ľudia z blízkej dediny videli žiarivé svetlo z miesta, kde bol pochovaný. Keďže toto svetlo žiarilo aj nasledujúce dní, predstavený kláštora požiadal generálneho predstaveného radu, patriarchu maronitov, o dovolenie otvoriť hrob, aby pozostatky uložili na neverejné miesto, do niekdajšieho skladu náradia. 15.4.1899 Keď otvorili truhlu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Telo pochovali v malom sklade.
Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. Spočiatku bolo z jeho tela cítiť zápach plesne, neskôr začalo vydávať príjemnú vôňu. Telo prezliekli, ale opakovane vylučovalo zvláštnu tekutinu tekutinu. Po neprestávajúcom vylučovaní tekutiny sa ho rozhodli vyložiť na strechu kostola, aby sa vysušilo. Mnísi verili, že sa v páľave horúcich dní vysuší.
V rokoch 1927-1950 na základe nariadenia Svätej stolice bolo telo otca Charbela pochované v pivničnom priestore vo vnútornom múre kláštora. Počas celej doby telo budúceho svätca stále vylučovalo zvláštnu tekutinu skúmajúcu mnohými lekármi a odborníkmi. Po chýre neporušeného tela, zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Keď 25.2.1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov opäť otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil.
Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.
Neporušené telo blahoslaveného „Kristovho dievčaťa”
Ráno 19. januára 1994 sa v kaplnke rehoľného domu Nepoškvrneného počatia, ktorý je majetkom augustiniánskeho rádu Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Maracay (Venezuela), konala mimoriadna udalosť. V ten deň sa naskytol mníškam, biskupovi z Maracay, kňazom, lekárom, vedcom a pracovníkom podieľajúcim sa na exhumácii tela matky Márie od svätého Jozefa, prekvapivý pohľad – telo tejto venezuelskej mníšky bolo neporušené.
Fenomén neporušenosti spočíva v tom, že „telo zosnulého sa po smrti nerozkladá, hoci nebolo zabalzamované alebo inak zakonzervované,“ píše María García de Fleury v brožúre venovanej matke Márii od svätého Jozefa. Verí sa, že je to výsledok Božieho zásahu. V takomto stave našli prvú blahoslavenú z Venezuely.
„Kristovo dievča“
Volala sa Laura Evangelista Alvarado Cardozo. Narodila sa v Choroní (štát Aragua) 25. apríla 1875. Naplnená túžbou obetovať svoj život Bohu odovzdávala Nebeskému Otcovi „svoje panenstvo“ už od svojho útleho veku a nezištne slúžila Cirkvi a tým, ktorí to najviac potrebovali. Volali ju „Kristovo dievča“, pretože vchádzala do farského chrámu so svojou modlitebnou knižkou, ružencom a krížom na prsiach. Potom v uliciach a v zdravotných strediskách konala skutky milosrdenstva voči všetkým, ktorí to potrebovali.
Detstvo a dospievanie prežila Laura Evangelista vo Venezuele, ktorá v tom období zažívala množstvo otrasov a trpela následkami občianskych vojen z konca 19. a začiatku 20. storočia. Všade vládli choroby, chudoba a nedostatok obživy. Akoby to nestačilo, z Venezuely boli vykázané mužské i ženské rehoľné kongregácie. V dôsledku rozhodnutia prezidenta Antonia Guzmána Blanca boli kňazské semináre zatvorené. Ak niekto chcel žiť zasvätený život v Cirkvi, musel opustiť krajinu. Cirkev bola vo veľmi zložitej situácii.
Písal sa rok 1892. Laura sa chcela úplne odovzdať Bohu v klauzúrnom ráde, ale situácia tomu nepriala. Dozvedel sa o tom otec Justo Vicente López Aveledo, ktorý sa v tom čase stal farárom v Maracay. Jej želania sa napĺňali prostredníctvom dobrovoľníckej služby pre chorých, ktorú založil kňaz, a ktorá sa časom zmenila na Nemocnicu svätého Jozefa v Maracay.
Mária od svätého Jozefa
11. februára 1901 začala spolu so skupinou mladých žien novú etapu svojho svätého života. Pod duchovným vedením Lópeza Aveleda, ktorý uviedol ženy do rehoľného života, prijali meno „Chudobné sestry od svätého Augustína“. Odvtedy nosia habit svätej Rity z Casie z vďaky za definitívne sformovanie zboru. Kongregácia je založená na reguly sv. Augustína, cirkevného učiteľa. Jej snahou je slúžiť chudobným a opusteným: deťom, sirotám, starým a chorým. Laura Alvarado Cardozo prevzala meno Mária od svätého Jozefa. Toto rozhodnutie potom zopakovali všetky zakladajúce sestry. Týmto spôsobom vzdali hold svätému Jozefovi, otcovi Dieťaťa Ježiš, patrónovi farnosti Maracay a nemocnici, kde sa zrodilo ich povolanie a rozhodnutie venovať sa Bohu.
Tip na knihu: Príbeh svätej Rity
Exhumácia prvej venezuelskej blahoslavenej
Po intenzívnom živote naplnenom najušľachtilejšími skutkami milosrdenstva a mimoriadnou láskou k Eucharistii zomrela Mária od svätého Jozefa 2. apríla 1967. Ako sa hovorí v náboženskom jazyku – „v povesti svätosti“. O dva dni neskôr bola pochovaná v kaplnke Nepoškvrneného počatia, v rehoľnom dome v Maracay. Tu odpočívala 27 rokov až do exhumácie. Aj keď bola drevená rakva poškodená vlhkosťou pohrebiska, telo tej, ktorá sa 7. mája 1995 stala prvou blahoslavenou ženou z Venezuely, zostalo neporušené a vnútorné orgány boli v poriadku. Takto to opísala súčasná vicepostulátorka procesu kanonizácie, sestra Gracelia Molina (ARCJ), a to vďaka sprostredkovaniu bádateľa a náboženského historika Reinalda Brava z Araguey.
Svedkovia exhumácie
V súvislosti s exhumačnými spismi sa zmieňuje prítomnosť biskupa Maracaya Josého Henríqueza Anduezu, otca Romualda Rodriga (OAR), postulátora kauzy v Ríme, matky Ligie Díaz Requesovej, generálnej predstavenej augustiánok Najsvätejšieho srdca Ježišovho, sestry Dilii Barriovej, vicepostulátorky procesu blahorečenia matky Márie od Jozefa a guvernéra Arague Carlosa Tablanteho. “Keď otvorili hrobku, bolo vidno, že podlaha je vlhká a drevená rakva je prasknutá. Kým rakvu vyťahovali, opadli z nej kusy dreva. Potom ju umiestnili v obývacej izbe za kaplnkou, kde odstránili zvyšky dreveného korpusu. Všetko sa to samozrejme dialo pod prísahou,“ tak opisuje Gracelia. „Mosadzná vrstva rakvy bola s odstupom času tiež zhrdzavená a po jej otvorení odhalili telo matky Márie od svätého Jozefa úplne zachovalé,“ hovorí. „Viditeľne nedotknuté bolo aj oblečenie a habit,“ dodáva. Potom vysvetľuje, že na tele bolo veľa nečistôt a zvyškov, ktoré sa postupne odstraňovali. Oblečenie, v ktorom bola pochovaná, sa muselo chemicky rozpustiť formaldehydom, a tak aj sa stalo.
Ľalie boli stále zelené
Úžasné chvíle tejto exhumácie zažili prítomní aj pri objave nezvädnutých kvetov a dreveného kríža, ktorý jej vložili do rúk a položili na hruď. „Ľalie zostali zelené a dokonca aj asparagus si držal svoju formu,“ hovorí Gracelia a odvoláva sa pritom na spis, ktorý spracovala sestra Dilia Barrios. Proces mumifikácie bol viditeľný tvári a končatinách blahoslavenej, zatiaľ čo na tele bol badateľný proces zmydelňovania. “Na tele nebola prítomná žiadna tekutina. Bolo suché, ale zachovalo si všetky svoje vnútorné orgány: pečeň, pľúca, mozog. Malo teda všetko, čo ľudské telo má mať,“ dodáva. Zároveň dodáva, že drevený kríž, s ktorým bola pochovaná, sa tiež zachoval neporušený a teraz sa nachádza spolu s jej telom vo svätyni v Maracay zasvätenej blahoslavenej. „Samozrejme, po exhumácii nebolo možné vystaviť telo na verejné bohoslužby hneď, pretože ho bolo potrebné zakonzervovať.“
Proroctvo o tele
Gracelia vysvetlila, že takýto stav tela „bolo jednou z predpovedí“, ktoré videla matka Mária od Svätého Jozefa. „Povedala, že ju nezožerú červy,“ uviedol vicepostulátor. Tiež sa však priznala, že postulátor pre kauzy svätých v Ríme, P. Romualdo Rodríguez, tomu pred exhumáciou neveril. „Vyhoďte si to z hlavy, nie všetci svätí sú nezničiteľní!“ povedal.
Na veľké prekvapenie augustiniánov bolo telo matky Márie od svätého Jozefa neporušené a so všetkými vnútornými orgánmi vo veľmi dobrom stave. „Lekár Enrique Aponte Viloria, ktorý viedol proces exhumácie, potvrdil, že skutočne išlo o telo matky Márie od svätého Jozefa, a neskôr vykonal aj konzerváciu tela,“ hovorí sestra Gracelia.
Ďalšou príhodou, ktorá sa odohrala počas exhumácie, bolo oddelenie časti cementu, ktorý padol na ruku blahoslavenej, a zlomil kostičku jedného z prstov. „Z tohto prsta bol odobratý fragment, z ktorého vytvorili relikviu prvého stupňa. Potom, čo vykonali vyšetrenia a vyhotovili röntgenové snímky, dali jej na tvár mejkap, aby ju chránil pred vplyvmi prostredia, v ktorom bolo telo vystavené. Zrekonštruovaný bol aj jej prst.“
„Môj poklad je v Eucharistii a moje srdce je tam.“
Prvú blahoslavenú Venezuely charakterizovala láska k sviatostnému Ježišovi. Jej život sa dá zhrnúť do jednej vety: „Môj poklad je v Eucharistii a je tam aj moje srdce“. Tieto slová sa znova stali skutočnosťou, keď z jej tela bola potrebná ďalšia relikvia, odlišná od kostičky z jej prsta a keď telo muselo podstúpiť ďalší proces konzervácie. „Od 3. do 18. novembra 2014 bol sarkofág znovu otvorený za prítomnosti nového postulátora Samsona Silloríqueza (OAR). Tentokrát bol pripravený nový, krištáľový a telo nanovo zakonzervovali. Nad prácou dohliadal súdny lekár Dr. Luis Pérez, ktorý ubezpečil, že takto uchované telo vydrží mnoho rokov.
Gracelia uviedla: „So súhlasom Ríma jej srdce vytiahli a preniesli do kaplnky ustavičnej adorácie, ktorú máme v meste Los Teques (Miranda), v našom rehoľnom dome. Práve tam je Najsvätejšia sviatosť vystavená 24 hodín. Srdce matky Márie od sv. Jozefa je vystavené k úcte veriacich, a tak sa môže aj naďalej klaniať Ježišovi v Eucharistii, ako konala blahoslavená vo svojom živote a ako to vyjadrila aj vo svojich duchovných zápiskoch.”
Tip na knihu: 7 tajomstiev Eucharistie
Žofia Bosniaková / jej neporušené telo
Blahorečenie
Proces blahorečenia matky Márie od svätého Jozefa sa začal v roku 1978. Už v roku 1982 došlo k uzdraveniu sestry Terezy Silvovej, znehybnenej hroznou chorobou. Roky predtým blahoslavená predpovedala toto uzdravenie. Tento zázrak schválil v roku 1993 pápež Ján Pavol II. V roku 1994 bolo jej neporušené telo premiestnené do krištáľového sarkofágu k úcte jej duchovným sestrám a všetkým veriacim. 7. mája 1995 sa vo Vatikáne konala beatifikačná liturgia matky Márie od svätého Jozefa.
Blahoslavená matka Mária od svätého Jozefa, oroduj za nás.