Boží slovo na den 9.3. A.D. 2021
Mt 18,21-35
Mt 18,21-35
- Nahlásit
Sociální sítě
Změnit příspěvek
Smazat příspěvek
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
28. 5. 2015
Hriechy, ktoré privedú ľudskú rasu do záhuby
Henry Davis, S.J
Hriechy, ktoré volajú do neba o pomstu sú: úmyselná vražda, sodomia, útlak chudobného a zadržiavanie spravodlivej mzdy. Táto kategória smrteľných hriechov neobsahuje tie najťažšie možné hriechy, pretože žiaden z nich nie je namierený priamo proti Bohu, ale obsahuje hriechy, ktoré zvolávajú Boží hnev spôsobom, ktorý …Více
28. 5. 2015
Hriechy, ktoré privedú ľudskú rasu do záhuby
Henry Davis, S.J
Hriechy, ktoré volajú do neba o pomstu sú: úmyselná vražda, sodomia, útlak chudobného a zadržiavanie spravodlivej mzdy. Táto kategória smrteľných hriechov neobsahuje tie najťažšie možné hriechy, pretože žiaden z nich nie je namierený priamo proti Bohu, ale obsahuje hriechy, ktoré zvolávajú Boží hnev spôsobom, ktorý sa pri iných hriechoch neaplikuje, lebo Sväté písmo ich výslovne definuje ako hriechy do neba volajúce.
Previnenie je v týchto štyroch druhoch hriechu namierené priamo proti prirodzeným inštinktom a teda proti poriadku, ktorý Boh vo svojej prozreteľnej starostlivosti ustanovil pre tento svet. Úmyselná vražda hreší otvorene proti Božej zvrchovanosti, lebo len Boh je pánom života a smrti. Sodomia je perverzia prirodzeného sexuálneho pudu, ktorý je stvorený pre zachovanie ľudskej rasy. Útlak a vykorisťovanie chudobného vykoreňuje z ľudského srdca vrodený zmysel pre súcit, a zadržiavanie mzdy robotníkovi útočí na sociálny inštinkt, ktorý bráni vlastníctvo a imanie jednotlivých občanov v rámci štátneho útvaru.
Z toho je zrejmé, že tieto hriechy vedú k deštrukcii ľudskej rasy. Preto má Sväté písmo veľmi dobrý dôvod, aby tieto hriechy vyčlenilo do kategórie mimoriadne ohavných zločinov.
"Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne." "Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký." "... zničíme toto mesto, pretože je naň veľká žaloba pred Pánom." "Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov." "Neodopri plácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku.Vyplatíš mu mzdu ešte v ten deň pred západom slnka, lebo je chudobný a závisí od nej jeho život, aby nevolal k Pánovi a aby sa ti to nepočítalo za hriech." "Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov. "
(Gen. 4, 10 : 18, 20 : 19, 13; Exod. 3, 7 ; Deut. 24, 14 ; Jak. 5, 4).
Henry Davis, S.J., Moral and Pastoral Theology, 4th ed. (New York: Sheed and Ward, 1943), pp. 214-15
Preložil Jozef Duháček
dielnasj.blogspot.com/…re-privedu-ludsku-rasu-do.html
neviem či je ešte tu ten chliev Chvála Bohu už asi nie ale len sa na to pozerať sa Kresťanovi ani nedá to boli hnoje
Hriechy, ktoré privedú ľudskú rasu do záhuby
Henry Davis, S.J
Hriechy, ktoré volajú do neba o pomstu sú: úmyselná vražda, sodomia, útlak chudobného a zadržiavanie spravodlivej mzdy. Táto kategória smrteľných hriechov neobsahuje tie najťažšie možné hriechy, pretože žiaden z nich nie je namierený priamo proti Bohu, ale obsahuje hriechy, ktoré zvolávajú Boží hnev spôsobom, ktorý sa pri iných hriechoch neaplikuje, lebo Sväté písmo ich výslovne definuje ako hriechy do neba volajúce.
Previnenie je v týchto štyroch druhoch hriechu namierené priamo proti prirodzeným inštinktom a teda proti poriadku, ktorý Boh vo svojej prozreteľnej starostlivosti ustanovil pre tento svet. Úmyselná vražda hreší otvorene proti Božej zvrchovanosti, lebo len Boh je pánom života a smrti. Sodomia je perverzia prirodzeného sexuálneho pudu, ktorý je stvorený pre zachovanie ľudskej rasy. Útlak a vykorisťovanie chudobného vykoreňuje z ľudského srdca vrodený zmysel pre súcit, a zadržiavanie mzdy robotníkovi útočí na sociálny inštinkt, ktorý bráni vlastníctvo a imanie jednotlivých občanov v rámci štátneho útvaru.
Z toho je zrejmé, že tieto hriechy vedú k deštrukcii ľudskej rasy. Preto má Sväté písmo veľmi dobrý dôvod, aby tieto hriechy vyčlenilo do kategórie mimoriadne ohavných zločinov.
"Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne." "Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký." "... zničíme toto mesto, pretože je naň veľká žaloba pred Pánom." "Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov." "Neodopri plácu biednemu a chudobnému, či už je brat alebo cudzinec, ktorý býva s tebou v krajine a v tvojom bydlisku.Vyplatíš mu mzdu ešte v ten deň pred západom slnka, lebo je chudobný a závisí od nej jeho život, aby nevolal k Pánovi a aby sa ti to nepočítalo za hriech." "Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov. "
(Gen. 4, 10 : 18, 20 : 19, 13; Exod. 3, 7 ; Deut. 24, 14 ; Jak. 5, 4).
Henry Davis, S.J., Moral and Pastoral Theology, 4th ed. (New York: Sheed and Ward, 1943), pp. 214-15
Preložil Jozef Duháček
dielnasj.blogspot.com/…re-privedu-ludsku-rasu-do.html
neviem či je ešte tu ten chliev Chvála Bohu už asi nie ale len sa na to pozerať sa Kresťanovi ani nedá to boli hnoje
Nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa.
Veľký a slávny Ján Krstiteľ bol sťatý na želanie a na nahováranie Herodiady, Herodesovej nezákonnej manželky. Keď bol Ján sťatý, Herodias nariadila, aby jeho hlava nebola pochovaná spolu s telom, lebo sa bála, aby strašný prorok nejako nevstal z mŕtvych. Preto zobrala jeho hlavu a zakopala ju na nejakom skrytom a nedôstojnom mieste, hlboko do zeme. Jej dvoranka …Více
Nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa.
Veľký a slávny Ján Krstiteľ bol sťatý na želanie a na nahováranie Herodiady, Herodesovej nezákonnej manželky. Keď bol Ján sťatý, Herodias nariadila, aby jeho hlava nebola pochovaná spolu s telom, lebo sa bála, aby strašný prorok nejako nevstal z mŕtvych. Preto zobrala jeho hlavu a zakopala ju na nejakom skrytom a nedôstojnom mieste, hlboko do zeme. Jej dvoranka bola Jana, žena Chuzu, Herodesovho dvorana. Dobrá a zbožná Jana nemohla strpieť, aby hlava Božieho človeka zostala na takom nedôstojnom mieste, preto ju tajne vykopala, odniesla do Jeruzalemu a pochovala na Olivovej hore. Kráľ Herodes o tom všetkom nevedel. Keď počul o Isusovi ako činí veľké zázraky, zľakol sa a povedal: „To je Ján, ktorého som dal sťať, on vstal z mŕtvych.“ (Mk 6, 16) Po určitom čase istý významný šľachtic, uveriac v Christa, zanechal svoje postavenie a svetskú márnosť a prijal mníšstvo. Ako mních s menom Inokentij začal žiť na Olivovej hore, práve na tom mieste, kde bola zakopaná hlava Krstiteľa. Keď si chcel postaviť kéliu a hlboko kopal, našiel hlinenú nádobu a v nej hlavu, o ktorej mu bolo tajomne zjavené, že je Krstiteľova. Pobozkal ju a zakopal na tom istom mieste. Podľa Božej prozreteľnosti táto divotvorná hlava potom prechádzala z jedných rúk do druhých, upadala do tmy zabudnutia a znova bola objavovaná až napokon za čias zbožnej kráľovnej Teodory, Michalovej matky a Teofilovej ženy a za čias patriarchu Ignatija bola prenesená do Carihradu. Pri Predchodcovej hlave sa udialo mnoho zázračných uzdravení. Je dôležité a zároveň zaujímavé, že pokiaľ Ján žil „neučinil ani jeden zázrak“ (10, 41), ale jeho ostatkom bola daná blahodatná a divotvorná moc.
Z Ochridského Prológu
Veľký a slávny Ján Krstiteľ bol sťatý na želanie a na nahováranie Herodiady, Herodesovej nezákonnej manželky. Keď bol Ján sťatý, Herodias nariadila, aby jeho hlava nebola pochovaná spolu s telom, lebo sa bála, aby strašný prorok nejako nevstal z mŕtvych. Preto zobrala jeho hlavu a zakopala ju na nejakom skrytom a nedôstojnom mieste, hlboko do zeme. Jej dvoranka bola Jana, žena Chuzu, Herodesovho dvorana. Dobrá a zbožná Jana nemohla strpieť, aby hlava Božieho človeka zostala na takom nedôstojnom mieste, preto ju tajne vykopala, odniesla do Jeruzalemu a pochovala na Olivovej hore. Kráľ Herodes o tom všetkom nevedel. Keď počul o Isusovi ako činí veľké zázraky, zľakol sa a povedal: „To je Ján, ktorého som dal sťať, on vstal z mŕtvych.“ (Mk 6, 16) Po určitom čase istý významný šľachtic, uveriac v Christa, zanechal svoje postavenie a svetskú márnosť a prijal mníšstvo. Ako mních s menom Inokentij začal žiť na Olivovej hore, práve na tom mieste, kde bola zakopaná hlava Krstiteľa. Keď si chcel postaviť kéliu a hlboko kopal, našiel hlinenú nádobu a v nej hlavu, o ktorej mu bolo tajomne zjavené, že je Krstiteľova. Pobozkal ju a zakopal na tom istom mieste. Podľa Božej prozreteľnosti táto divotvorná hlava potom prechádzala z jedných rúk do druhých, upadala do tmy zabudnutia a znova bola objavovaná až napokon za čias zbožnej kráľovnej Teodory, Michalovej matky a Teofilovej ženy a za čias patriarchu Ignatija bola prenesená do Carihradu. Pri Predchodcovej hlave sa udialo mnoho zázračných uzdravení. Je dôležité a zároveň zaujímavé, že pokiaľ Ján žil „neučinil ani jeden zázrak“ (10, 41), ale jeho ostatkom bola daná blahodatná a divotvorná moc.
Z Ochridského Prológu
U.S.C.A.E.
- Nahlásit
Změnit komentář
Smazat komentář
4. apríl
Naši prepodobní otcovia Jozef Hymnograf a Juraj z Maley.
Svätý Jozef sa narodil na Sicílii, ako syn Plotina a matky Agafie. Od detstva mal blízky vzťah k Bohu. Bol tichý, pokorný a stále rozprával len o svätých veciach. Jeho duša z mladého tela sa vznášala k Bohu, k Presvätej Bohorodičke, ku ktorej mal vždy srdečnú modlitbu. Keď Sicíliu napadli Saracéni, s rodinou utiekli do Pelopanesu …Více
4. apríl
Naši prepodobní otcovia Jozef Hymnograf a Juraj z Maley.
Svätý Jozef sa narodil na Sicílii, ako syn Plotina a matky Agafie. Od detstva mal blízky vzťah k Bohu. Bol tichý, pokorný a stále rozprával len o svätých veciach. Jeho duša z mladého tela sa vznášala k Bohu, k Presvätej Bohorodičke, ku ktorej mal vždy srdečnú modlitbu. Keď Sicíliu napadli Saracéni, s rodinou utiekli do Pelopanesu. Len čo dovŕšil 15 rok života, prijal v Solúne mníšstvo a až vtedy zažila jeho duša pozemský pokoj. Začal žiť prísnym a zároveň anjelským životom. Pôstami a modlitbami prekvapoval všetkých, ba ja najstarších mníchov. Na kňaza bol vysvätený okolo roku 815. V tom čase monastier navštívil sv. Juraj Dekapolit (jeho pamiatka je 20. novembra). Keď sa zoznámil s jeho čnosťami, vzal ho so sebou do Carihradu, kde sa práve vtedy rozšírila heréza a cisár Lev Vormenin mučil kresťanov hrozným spôsobom. V Carihrade sa usadili neďaleko Chrámu sv. Sofie a Vakcha (7. október) a obaja vystupovali proti heretikom, navracali zblúdených, posilňovali slabších aj verných. Keď prenasledovanie zosilnelo, rozhodol sa sv. Juraj poslať Jozefa do Ríma k pápežovi Levovi III. (795-816), aby sa postavil na obranu svätej Cirkvi. Na lodi sa však dostal do rúk heretikov, ktorí ho odvliekli na ostrov Kryt, kde mu nasadili ťažké putá a hodili ho do žalára medzi ostatných mníchov.
Sv. Jozef sa stal anjelom útechy a pomoci pre všetkých trpiacich. Do ich sŕdc vlieval nové sily, posilňoval ich a zapaľoval láskou k Ježišovi Kristovi a tak mnohí z nich odvážne pretrpeli strašné mučenia (boli horšie ako za čias pohanov). S radosťou išli na smrť za Krista Spasiteľa. Vo väzení bol šesť rokov, až do smrti Leva Vormenina.
Ústne podanie však hovorí, že raz v noci sa sv. Jozefovi zjavil sv. Mikuláš Divotvorca a povedal mu, že mučiteľ zomrel. Potom ho zázračným spôsobom vyviedol zo žalára a preniesol do Carihradu. Žiak sa ponáhľal k svojmu učiteľovi sv. Jurajovi, ale ten už nežil. Jozef sa usadil pri chráme sv. Jána Zlatoústeho, kde odpočívali pozostatky sv. Juraja. Začali sa k nemu hrnúť žiaci, preto Jozef postavil monastier a Chrám sv. apoštola Bartolomeja, ktorého pozostatky uložil v chráme. Boh obdaril sv. Jozefa darom skladať krásne piesne, ale Boží sluha bál sa ich zapisovať. Raz v predvečer sviatku sv. Bartolomeja, sa mu zjavil ten istý apoštol, položil mu do rúk Sväté evanjelium a povedal mu, aby sa nebál skladať piesne. Svätý Jozef nám zanechal viac ako 300 kánonov, nádherných piesní na slávu Presvätej Bohorodičky a Božích svätých. Preto ho voláme „Spevák“.
Svätá Cirkev však nežila dlho v pokoji. Za cisára Teofila sa začalo znovu obnovovať ikonoborectvo a sv. Jozef musel znovu odísť do vyhnanstva do Chersonu, kde bol do smrti cisára (r. 842). Potom sa vrátil späť do svojho monastiera a sv. Ignác, carihradský patriarcha (jeho pamiatka je 23. novembra), ho určil za ochrancu svätých nádob v Chráme sv. Sofie. V roku 857 boli obaja poslaní do vyhnanstva. Vystúpili totiž proti bezbožnému kniežaťu a proti bratovi cisárovnej Teodory, Bardovi, ktorý opustil svoju zákonitú manželku a oženil sa s inou. Po smrti Bardasa a Michala III., za vlády Vasiľa Macedona, v roku 867 sa obaja vrátili do Carihradu. Vo veľkej zbožnosti a svätosti, plný viery a nádeje v Boha, predpovedal svoju smrť. Zomrel vo Veľký štvrtok v roku 883, keď mal viac ako 100 rokov. Presvätá Panna a svätí, ktorých preslávil svojimi kánonmi, prijali a priviedli jeho dušu k prestolu Spasiteľa, Ježiša Krista, Stvoriteľa a Vykupiteľa nášho.
O živote sv. Juraja z Malei vieme veľmi málo. Žil na konci 5. a na začiatku 6. storočia v Lakonii v Pelopónese, pri mestečku Malea. Služba pridelená svätému hovorí, že jeho meno „Juraj“ znamená „správca zeme“, lebo nivu svojho srdca spravoval veľmi odhodlane a prinášal Pánovi ovocie - sväté čnosti. Do chvál, akými ho oslavuje svätá Cirkev, dodáme naše modlitby, aby sme plní viery, nádeje i lásky mohli verne slúžiť Pánovi a v ňom niekedy spočinúť.
Poučenie: Plný viery, nádeje a lásky spočinul v Bohu. Kto chce mať vieru, nádej i lásku, nech vždy pamätá, že prvé Božie prikázanie nám prikazuje veriť v jediného Boha a jemu sa klaňať: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4, 10). Toto prikázanie nám zakazuje hriechy proti viere, nádeji i láske. Už samotná veľkosť Boha nám prikazuje klaňať sa mu. Kto môže pochopiť všetku jeho lásku i mohúcnosť? „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 18, 1). „U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“ (2 Pet 3, 8). „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!“ (Rim 11, 33). „Kto ako Pán Boh náš na vysokých...“(Ž CXII, 5). My sa môžeme klaňať Bohu, lebo bez neho nič nezmôžeme
„Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ (Zjv 4, 11). Klaňajme sa Pánovi „lebo on je náš Boh a my sme ľudia ..ruky jeho.“ (Ž 94, 7).
Modlitba: „Poďte pokloňme sa.“ (Ž 94).
zoe.sk/?svatci&id=293
Naši prepodobní otcovia Jozef Hymnograf a Juraj z Maley.
Svätý Jozef sa narodil na Sicílii, ako syn Plotina a matky Agafie. Od detstva mal blízky vzťah k Bohu. Bol tichý, pokorný a stále rozprával len o svätých veciach. Jeho duša z mladého tela sa vznášala k Bohu, k Presvätej Bohorodičke, ku ktorej mal vždy srdečnú modlitbu. Keď Sicíliu napadli Saracéni, s rodinou utiekli do Pelopanesu. Len čo dovŕšil 15 rok života, prijal v Solúne mníšstvo a až vtedy zažila jeho duša pozemský pokoj. Začal žiť prísnym a zároveň anjelským životom. Pôstami a modlitbami prekvapoval všetkých, ba ja najstarších mníchov. Na kňaza bol vysvätený okolo roku 815. V tom čase monastier navštívil sv. Juraj Dekapolit (jeho pamiatka je 20. novembra). Keď sa zoznámil s jeho čnosťami, vzal ho so sebou do Carihradu, kde sa práve vtedy rozšírila heréza a cisár Lev Vormenin mučil kresťanov hrozným spôsobom. V Carihrade sa usadili neďaleko Chrámu sv. Sofie a Vakcha (7. október) a obaja vystupovali proti heretikom, navracali zblúdených, posilňovali slabších aj verných. Keď prenasledovanie zosilnelo, rozhodol sa sv. Juraj poslať Jozefa do Ríma k pápežovi Levovi III. (795-816), aby sa postavil na obranu svätej Cirkvi. Na lodi sa však dostal do rúk heretikov, ktorí ho odvliekli na ostrov Kryt, kde mu nasadili ťažké putá a hodili ho do žalára medzi ostatných mníchov.
Sv. Jozef sa stal anjelom útechy a pomoci pre všetkých trpiacich. Do ich sŕdc vlieval nové sily, posilňoval ich a zapaľoval láskou k Ježišovi Kristovi a tak mnohí z nich odvážne pretrpeli strašné mučenia (boli horšie ako za čias pohanov). S radosťou išli na smrť za Krista Spasiteľa. Vo väzení bol šesť rokov, až do smrti Leva Vormenina.
Ústne podanie však hovorí, že raz v noci sa sv. Jozefovi zjavil sv. Mikuláš Divotvorca a povedal mu, že mučiteľ zomrel. Potom ho zázračným spôsobom vyviedol zo žalára a preniesol do Carihradu. Žiak sa ponáhľal k svojmu učiteľovi sv. Jurajovi, ale ten už nežil. Jozef sa usadil pri chráme sv. Jána Zlatoústeho, kde odpočívali pozostatky sv. Juraja. Začali sa k nemu hrnúť žiaci, preto Jozef postavil monastier a Chrám sv. apoštola Bartolomeja, ktorého pozostatky uložil v chráme. Boh obdaril sv. Jozefa darom skladať krásne piesne, ale Boží sluha bál sa ich zapisovať. Raz v predvečer sviatku sv. Bartolomeja, sa mu zjavil ten istý apoštol, položil mu do rúk Sväté evanjelium a povedal mu, aby sa nebál skladať piesne. Svätý Jozef nám zanechal viac ako 300 kánonov, nádherných piesní na slávu Presvätej Bohorodičky a Božích svätých. Preto ho voláme „Spevák“.
Svätá Cirkev však nežila dlho v pokoji. Za cisára Teofila sa začalo znovu obnovovať ikonoborectvo a sv. Jozef musel znovu odísť do vyhnanstva do Chersonu, kde bol do smrti cisára (r. 842). Potom sa vrátil späť do svojho monastiera a sv. Ignác, carihradský patriarcha (jeho pamiatka je 23. novembra), ho určil za ochrancu svätých nádob v Chráme sv. Sofie. V roku 857 boli obaja poslaní do vyhnanstva. Vystúpili totiž proti bezbožnému kniežaťu a proti bratovi cisárovnej Teodory, Bardovi, ktorý opustil svoju zákonitú manželku a oženil sa s inou. Po smrti Bardasa a Michala III., za vlády Vasiľa Macedona, v roku 867 sa obaja vrátili do Carihradu. Vo veľkej zbožnosti a svätosti, plný viery a nádeje v Boha, predpovedal svoju smrť. Zomrel vo Veľký štvrtok v roku 883, keď mal viac ako 100 rokov. Presvätá Panna a svätí, ktorých preslávil svojimi kánonmi, prijali a priviedli jeho dušu k prestolu Spasiteľa, Ježiša Krista, Stvoriteľa a Vykupiteľa nášho.
O živote sv. Juraja z Malei vieme veľmi málo. Žil na konci 5. a na začiatku 6. storočia v Lakonii v Pelopónese, pri mestečku Malea. Služba pridelená svätému hovorí, že jeho meno „Juraj“ znamená „správca zeme“, lebo nivu svojho srdca spravoval veľmi odhodlane a prinášal Pánovi ovocie - sväté čnosti. Do chvál, akými ho oslavuje svätá Cirkev, dodáme naše modlitby, aby sme plní viery, nádeje i lásky mohli verne slúžiť Pánovi a v ňom niekedy spočinúť.
Poučenie: Plný viery, nádeje a lásky spočinul v Bohu. Kto chce mať vieru, nádej i lásku, nech vždy pamätá, že prvé Božie prikázanie nám prikazuje veriť v jediného Boha a jemu sa klaňať: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4, 10). Toto prikázanie nám zakazuje hriechy proti viere, nádeji i láske. Už samotná veľkosť Boha nám prikazuje klaňať sa mu. Kto môže pochopiť všetku jeho lásku i mohúcnosť? „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 18, 1). „U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“ (2 Pet 3, 8). „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!“ (Rim 11, 33). „Kto ako Pán Boh náš na vysokých...“(Ž CXII, 5). My sa môžeme klaňať Bohu, lebo bez neho nič nezmôžeme
„Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ (Zjv 4, 11). Klaňajme sa Pánovi „lebo on je náš Boh a my sme ľudia ..ruky jeho.“ (Ž 94, 7).
Modlitba: „Poďte pokloňme sa.“ (Ž 94).
zoe.sk/?svatci&id=293
Dnes slavíme svátek svaté Františky (Římské)
sv. Františka
Francisca, religiosa romana
9. března, nezávazná památka
Postavení: mystička a zakladatelka oblátek
Úmrtí: 1440
Patron: Říma, řidičů aut a vdov. Ochránkyně žen.
Atributy: anděl, jáhen, kniha, monstrance, mrtvý, P.Maria, řeholnice, šípy
Byla laskavou a vzornou manželkou šlechtice Lorenza dé Ponziani i stejně dobrou matkou svým dětem …Více
Dnes slavíme svátek svaté Františky (Římské)
sv. Františka
Francisca, religiosa romana
9. března, nezávazná památka
Postavení: mystička a zakladatelka oblátek
Úmrtí: 1440
Patron: Říma, řidičů aut a vdov. Ochránkyně žen.
Atributy: anděl, jáhen, kniha, monstrance, mrtvý, P.Maria, řeholnice, šípy
Byla laskavou a vzornou manželkou šlechtice Lorenza dé Ponziani i stejně dobrou matkou svým dětem. Pod skvostným šatem nosila žíněný oděv. Hodně pomáhala chudým a žila ve ctnostech, zejména v pokoře a trpělivosti. Po smrti dvou dětí jí za války manžela zmrzačili a odvlekli i syna jako rukojmí. Dávala příklad krajní obětavosti a statečnosti. R. 1425 založila společenství oblátek podle řehole sv. Benedikta. Po ovdovění se stala v klášteře, který založila, představenou.
více: catholica.cz/?id=803
sv. Františka
Francisca, religiosa romana
9. března, nezávazná památka
Postavení: mystička a zakladatelka oblátek
Úmrtí: 1440
Patron: Říma, řidičů aut a vdov. Ochránkyně žen.
Atributy: anděl, jáhen, kniha, monstrance, mrtvý, P.Maria, řeholnice, šípy
Byla laskavou a vzornou manželkou šlechtice Lorenza dé Ponziani i stejně dobrou matkou svým dětem. Pod skvostným šatem nosila žíněný oděv. Hodně pomáhala chudým a žila ve ctnostech, zejména v pokoře a trpělivosti. Po smrti dvou dětí jí za války manžela zmrzačili a odvlekli i syna jako rukojmí. Dávala příklad krajní obětavosti a statečnosti. R. 1425 založila společenství oblátek podle řehole sv. Benedikta. Po ovdovění se stala v klášteře, který založila, představenou.
více: catholica.cz/?id=803
Z denní liturgie
m.liturgie.cz/misal/03pust/03_02.htm
1. čtení:
Čtení z knihy proroka Daniela.
Azariáš povstal a takto se modlil. Otevřel svá ústa uprostřed ohně a řekl: „Pane, nevzdávej se nás navždy pro své jméno! Neruš svoji smlouvu, nevzdaluj od nás své milosrdenství pro Abraháma, svého miláčka, pro Izáka, svého služebníka, a Izraele, svého svatého, jimž jsi slíbil, že jejich potomstvo …Více
Z denní liturgie
m.liturgie.cz/misal/03pust/03_02.htm
1. čtení:
Čtení z knihy proroka Daniela.
Azariáš povstal a takto se modlil. Otevřel svá ústa uprostřed ohně a řekl: „Pane, nevzdávej se nás navždy pro své jméno! Neruš svoji smlouvu, nevzdaluj od nás své milosrdenství pro Abraháma, svého miláčka, pro Izáka, svého služebníka, a Izraele, svého svatého, jimž jsi slíbil, že jejich potomstvo rozmnožíš jako hvězdy nebes, jako písek na mořském břehu. Ach, Pane, malými jsme se stali před všemi národy, pokořeni jsme dnes na celé zemi kvůli svým hříchům! Nemáme v tento čas ani hlavu, ani proroka, ani vůdce. Není celopal, žertva, nekrvavá oběť, ani kadidlo, nemáme místo, kam bychom přinesli před tebe své prvotiny a nalezli milosrdenství. Přijmi nás aspoň pro zkroušenou mysl a pokoru ducha! Jako celopal beranů a býků, jako desetitisíce tučných beránků, tak ať je dnes před tebou naše oběť, ať se ti líbí, že tě zcela následujeme, aby nebyli zklamáni ti, kteří doufají v tebe. Celým srdcem tě nyní následujeme a bojíme se tě, hledáme tvou tvář, abys nás nezahanbil. Jednej s námi podle své laskavosti, podle množství svého milosrdenství. Vysvoboď nás svou podivuhodnou mocí, dej slávu svému jménu, Pane!“
Dan 3,25.34-43
Žalm:
Rozpomeň se, Hospodine, na své slitování.
Ukaž mi své cesty, Hospodine,
a pouč mě o svých stezkách.
Veď mě ve své pravdě a uč mě,- neboť ty jsi Bůh, můj spasitel.
Rozpomeň se, Hospodine, na své slitování,
na své milosrdenství, které trvá věčně.
Pamatuj na mě ve svém milosrdenství
pro svou dobrotivost, Hospodine!
Hospodin je dobrý a dokonalý,
proto ukazuje hříšníkům cestu.
Pokorné vede k správnému jednání,
pokorné učí své cestě.
Zl 25
Evangelium:
Mt 18,21-35
m.liturgie.cz/misal/03pust/03_02.htm
1. čtení:
Čtení z knihy proroka Daniela.
Azariáš povstal a takto se modlil. Otevřel svá ústa uprostřed ohně a řekl: „Pane, nevzdávej se nás navždy pro své jméno! Neruš svoji smlouvu, nevzdaluj od nás své milosrdenství pro Abraháma, svého miláčka, pro Izáka, svého služebníka, a Izraele, svého svatého, jimž jsi slíbil, že jejich potomstvo rozmnožíš jako hvězdy nebes, jako písek na mořském břehu. Ach, Pane, malými jsme se stali před všemi národy, pokořeni jsme dnes na celé zemi kvůli svým hříchům! Nemáme v tento čas ani hlavu, ani proroka, ani vůdce. Není celopal, žertva, nekrvavá oběť, ani kadidlo, nemáme místo, kam bychom přinesli před tebe své prvotiny a nalezli milosrdenství. Přijmi nás aspoň pro zkroušenou mysl a pokoru ducha! Jako celopal beranů a býků, jako desetitisíce tučných beránků, tak ať je dnes před tebou naše oběť, ať se ti líbí, že tě zcela následujeme, aby nebyli zklamáni ti, kteří doufají v tebe. Celým srdcem tě nyní následujeme a bojíme se tě, hledáme tvou tvář, abys nás nezahanbil. Jednej s námi podle své laskavosti, podle množství svého milosrdenství. Vysvoboď nás svou podivuhodnou mocí, dej slávu svému jménu, Pane!“
Dan 3,25.34-43
Žalm:
Rozpomeň se, Hospodine, na své slitování.
Ukaž mi své cesty, Hospodine,
a pouč mě o svých stezkách.
Veď mě ve své pravdě a uč mě,- neboť ty jsi Bůh, můj spasitel.
Rozpomeň se, Hospodine, na své slitování,
na své milosrdenství, které trvá věčně.
Pamatuj na mě ve svém milosrdenství
pro svou dobrotivost, Hospodine!
Hospodin je dobrý a dokonalý,
proto ukazuje hříšníkům cestu.
Pokorné vede k správnému jednání,
pokorné učí své cestě.
Zl 25
Evangelium:
Mt 18,21-35