Čo je poslaním slobodomurárstva?
Čo sa skrýva za klamstvom a zatajovaním?Slobodomurárstvo a kresťanstvo vychádzajú z antagonistických konceptov, veľkým architektom vesmíru, ktorého lóže uctievajú, nie je kresťanský Boh, ale iná postava, ktorá bola vyhnaná z neba.
On je vrcholom návrhu, ale tvária sa, že ho držia skrytý.
Slobodomurárske vyznanie je základom náboženstva nového svetového poriadku, ktorý je v protiklade k poriadku, ktorý prišiel presadzovať Ježiš Kristus pred 2000 rokmi.
Predstiera, že zhromažďuje všetky náboženstvá pod sekularistickým krédom, ktorému od svojich členov vyžaduje prísnu poslušnosť.
Pretože hoci hovoria, že prijímajú príslušníkov akéhokoľvek náboženstva, robia to len vtedy, ak sa príslušník iného náboženstva vzdáva pravého vyznania svojho náboženstva.
Tu si povieme, prečo je slobodomurárstvo náboženstvom antagonistickým voči kresťanstvu, ako napadlo kresťanstvo v minulom storočí a ako ho infiltrovalo, keď sa ho snažilo udomácniť a zmeniť.
Keď sa Ježiš Kristus pred 20 storočiami vtelil, začal s tvorbou kresťanskej civilizácie, ktorá by plnila Božie prikázania.
To sa stalo skutočnosťou medzi štvrtým a pätnástym storočím, ale ten zlý už pripravoval vzburu na vytvorenie nového svetového poriadku, ktorý sa v minulom storočí zrýchlil.
To sa začalo kryštalizovať s protestantskou reformáciou v 16. storočí, kde bola rozbitá teologická jednota kresťanstva.
A protestantská zásada, že každý človek si môže autoritatívne vykladať Písmo pre seba, rýchlo viedla k množeniu nesúhlasných denominácií.
Druhým krokom bolo osvietenstvo v 17. storočí, ktoré podriadilo všetky záležitosti viery akejkoľvek kresťanskej denominácie, katolíckej alebo protestantskej, úsudkom prirodzeného ľudského rozumu.
Odmietla mnohé pravdy viery, ktoré sa nedali preukázať rozumom ani mu nepodliehali, ale boli nad schopnosť rozumu, ako napríklad Božská Trojica.
A tak prišiel v 18. storočí tretí krok stratégie, ktorým bol zrod slobodomurárskeho náboženstva.
Od svojich prvých dokumentov, Andersonových ústav, si slobodomurárstvo nárokovalo výsadu byť univerzálnym náboženstvom nad všetkými ostatnými.
Slobodomurárstvo sa považuje za druh synkretického univerzálneho náboženstva, ktoré od svojich členov vyžaduje, aby odložili svoje vlastné konkrétne názory v prospech tohto univerzálneho náboženstva.
Náboženstvá, z ktorých príslušníci pochádzajú, väčšinou katolicizmus a protestantizmus, odsúva na úroveň čisto osobného názoru.
A práve z tohto dôvodu si slobodomurárstvo zachovalo svoje nepriateľstvo voči kresťanstvu a katolíckej cirkvi zvlášť, pretože jeho logikou je postaviť sa nad tieto náboženstvá.
A je tu niečo, čo jasne ukazuje, že to zosnovali bytosti, ktoré nie sú z tohto sveta.
Na prvých stupňoch slobodomurárstva je neisté a všeobecné božstvo uctievané ako Veľký architekt vesmíru.
To vo vyšších stupňoch vychádza z hmloviny a potom vo vyšších stupňoch sa stáva čoraz konkrétnejším.
Toto neisté božstvo je Lucifer, ktorého nazývajú dobrým bohom, svetlonosom, protivníkom kresťanského Boha.
Že kresťania ho poznajú ako padlého anjela satana, vyhnaného z neba pre svoju vzburu voči Bohu stvoriteľovi.
Svedčia o tom niekoľkí bývalí slobodomurári, ktorí sa neskôr obrátili, že v prechode k vyšším stupňom je prax šliapať na kríž a uctievať Lucifera.
A je to politicky zhora popierané a neznáme väčšinou slobodomurárov, pretože tieto úrovne nedosahujú.
Pápež Pius VIII. o slobodomurárstve v roku 1829 povedal, že „je to satanská sekta, ktorej bohom je diabol“.
A že podstata slobodomurárskeho náboženstva spočíva v zvrátenosti, teda v rozvracaní božského poriadku stvorenia a v prestupovaní zákonov daných Bohom.
Existuje 21 pápežských dokumentov odsudzujúcich slobodomurárstvo.
Kódex kánonického práva z roku 1917 opísal slobodomurárstvo ako organizáciu, ktorá sa sprisahala „proti Cirkvi a legitímnym civilným autoritám“.
A v roku 1983 Kongregácia pre náuku viery prostredníctvom kardinála Ratzingera povedala, že základné princípy slobodomurárskych lóží boli vždy považované za nezlučiteľné s učením Cirkvi, a preto členstvo v nich zostáva zakázané.
A že „veriaci, ktorí sa pripájajú k slobodomurárskym združeniam, sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu“.
To platí dodnes, aj keď mnohí prižmúria oči.
V priebehu času malo slobodomurárstvo stratégiu konfrontácie a potom stratégiu infiltrácie do Cirkvi, aby ju zvnútra zmenilo.
Pri zjaveniach vo Fatime bola stratégia konfrontácie veľmi jasná.
V tom čase v roku 1917 bola portugalská vláda protikatolícka a slobodomurárska.
A slobodomurárska lóža v Santareme, susednom meste Fatima, sa stala miestom stretnutia ateistickej opozície voči Panne Márii.
V septembri 1917 pochodovali do Cova da Iria a pokračovali v zničení improvizovanej svätyne, kde sa zjavenia odohrali.
Miestne noviny uvádzajú, že 13. dňa v mesiaci vyrúbali sekerami strom, na ktorom stáli deti.
Zničili stôl a obraz Panny Márie, ktorý umiestnili.
Odniesli drevený oblúk, lampáše a kríže.
Tieto vojnové ceny boli vystavené v dome neďaleko seminára v Santareme a od tých, ktorí chceli vstúpiť, sa požadoval poplatok.
A v noci usporiadali rúhačský sprievod na čele s dvoma mužmi, ktorí bili na bubny.
Nasledoval strom, na ktorom sa zjavila Panna Mária, potom drevený oblúk, zapálené lampáše, stôl a ďalšie predmety, ktoré veriaci zanechali v Cova da Iria.
Za zvuku bohorúhačských litánií prechádzali ulicami mesta, až sa dostali do parku, kde bol sprievod rozpustený.
Boh ich však zmiatol, pretože Lucia neskôr povedala, že murári urobili chybu a vyrúbali nesprávny strom.
A v tom istom roku svätý Maximilián Kolbe videl verejné oslavy 200. výročia začiatku slobodomurárstva v uliciach Ríma, keď študoval za seminaristu.
A to, čo videl, ho viedlo k založeniu rytierov Nepoškvrnenej, aby bojovali proti týmto rúhaniam.
Počas slávností na počesť heretika Giordana Bruna vyvesili čierny transparent s archanjelom Michalom pod nohami Lucifera a zavesili ho pod okná Vatikánu.
Spolu s legendou, ktorá hovorila, Satan bude vládnuť vo Vatikáne a pápež mu bude slúžiť v uniforme Švajčiarskej gardy a podobne.
A ďalšou stratégiou, ktorú slobodomurárstvo používa a ktorá je dnes najpoužívanejšia, je skaziť morálku Katolíckej cirkvi, usilovať sa o jej rozpustenie, pretože je presvedčené, že pokiaľ nepokazí morálku, nemôže ju poraziť.
A ako vykonávajú túto stratégiu?
Cez infiltráciu, ktorá sa začala v kňazských seminároch.
Začalo to vyhlásením stálej inštrukcie z roku 1908 bežne nazývanej Alta Vendita, ktorá podrobne opisuje slobodomurársky plán infiltrovať sa do cirkvi a šíriť liberálne myšlienky.
Plán je taký jasný, že pápeži Pius IX. a Lev XIII. požiadali o jeho zverejnenie, aby upozornili katolíkov na slobodomurárske hrozby.
Dokument navrhuje infiltráciu zabezpečením predmostí v Cirkvi.
Zavádza kampaň očierňovania proti komukoľvek z veriacich, ktorí sú proti, najmä proti duchovným.
Tiež korupcia kňazov infiltrátormi, čo bude znamenať aj korupciu laikov.
A uvádza, že kľúčom k úspechu bude schopnosť infiltrovaných agentov predstierať zbožnosť a ortodoxiu a získať si dôveru a úctu katolíkov.
Táto povesť infiltrátorov umožní otvoriť cestu novým doktrínam zameraným na mladých duchovných, ktorí tvrdia, že o niekoľko rokov budú napadnutí.
A potom zvolajú Radu, kde budú žiadať, aby sa ako spôsob hodnotenia zbožnosti uprednostnili humanitárne princípy.
A v roku 1978 novinár Mino Pecorelli zverejnil mená 116 biskupov a kardinálov, ktorí boli členmi len jednej slobodomurárskej lóže, s menom, ktoré prijali v lóži, ich imatrikuláciou a rokom vstupu.
Pecorelli zomrel za zvláštnych okolností o rok neskôr a v roku 1995 bol z príkazu na jeho smrť obvinený vodca kresťanských demokratov Giulio Andreotti.
Jedným z tých, ktorých Pecorelli odsúdil, bol arcibiskup Annibale Bugnini, architekt liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile.
V knihe od doktora Taylora Marshalla sa navyše píše, že Bugnini neúmyselne nechal kufrík v zasadacej miestnosti v jednom z vatikánskych apartmánov.
Objavil ho kňaz, ktorý ho otvoril a našiel dokumenty, ktoré naznačujú, že Bugnini je slobodomurár alebo aspoň preukazujú nejaké spojenie so slobodomurármi.
Na tomto zozname je ako slobodomurár uvedený aj štátny sekretár kardinál Jean Villot a kardinál Sebastiano Baggio, ktorý je zodpovedný za menovanie všetkých biskupov na svete.