JASNÝ ROZCHOD PÁPEŽA FRANTIŠKA S JEHO PREDCHODCAMI sv. JÁNOM PAVLOM II. A BENEDIKTOM XVI.

.

Znalec vatikánskych pomerov, Sandro Magister, vidí v interview jezuitského listu “La Civiltà Cattolica” so slobodomurárom a ateistom Eugeniom Scalfarom kontúry obsahového programu nového pontifikátu. Je to program dištancie od jeho predchodcov, oboch bývalých pápežov. Programové výroky pápeža Františka, ako to dokazuje Scalfariho nadšenie, môžu byť prijateľné pre každého ateistu, voľnomyšlienkára, slobodomurára či laicistu (laicistom je ten, kto neprislúcha k žiadnej cirkvi a vystupuje proti jej vplyvu na verejný život – pozn. prekl.). Ale je to správne? Alebo to skôr vyvoláva pochybnosti o tom, či je tento nový pápežov kurz správny?!

Jozef Ratzinger sa pri príležitosti výročia úmrtia pápeža Pavla VI. vyjadril, že “pápež, ktorý nevyvolával žiadnu kritiku, nenaplnil svoje poslanie”. František sa však svojimi slovami aj konaním vedome rozchádza so svojimi predchodcami a vyhýba sa všetkému, čo by vyvolávalo námietky zo strany širokej verejnej mienky, ktorá sa, ako je známe, od cirkvi dištancuje.

To, čo hovorí pápež František o autonómii svedomia, ktoré je podľa neho jedinou rozhodujúcou inštanciou, musí tešiť každé srdce slobodomurára, pretože to zodpovedá presne tomu, čo sa slobodomurárstvo už takmer 300 rokov snaží presadiť. Pápež nekladie vôbec žiadne prekážky šíriacemu sa obrazu človeka bez Boha, ktorý je v priamom rozpore s človekom, ktorého stvoril Boh na svoj obraz.

V tomto zmysle, ako aj v snahe zapáčiť sa prevládajúcej verejnej mienke, je potrebné vidieť aj zakročenie pápeža Františka proti františkánskemu rádu Nepoškvrnenej. Je to krok, ktorý Benedikt XVI. označil za “ranu”, akú pápež František zasadil jeho “Motu proprio Summorum Pontificum”. K tomu sa radí aj prepustenie všetkých konzultorov (cirkevných poradcov – pozn. prekl.), majúcich zodpovednosť v otázkach pápežských liturgických slávení, ktorých si k sebe povolal Benedikt XVI. na podporu svojej liturgickej obnovy, a preto ani neprekvapuje, že miesto Uwe Michaela Langa a Nikolu Buxa si pápež František dosadil takých zástancov liturgie, ktorí sú naklonení jeho štýlu celebrovania.

Poznámka redakcie internetového portálu katolisches.info:

Dovoľujeme si položiť otázku, ako a prečo vôbec došlo k dialógu medzi pápežom Františkom a ateistom Scalfarim!? K dialógu, ktorý sa vyznačoval toľkými programovými znakmi?

Obrat pápeža Františka

Kto chce pochopiť, akým smerom sa uberá pápež František a v čom spočíva jeho odklon od Benedikta XVI. a všetkých jeho bývalých predchodcov, nech si prečíta štyri články, ktoré v septembri 2013 vyvolali rozruch v médiách, tvrdí znalec vatikánskych záležitostí Sandro Magister, ktorý analyzuje najnovšiu korešpondenciu medzi pápežom Františkom a Benediktom XVI. s ateistami Eugeniom Scalfariom a Piergiorgiom Odifreddim a prvé zasadanie kardinálskej rady C8 k otázkam reformy kúrie. Odborník na záležitosti Vatikánu v tom rozpoznáva obrat v postoji úradujúceho pápeža, ktorý predstavuje zlom a odklon v slovách a činoch od oboch jeho predchodcov – pápežov Benedikta XVI. a Jána Pavla II.

Príznačné pre nový pontifikát sa stali štyri udalosti, ktoré vyvolali rozruch médií:

1.Interview pápeža Františka s jezuitským listom “La Civiltà Cattolica”.

2.List pápeža Františka Eugeniovi Scalfarimu, ktorým odpovedal na jeho verejne publikované otázky.

3.Následný rozhovor pápeža Františka so Scalfarim.

4.Odpoveď, ktorú napísal Benedikt XVI. ako priamu reakciu na frontálny útok Piergiorgia Odifreddiho, iného predstaviteľa militantného ateizmu.

V jezuitskom liste “La Civiltà Cattolica” je uvedená pasáž, ktorá sa všeobecne považuje za radikálny rozchod pápeža Františka nielen s Benediktom XVI., ale aj s Jánom Pavlom II. Bergoglio tam uvádza, citujeme: “Nemôžeme sa zaoberať len otázkou potratov, homosexuálnych manželstiev a metódami antikoncepcie. To nejde. O týchto veciach som veľa nehovoril. To mi bolo vyčítané. Ale keď o tom hovoríme, musíme si všímať súvislosti. Ostatne, názory cirkvi sú známe a ja som synom cirkvi. Ale nie je potrebné o tom donekonečna hovoriť. Náuky, či už dogmatické alebo morálne, nemajú rovnakú váhu. Misijná pastorácia nepozostáva zo zanieteného izolovaného sprostredkovávania mnohých náuk, ktoré by bolo nutné dôrazne presadzovať. Misijné hlásanie sa zameriava na to podstatné, na to potrebné, k čomu patrí aj to, čo spôsobuje nadšenie a čo najviac priťahuje, teda to, čo rozpaľuje srdce ako pri učeníkoch z Emauz. Musíme preto nájsť novú rovnováhu, pretože v opačnom prípade sa aj morálna budova cirkvi vystavuje nebezpečenstvu, že sa zrúti ako domček z kariet, stratiac tak svoju sviežosť a vôňu evanjelia.

K tomu dodáva odborník na vatikánske záležitosti Sandro Magister:
Pápež František si prirodzene uvedomuje, že pre oboch predošlých pápežov bolo hlásanie evanjelia prvoradou záležitosťou; pre Jána Pavla II. malo Božie milosrdenstvo taký zásadný význam, že mu venoval jednu nedeľu cirkevného roku a Benedikt XVI. ako teológ a duchovný pastier zasvätil svoje celoživotné dielo Ježišovi ako pravému Bohu a pravému človeku. Skrátka, nič z tohto všetkého ho stavia do inej polohy, ako obidvoch jeho predchodcov.

Pápež vie, že to rovnako platí aj pre tých biskupov, ktorí boli v tomto ohľade najviac podobní obom predchádzajúcim pápežom v tom, že ich nasledovali. Jedným z nich bol napríklad aj kardinál Camillo Ruini, bývalý predseda talianskej biskupskej konferencie.

Zdá sa však, akoby pápež František nepochopil závažnosť doby z hľadiska civilizačného vývoja

Tak, ako Karol Wojtyla, aj Josef Ratzinger, či kardináli Ruini alebo Francis George a Timothy Dolan z USA, si uvedomovali, že v dnešnej dobe nie je ohlasovanie evanjelia možné bez kritickej konfrontácie s novým obrazom človeka, ktorý sa diametrálne líši od človeka, ktorého stvoril Boh na svoj obraz.

A práve v tomto bode sa František úplne rozchádza zo svojimi oboma predchodcami, ako hovorí znalec vatikánskych pomerov Sandro Magister. V interview jezuitského listu “La Civiltà Cattolica” sa nachádza ďalšia kľúčová pasáž. Páter Antonio Spadaro sa opýtal pápeža na aktuálnu antropologickú výzvu. No pápež František mu dal iba vyhýbavú odpoveď. Avšak svojou odpoveďou ukázal, že vôbec nezobral na vedomie historicky povážlivý stav civilizácie, ktorý s takou intelektuálnou naliehavosťou podrobne analyzoval a kritizoval Benedikt, ako to pred ním tiež urobil aj Ján Pavol II. Pápež František jednoducho zastáva presvedčenie, že na výzvu dneška stačí reagovať prostým hlásaním milosrdného Boha – takého Boha, ktorý “necháva vychádzať slnko na dobrých aj na zlých a zosiela dážď tak na spravodlivých, ako aj na nespravodlivých”.

Až do svojej smrti v roku 2012 to bol predovšetkým kardinál Carlo Maria Martini, ktorý zastával tento smer, odlišný od Jána Pavla II. a Benedikta XVI. V USA to bol najmä kardinál Jozef Bernardin, ktorý bol neskôr po prevalení škandálov okolo sexuálneho zneužívania odvolaný a na čelo konferencie biskupov boli pozmeneným episkopátom vymenovaní kardináli Francis Eugene George a Timothy Dolan, ktorí obaja patria k oddaným nasledovníkom Wojtylu a Ratzingera.

Nadšenie pre Františka je to isté, akého sa dostalo kardinálovi Martinimu

“Prívrženci a obdivovatelia Martiniho a Bernardiniho vidia teraz vo Františkovi pápeža, ktorý ich predstavám prepožičiava podobu odvety”, vysvetľuje znalec vatikánskych pomerov Sandro Magister. A rovnako, ako bol svojho času vo verejnej mienke veľmi obľúbený a populárny kardinál Martini, tak je dnes obľúbený a populárny aj pápež František. Keď to porovnáme s mediálnou kanonádou proti Jánovi Pavlovi II., ktorá bola vedená proti Benediktovi XVI. ešte s oveľa väčšou intenzitou, potom je úplne jasné, na koho strane sú médiá.

Najprv výmena listov a po nej aj osobný rozhovor medzi Františkom a zaprisahaným ateistom Scalfarim pomáhajú vysvetliť túto pápežovu popularitu “in partibus infidelium” (medzi neveriacimi – pozn. prekl.), poznamenáva Sandro Magister.

Už 7.augusta 2013 krátko potom, ako Scalfari zverejnil svoje otázky pápežovi, sa tento ateista a protivník cirkvi pochvalne a so sympatiami vyjadril o hlave cirkvi týmito slovami: “Jeho misia obsahuje dve škandalózne novinky. Prvou je chudobná cirkev Františka a druhou je horizontálna cirkev Martiniho. On však pridáva ešte tretiu novinku: “Boh, ktorý nesúdi, ale odpúšťa, a preto neexistuje žiadne večné zatratenie ani žiadne peklo.”

“Neexistuje žiadne zatratenie, neexistuje žiadne peklo” jasá Eugenio Scalfari

Pochopil snáď Scalfari niečo úplne zásadné? Alebo pochopil tento ateista niečo oveľa lepšie, ako si mnohí katolíci chcú v skutočnosti pripustiť? Pápež odpovedal ateistovi spôsobom, akým to doposiaľ neurobil ešte žiaden iný pápež pred ním. Ale čo k tomu dodal Scalfari, keď zverejnil a komentoval list s odpoveďami pápeža Františka?

“Otvorenosť voči modernej laicistickej kultúre v takejto miere a takúto hlbokú víziu svedomia a jeho autonómie nebolo doposiaľ nikdy počuť zo stolca svätého Petra.”

Týmto zistením mal Scalfari na mysli jednu zvláštnu pasáž v liste s odpoveďami pápeža, vďaka ktorej každé srdce slobodomurára podskočí od radosti.

Je to pasáž o primáte svedomia:

“Aj pre neveriaceho vyvstáva otázka, aby počúval svoje vlastné svedomie. K hriechu dochádza u neveriaceho vtedy, keď jedná proti vlastnému svedomiu. Počúvať vlastné svedomie totiž znamená rozhodovať sa medzi poznaním toho, čo je dobré a čo zlé. A od tohto rozhodnutia závisí, či je naše konanie správne alebo nesprávne.”

To je všetko. Nič viac pápež František k otázke svedomia nepovedal. Nemálo čitateľov si položilo otázku, ako sa taká subjektivistická definícia svedomia, v ktorej je indivíduum jedinou rozhodujúcou inštanciou, zhoduje s kresťanskou ideou svedomia ako cesty človeka k pravde, ako to po stáročia zdôrazňuje teologické myslenie od Augustína až po Newmana a ako to zdôrazňoval aj pápež Benedikt XVI?!

Svedomie ako posledná subjektívna inštancia – slobodomurárske lóže to nedokážu lepšie vyjadriť

Pápež František neostal iba pri tomto svojom tvrdení, ale šiel ešte ďalej. Po neobvyklej výmene listov poskytol Scalfarimu rozhovor, ktorý bol takisto zverejnený. V ňom však nedoplnil ani neopravil svoje chápanie svedomia, ako ho v krátkosti opísal vo svojom liste, ale ho naopak ešte viac zdôraznil, keď svedomie zredukoval spôsobom, ktorý bol ešte drastickejší, na púhu subjektivitu, keď povedal:

“Každý z nás má svoj pohľad na dobro a zlo a musí sa preto rozhodnúť, či bude nasledovať dobro a či bude bojovať proti zlu spôsobom, ako to on chápe. Už to by postačovalo, aby sa zmenil svet.”

Preto nás ani neprekvapuje, že ateistický iluminát Scalfari súhlasne pritakávajúc k tomu dodal, že sa plne stotožňuje s Bergogliovými slovami.

Pápež František: “Našim cieľom nie je získavať prozelytov (nových prívržencov viery – pozn. prekl.), ale nám ide o revolučnú zmenu paradigmy” (zásadnú zmenu chápania – pozn. prekl.).

Rovnako tak udivuje aj to, ako sa Scalfari nadšene tváril pri pápežových slovách, prezentovaných ako program svojho pontifikátu alebo pri jeho slovách o “najnaliehavejšom probléme, ktorý má údajne cirkev pred sebou”:

“Našim cieľom nie je získavať nových prívržencov viery, ale načúvať ťažkostiam, prianiam, sklamaniam, zúfalstvám a nádejám. Musíme mladým vrátiť nádej, musíme pomáhať starým, otvárať sa budúcnosti, šíriť lásku ako chudobní medzi chudobnými. Musíme prijať vyhostených a hlásať mier. Druhý vatikánsky koncil, inšpirovaný Jánom Pavlom VI., sa rozhodol hľadieť do budúcnosti v súlade s moderným duchom a otvoriť sa modernej kultúre. Otcovia koncilu vedeli, že otvorenie sa modernej kultúre znamená náboženský ekumenizmus a dialóg s neveriacimi. Ale potom sa urobilo v tomto ohľade veľmi málo. Mám v sebe pokoru a ambíciu, aby som to urobil.”

V tomto programe pápeža Františka sa nenachádza nič, čo by nemohlo byť akceptované prevládajúcou laicistickou mienkou, hovorí znalca Vatikánu Sandro Magister. Tiež tvrdenie, že Ján Pavol II. a Benedikt XVI. urobili veľmi málo na presadenie odporúčaní Druhého vatikánskeho koncilu a otvorení cirkvi modernej kultúre, zodpovedá celkom tejto línii. Tajomstvo popularity Františka spočíva vo veľkorysosti, s akou chce vyjsť v ústrety očakávaniam modernej kultúry a v jeho horlivej snahe vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo vyvolať odpor verejnosti.

A je to práve František, ktorý sa vyhýba kritike, o ktorej Ratzinger hovori: “Pápež, ktorý nevyvoláva kritiku, nenaplňuje svoje poslanie”.

Aj v tomto sa významne odlišuje od svojich predchodcov, dokonca aj od Jána Pavla VI.
Je to práve táto pasáž v kázni Jozefa Ratzingera, ktorú mal ako arcibiskup z Freisingu pri Mníchove 10. augusta 1978 pri príležitosti úmrtia pápeža Jana Pavla VI. (občianskym menom Giovanni Battista Montini – pozn. prekl.), ktorá je veľmi výstižná tiež kvôli tomu, že poukazuje na svedomie, ktoré je merané na základe pravdy: “Pápež, ktorý by dnes nebol kritizovaný, by si v tomto čase nesplnil svoje poslanie.”

V tejto súvislosti, ako hovorí Sandro Magister, je na meste prečítať si list Benedikta XVI., adresovaný ateistickému vedcovi, matematikovi a historikovi Piergiorgiovi Odifreddimu, ktorým neočakávane prelomil svoje mlčanie.

Obaja predošlí pápeži viedli diskusie so zaprisahanými ateistami a vodcami rozličných názorových smerov, ktorým bola cirkev cudzia. Avšak robili to úplne inou formou. Zatiaľ čo sa František vyhýba problematickým konfrontáciám, Benedikt XVI. ich naopak obzvlášť zviditeľňoval. A presne týmto spôsobom to urobil bývalý pápež, ktorý sa vo februári vzdal svojej funkcie, aj v prípade Piergiorgia Odifreddiho, keď ho z časti vyzval na priamu konfrontáciu, ktorou reagoval na Odifreddiho cielený útok.

No nie sú to len slová a formy dialógu, ktorými sa pápež František snaží odlíšiť od svojich predchodcov. Sú to najmä fakty, ako zdôrazňuje Sandro Magister.

Odlišnosť, podložená faktami – zákaz voči františkánom Nepoškvrnenej celebrovať v tradičnom ríte

V prvom rade je potrebné uviesť nariadenie, ktorým František zakázal františkánom Nepoškvrnenej celebrovať v tradičnom ríte. Je to rád františkánov, celkom ojedinelý v dnešnej Cirkvi, ktorý by mal vlastne presne zapadať do ideálneho obrazu nového pápeža – rád, ktorý praktizuje prísnu chudobu podľa evanjelia a rád, ktorý ako misijný naozaj aj takto pôsobí. Je jedným z mála katolíckych rádov, ktorý rozkvitá a nemá žiadne problémy s dorastom. No aj napriek tomu práve na tento rád ako jediný dopadol postih, ktorým ho pápež postavil pod zvláštny komisionálny dozor. A aký je dôvod? Je to spätosť rádu s tradičným rítom, s pôvodnou “starou” liturgiou. Zákaz celebrovania je závažným obmedzením práve tej slobody, ktorú všetkým zaručil Benedikt XVI.

Návštevníci, ktorí mali možnosť sa stretnúť s Benediktom XVI., hovoria o tom, že emeritný pápež považuje toto obmedzenie za ranu voči jeho mottu “Proprio Summorum Pontificum” z roku 2007.

V interview pre jezuitský list “La Civiltà Cattolica” František odmietol povolenie tradičného rítu Benediktom XVI. ako veľkorysé gesto pomoci pre malú skupinku tých, ktorí k nemu majú emocionálnu väzbu. Benedikt XVI. dal pritom všetkým biskupom, aj Bergogliovi, jasne na vedomie svoj zámer, že si praje obe formy rímskeho rítu, aby sa navzájom obohacovali.

Všetci cirkevní poradcovia Benedikta XVI. boli prepustení vrátane pátra Langa a Dona Buxa

V tom istom interview označil pápež František pokoncilovú liturgickú reformu za službu pre ľud, ktorej účelom je nové čítanie evanjelia, majúce začiatok za daných historických podmienok. Avšak v porovnaní s tým, ako chápal význam liturgie teológ a pápež Benedikt XVI., je takáto definícia liturgie až píliš zjednodušená, hovorí vatikánsky expert Sandro Magister.

K tomu ešte došlo aj k výmene všetkých piatich cirkevných poradcov pre záležitosti pápežského liturgického slávenia, ktorých František zbavil úradu 26. septembra 2013. K prepusteným patrí napríklad aj nemecký oratorián páter Uwe Michael Lang, ktorého najdôležitejšia kniha “Conversi ad Dominum”, venovaná teologickým otázkam slávenia liturgie, obsahuje predslov, ktorý napísal Benedikt XVI. K tým, ktorí boli pozbavení úradu, sa takisto radí aj známy zástanca tradičnej liturgie, Don Nicola Bux.

Medzi novovymenovanými je naopak možné nájsť takých zástancov liturgie, ktorí sú naklonení liturgickému štýlu pápeža Františka, ktorý sa zreteľne odlišuje od “ars celebrandi” – od liturgického spôsobu slávenia, ktorý používal Benedikt XVI.

(Prevzaté z portálu: http://katholisches.info)