Do čias Galileiho Cirkev preferovala geocentrický Ptolemaiov model Vesmíru, ktorý dobre zodpovedal aj predstavám vychádzajúcim zo správy o stvorení sveta v knihe Genezis. Kardinál sv. Bellarmin radil Galileimu, aby heliocentrický model neobhajoval nekompromisne, ale aby ho považoval za hypotézu. Hoci, dá sa povedať, heliocentrizmus v mysliach zvíťazil, predsa sa ukazuje, že Bellarminova rada bola dobrá a nadčasová.
„Avšak týmto vec predsa len vyriešená nebola. Michelson totiž experimentoval ďalej. Už v roku prvého pokusu premýšľal o princípe aparátu, ktorý by dokázal zaznamenať rotačný pohyb Zeme okolo svojej osi. Teoretická rýchlosť denného rotačného pohybu je dokonale známa. Vieme, že na rovníku je to 40 000 km za 24 hodín, teda asi 463 m/s, a že sa zmenšuje čím viac sa približujeme k pólom, na ktorých je nulová. Pôvodný aparát nebolo možné pre druhý experiment využiť, pretože jeho ramená boli príliš krátke a taktiež citlivosť aparátu by pre zachytenie rozdielu o podstatne menších rýchlostiach nebola dostatočná. Zato nebolo nutné aparátom otáčať a preto mohol byť inštalovaný na pevnej zemi. Bol postavený až v roku 1924, keď pre neho získal Michelson úver 15 tisíc dolárov. Aparát pozostával z kanálikov 30 cm širokých a vybetónovaných vo forme obdĺžnikov, jeho dlhšie strany merali 603 m a kratšie 334 m. Dlhšie strany prebiehali v smere zemepisných rovnobežiek, kratšie v smere poludníkov. V rohoch boli opäť umiestnené odrazové zrkadlá.
Pri pokuse bolo svetlo vyslané tak, že sa opäť rozdvojilo do dvoch lúčov. Prvý lúč prebiehal v pozdĺžnom ramene bližšom rovníku a potom sa po zostávajúcom obvode vracal naspäť do meracieho prístroja, kde sa preťal s lúčom vyslaným po obvode opačným smerom, t.j. najskôr po kratšej strane, potom po strane bližšej pólu, a nakoniec sa vrátil kanálikom bližším rovníku. Obe dráhy boli rovnako dlhé ( 1874 m), ale časy priebehu mali byť rôzne, pretože rameno ležiace bližšie k rovníku nebolo Zemou unášané rovnakou rýchlosťou ako rameno ležiace bližšie k pólu. Prístroj bol taký citlivý, že tieto rozdiely musel zaznamenať s veľkou presnosťou.
Tento krát bolo pri tomto pokuse zistené, že jeden lúč sa naozaj oneskoruje. Pokus tak potvrdil, že rýchlosť svetla sa sčíta s rýchlosťou, ktorou sa pohybuje stanovisko pozorovateľa. Z toho bolo možné ďalej vyvodiť, že sa svetlo predsa len šíri v éteri a že celá teória relativity je mylná.
Ak dokázal prístroj zachytiť rýchlosť odpovedajúcu dennej zemskej rotácii, ktorá je stokrát menšia, než predpokladaná rýchlosť pohybu po ekliptike, preukázal tiež platnosť pokusu z roku 1881. Z tejto konfrontácie oboch pokusov jednoznačne vyplynulo, že sa Zem nepohybuje okolo Slnka a že teda heliocentrický systém nie je pravdivý, ako už predtým dokazoval pokus Airyho.
To bolo v roku 1924. Ale už v roku 1921 bola vedecká verejnosť spracovaná rozsiahlou kampaňou nespočetných prednášok, článkov a konfrontácií veľmi dobre financovaných a propagujúcich Alberta Einsteina a jeho teóriu relativity. Druhý Michelsonov pokus napriek tomu, že bol zverejnený v odbornom časopise, bol pominutý nevšímavým mlčaním. V odbornej literatúre sa o ňom nikdy nepísalo.
Hlasy proti Einsteinovi boli celkom ojedinelé. Odvahu k tomu mal v roku 1934 francúzsky vedec Gustav Plaisant a v šesťdesiatych rokoch Maurice Ollivier a Fernand Crombette.
Dôkladný kritický rozbor bol prvýkrát prevedený až v roku 1983 tímom vedcov združených v belgickej spoločnosti CESHE (Cercle scientifique et historique) - Yvesom Nourissatom, Guyom Berthaultom a Guyom de la Tour d'Auvergnom, ktorí svoje výsledky zhrnuli do objavnej štúdie príznačne nazvanej Galilei sa mýlil a do radu článkov v osemdesiatych rokoch uverejňovaných v časopise tejto spoločnosti - Science et Foi. Títo vedci sa opierajú o Michelsonove pokusy, spätne ich matematicky rekapitulujú a jednoznačne vyvracajú Einsteinovo heliocentrické poňatie.“