V Bratislave často vidím dvojice, ktoré sa ani nemajú tak radi, že by chceli spolu žiť celý život, ale ak majú bývať v drahom podnájme, dvaja to lepšie zvládnu... Takže spolužitie spájajú iba financie a sex.

A tí mladí, čo sa aj majú radi, sa manželstva boja. Boja sa sociálnych neistôt, nedôverujú stálosti svojho vzťahu, boja sa veľkej zodpovednosti, budúcnosti... Strach im bráni vstúpiť do manželstva a západný spôsob života, ktorý sa stal naším vzorom, to len podporuje, zdôrazňuje - žiadna obeta, žiadna bolesť, žiadna námaha, žiadne sebazapieranie, žiadna vráska, žiaden pot...

Za socializmu bolo spolužitie bez svadby (aspoň v mojom okolí) nemysliteľné. Je pravdou, že sa často brali ľudia nezrelí, ale vo vzťahu rástli a keď sa aj potkli, snažili sa vstať. Sviatostné manželstvo bolo nerozlučiteľné. Keď sa aj objavili prípady týrania, alkoholizmu... ľudia sa rozišli (nerozviedli) a žili svoj život v čistote, bez nového partnera.
Ľudia z civilného manželstva sa rozvádzali, znovusobášili, ale nepoznala som nikoho, kto by len tak s niekým žil v jednom byte.

Myslím si, že štát i cirkev zohrávajú v tejto otázke významnú úlohu.