Kristus – i v Eucharistii – je Kráľom kráľov a podľa toho by sme sa k Nemu aj mali správať

Matej Gavlák
31. januára 2024
Cirkev
Eucharistia, Komentár

Prijímanie na ruku je tu s nami už viac ako tri roky. Hoci nám bolo sľúbené, že po covide sa táto nová liberálna prax zo Západu zastaví, opak je pravdou. Tejto neresti – a neresť to je! – podlieha stále veľa ľudí. Vymýšľajú si stále rôzne výhovorky o tom, že predsa aj v minulosti sa ľudia správali tak, ako sa správajú oni. Ale to sú len fabulácie a odvádzanie pozornosti. Ľudia v minulosti mali totiž radikálne odlišnú úctu ku Kristovmu Telu, než má naša padlá generácia.
Zdroj: fb Scott Hahn

Tá „lepšia“ generácia

Sme generácia, o ktorej sa Pán Ježiš i Panna Mária v mnohých zjaveniach vyslovili, že je „horšou od potopy“ a možno najhoršou v dejinách. Napriek tomu stále presviedčame samých seba, že sme „lepší“, než ktokoľvek, kto žil pred nami. Oni sa mýlili, my máme pravdu. Celibát? Kňazi minulosti boli divní, že ho zachovávali, my dnes vieme, že je „proti ľudskej prirodzenosti“. Trest smrti? Cirkev v minulosti bola barbarská, my sme dnes „humánni“. Latinské omše? Prežitok. Nevedecké, nikto im nerozumie. Naše omše sú lepšie, lebo:

1) sú v našom jazyku, takže im rozumieme a
2) sú menej „divné“, lebo už nie sú také „stredovekodesivé“, ale sú ľudsky prístupné a zábavné.

Úžasné. Ako si generácia, ktorá vyhubila milióny, ak nie miliardy nenarodených detí o sebe vôbec dovoľuje myslieť, že je lepšia ako čokoľvek, čo bolo pred ňou? Ako si generácia drvená škandálmi, odpadlíctvom a herézami o sebe dovoľuje myslieť, že je lepšia ako boli generácie so svätými pápežmi na čele a svätými kňazmi ohlasujúcimi Kristovo Evanjelium v uliciach miest a na dedinách? Ako si ešte stále môžeme myslieť, že nelatinská omša, za existencie ktorej došlo k 99 % úpadku religiozity a celé národy sa doslova stali pohanskými, je lepšia, ako omša vekov, ktorá vychovala sv. Františka a sv. Dominika, sv. Teréziu a sv. Brigitu a ďalších svätcov a svätice?

Ako si to o sebe môžeme myslieť? To naozaj chceme tvrdiť, že ľahkovážna zhomosexualizovaná spoločnosť je Bohu milšia a objektívne lepšia, ako prísne spoločnosti minulosti, ktoré však dbali na čistotu a posvätnosť manželského sviatostného stavu ?!?

V knihe katolíckeho konvertitu a svojho času slávneho dánskeho spisovateľa z prelomu 19. a 20. storočia, Johannesa Jörgensena, je niekoľko kapitol o tom, ako kedysi skutočne vyzerala úcta katolíckeho ľudu k Eucharistii.

Po stopách sv. Františka

Johannes Jörgensen podnikol cestu do Talianska po stopách sv. Františka z Assisi, počas ktorej navštívil aj niekoľko kláštorov a pútnických miest spojených so svätým Františkom. O svojej ceste napísal farbistú knihu s názvom „Zážitky pútnika“. V jednom kláštore Johannes zažil nasledujúcu príhodu:

V refektári pijem hrnček čiernej kávy s niekoľkými krajčekmi opekaného chleba. Brat Pokorný ma obsluhuje a vo svojej horlivosti náhodou zhodil na zem chlieb. Zodvihne ho a bozká, akoby prosil o odpustenie… Neskôr som videl mladých novicov vo Fonte Colombe bozkať pred každým jedlom chlieb, ktorý ležal pod ich servítkami…

A autor pridáva aj ďalšie podobné príbehy. Opisuje, ako sa slávny filozof a historik Thomas Carlyle, ktorý bol vychovávaný v prísne puritánskom duchu „ešte vo vyššom veku zohol po každý kúsok chleba, ktorý zbadal ležať na ulici“. Chlebík položil na rímsu, aby ho nepošliapali ľudia a aby ho možno zjedlo vyhladované dieťa, ktoré pôjde naokolo. Spomína tiež sedliačku vo Švédsku, ktorá zvykla bozkávať svoju kravičku, lebo tá jej prinášala mlieko; či istého pána, ktorý si vždy „veľmi úctivo“ sňal klobúk, „keď šiel popri obilí na poli“.

Iste, nie každý bol taký. Ale ľudia mali skrátka iné, akoby modernitou nezaťažené myslenie. Internetový, reklamný, politický, spoločenský šum naokolo na nás skrátka vplývajú veľmi negatívne bez toho, žeby sme si toho vlastne boli vedomí.

Aký pyšný bol svätý Václav?

Ako Jörgenssen píše, v stredoveku sa výroba hostií ponímala veľmi slávnostne. Cesto miešali za odriekania žalmov a vždy používali len tú najlepšiu múku. Jörgenssen ďalej uvádza:

Nábožné kráľovné a šľachtičné si pokladali za česť, keď sa mohli zúčastniť na tejto práci. O svätom Václavovi, českom kniežati v desiatom storočí, sa rozpráva, že pšenicu, z múky ktorej sa mal piecť oltárny chlieb, sám zasial na poli na to vyhradenom, že vlastnoručne ju žal, keď dozrela, potom mlátil a mlel obilie a konečne piekol hostie.“

Ako vidno, šlo o konanie absolútne nepredstaviteľné súčasnému človeku navyknutému na akúsi automatizáciu všetkého. Všetko musí byť čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. Žiadne výnimky sa nepripúšťajú, lebo by išlo o „mrhanie“. Mrhanie talentu, financií, času.

Táto mentalita vstúpila aj do Cirkvi. Keď som sa pred Vianocami vrátil na rodné Kysuce, otec mi oznámil, že náš biskup napísal pastiersky list, v ktorom sa sťažoval na ľudí, ktorí si pred prijímaním kľakajú. Že vraj je to „prejav pýchy“ a že takýto veriaci len„zdržujú“. „Hneď som si pomyslel na teba, ty to tak robíš,“ povedal mi vyčítavo otec. Ktovie, pán biskup Galis by sa s takouto mentalitou možno pokúsil zahriaknuť aj samotného svätého Václava – že kráľ by sa mal predsa venovať niečomu inému ako siatiu nejakej pšenice, i keď by bola pre Eucharistiu. Ale spomenúc si na to, ako sa naši biskupi zachovali voči mocipánom počas covidovej hystérie, som si istý, žeby zostalo len pri pokuse. Aká škoda, že na čele nášho štátu stál Matovič s Čaputovou a nie niekto ako svätý Václav, či svätý Štefan Uhorský.

Ako prechovávať Kristovo Telo

Ale stredoveká úcta k Eucharistii sa prejavovala ešte ďalšími spôsobmi. Pamätáte sa na to, ako hanebne bolo Telo Kristovo uschované počas minuloročných Svetových dní mládeže za účasti pápeža Františka? Ako bolo v ohyzdných plastových nádobách? Áno, vyrobiť takéto nádoby bolo tiež „rýchle, lacné a účelné“. Ale bolo to úctivé? Bolo to aspoň trochu úctivé?

Dánsky autor píše o pápežovom menovcovi a patrónovi, svätom Františkovi z Assisi, že miloval Francúzsko viac ako všetky ostatné krajiny na svete: „lebo táto krajina preukazuje Telu Pána oveľa väčšiu úctu ako ostatní katolíci“, ako hovorieval. Johannes Jörgenssen pokračuje:

Svätý František prejavoval takú úctu a zbožnosť ku Kristovmu Telu, že v regule predpísal, ako horlivo sa majú bratia v okolitých provinciách starať o túto sviatosť, a napomínal všetky duchovné osoby a kňazov, aby prechovávali Kristovo Telo na slušnom a čestnom mieste, a keby to kňazi zanedbali, aby to za nich urobili bratia.“

Raz si takto sv. František zaumienil vyslať bratov do provincií s krásnymi a čistými oltárnymi nádobami a všade, kde našli Telo Pánovo uchovávané menej slušne, rozkázal, aby ho úctivo uložili do nových nádob. Ďalších zas poslal s peknými formami, aby sa v nich piekli pekné biele hostie.

Legendárny mních zvlášť napomínal kňazov, aby si ctili predovšetkým Sviatosť oltárnu. Hovorí sa, že keď kňaz odslúži svätú omšu (a vyspovedá ľudí), mohol by mať do konca pokojne aj voľno – všetky ostatné jeho činnosti sú už len doplnkom. Bez omše nie je kňaz kňazom. A bez Eucharistie nie je omša omšou.

Kráľovi poddaní

Počul som raz zaujímavú myšlienku: že všetky stredoveké štáty boli vystavané okolo Eucharistie; že kráľovstvá, králi i rytieri existovali, aby chránili nerušené slávenie svätej Eucharistie.

Dáva to zmysel. Rytieri existovali, aby chránili svojich kráľov. A Kristus – i v Eucharistii – je Kráľom kráľov. Pozemskí králi si teda mohli byť vedomí toho, že existujú, aby oni aj ich ríše chránili Pána v slávení svätej omše.

Počas vlaňajšej korunovácie britského kráľa Karola III. bolo zaujímavé, akú úctu mu prejavil jeho syn – jeho prvý poddaný a následník trónu. Kľakol si pred svojho otca a so zopätými rukami ako k modlitbe mu odriekal prísahu vernosti. Bola to veľmi dojímavá scéna a kráľ budil dojem, že mal čo robiť, aby sa mu z očí nespustili slzy.
Ilustračný obrázok, zdroj: snímka obrazovky/youtube.com

Keď princ môže prejavovať takúto úctu kráľovi, prečo teda my, obyčajní veriaci, nepreukazujeme Kráľovi kráľov rovnakú úctu? Prečo ho neúctivo berieme do našich rúk? Ako by to asi vyzeralo, keby princ William počas ceremónie nebol kľačal pred kráľom, ale bol by ho tam tľapkal po pleci alebo objímal? Bolo by to veľkolepé, alebo len veľkolepo povrchné?

Už si to konečne uvedomme: to, akú úctu stredovekí veriaci prejavovali zvlášť Eucharistii sa odzrkadľuje na veľkolepých chrámoch, aké jej vystavali. To, akú úctu Eucharistii prejavuje naša generácia, najlepšie vystihujú modernistické pseudokostoly obraté o všetku krásu a božskú vznešenosť. Toto my po sebe zanechávame ďalším generáciám.

Avšak ďalšie generácie už neprídu. Ak si opätovne neosvojíme pravú úctu k Telu Kristovmu, ak opätovne nezačneme budovať chrámy, ktoré aspoň trochu odzrkadľujú veľkoleposť Neba, potom stratíme kresťanstvo v našej krajine úplne.

Vysoko nad všetko ostatné

Svätý František vo svojom závete napísal:

Z môjho milého Ježiša nemôžem tu na zemi vidieť nič iné, ako jeho najsvätejšie Telo a Krv, nad ktorými majú moc kňazi, aby ich udeľovali a rozdávali. A chcem, aby sa tieto presväté tajomstvá Pána uctievali vysoko nad všetky ostatné veci a aby sa uchovávali vo vzácnych svätostánkoch.“

Čo viac k tomu dodať? Pán sa má uctievať vysoko nad všetko ostatné a nie brať do špinavých rúk.

Kristus – i v Eucharistii – je Kráľom kráľov a podľa toho by sme sa k Nemu aj mali správať -
Zuz S
Premyslam, ze jedna vec je povodny latinsky ritus a druha jazyk. Ked bola v 9. storoci starosloviencina stvrtym liturgickym jazykom, myslim, ze sa nevzdavala mensia ucta, nez v latincine. Pan Jezis tiez neustanovil sv. omsu v latincine. Asi tu zalezi skor na obsahu, nez forme. Chapem to tak, ze autor mysli v suvislosti s jazykom na zmeny po 2VK.
U.S.C.A.E.
To žiaden ľudový jazyk tak či tak nebol. Bol značne liturgizovaný. Ako ostatne aj tie iné v nelatinských obradoch.
Jano Šmid
"...a On lámal a dával" - oni s teda brali, ako? Asi s rukami, však? Alebo to čo On lámal a dával nebolo (Jeho telo a krv) to čo je teraz???
U.S.C.A.E.
Apoštoli už neboli laici, a nie je napísané ... a brali.
Posvätný Tridentský koncil vyhlásil, že zvyk, že iba kňaz, ktorý celebruje omšu, dáva prijímanie sám sebe (vlastnými rukami) a laici ho od neho dostávajú, je apoštolskou tradíciou.
ses. 13, c. 8: In sacramentale autem sumptione semper in Ecclesia Dei mos fuit, ut laici a Sacerdotibus Communionem acciperent; Sacerdotes autem celebrantes …More
Apoštoli už neboli laici, a nie je napísané ... a brali.

Posvätný Tridentský koncil vyhlásil, že zvyk, že iba kňaz, ktorý celebruje omšu, dáva prijímanie sám sebe (vlastnými rukami) a laici ho od neho dostávajú, je apoštolskou tradíciou.

ses. 13, c. 8: In sacramentale autem sumptione semper in Ecclesia Dei mos fuit, ut laici a Sacerdotibus Communionem acciperent; Sacerdotes autem celebrantes seipsos communicarent: qui mos, tamquam ex traditione Apostolica descendens, jure, ac merito retinere debet.
Jano Šmid
Vážený - napísané je: "Vezmite a jedzte...." (Mat. 26,26), takže "brali" či "nebrali"???
U.S.C.A.E.
To je slovenská interpolácia tá spojka tam v origináli nie je.
Jano Šmid
26 As they were eating, Jesus took some bread and blessed it. Then he broke it in pieces and gave it to the disciples, saying, “Take this and eat it, for this is my body.”
U.S.C.A.E.
ZNAMENÁ „VEZMĚTE“ SKUTEČNĚ „VEZMĚTE“?
24.8.2015admin
Od té doby, co se slaví liturgie v lidovém jazyku, nahradilo se latinské accipite většinou slovem znamenajícím „vezměte“. Accipere ovšem v původním významu značí „dostat, přijímat“. A co k tomu říká rozhodující řecký originál? Výraz lambánein může být překládán aktivně jako „vzít, brát z vlastní iniciativy ke svému užívání“ nebo …More
ZNAMENÁ „VEZMĚTE“ SKUTEČNĚ „VEZMĚTE“?
24.8.2015admin

Od té doby, co se slaví liturgie v lidovém jazyku, nahradilo se latinské accipite většinou slovem znamenajícím „vezměte“. Accipere ovšem v původním významu značí „dostat, přijímat“. A co k tomu říká rozhodující řecký originál? Výraz lambánein může být překládán aktivně jako „vzít, brát z vlastní iniciativy ke svému užívání“ nebo pasivně jako „přijmout, obdržet“. Druhý zmíněný význam v je Novém zákoně na místě zejména tehdy, když jde o vztah Bůh-člověk, jak připomíná Delling.1 Před Bohem jsme příjemci v plné míře.2 Je teologicky nemyslitelné, že by si nějaký člověk „bral“ z vlastní iniciativy ke svému užívání Tělo Kristovo. Proto je labéte jistě třeba chápat ve smyslu „přijměte“.

Slovu lambánein odpovídající hebrejské lkh znamená „vzít, chopit se, brát na sebe“3, ale také „přijmout, obdržet, dostat“ nebo „nechat si od někoho dát“4. Toto platí také pro jinou důležitou řeč, která je řeči Pána Ježíše příbuzná, totiž syrštinu. Výraz nsb znamená podle kořene „vzít“, podle smyslu však často „přijmout“, jak může být dokázáno z popisu svatého přijímání u sv. Efréma Syrského.5

Ostatně evangelista Lukáš zdůrazňuje, že Pán své Tělo apoštolům dal (édokén, srov. Lk 22,19).

Z Prvního listu Korinťanům se dovídáme, že ze společenství přijímajících byli vyloučeni všichni, kteří zjevně žili v těžkém hříchu (srov. 1Kor 5,6-13). Dále se tak zvaní tajní hříšníci museli zdržet svatého přijímání, pokud se nechtěli provinit proti Tělu Páně (srov. 1Kor 11,27). Přehlížení těchto upozornění s sebou přináší Boží trest (srov. 1Kor 30n.) Jak zmiňuje C. F. D. Moule6, jediné místo v Novém zákoně explicitně vztažené na přípravu na Večeři Páně se týká soudu (judgement), proto je třeba předpokládat takový ritus svatého přijímání, který v sobě nese předepsanou úctu a posvátnou bázeň.

Raně křesťanská svědectví dokládají, že novozákonní citace ohledně „dávání“ a „přijímání“ byly chápány v tom smyslu, jaký vycházel ze souvislostí:

Justin Mučedník (+ okolo 165 n. l.) vyzdvihuje, že Kristus dal pouze apoštolům své Tělo a Krev: „Neboť apoštolové ve svých zápiscích, které se nazývají evangelia, zpravují, že jim bylo nařízeno a pouze jim svěřeno toto: Ježíš vzal chléb, vzdal díky a řekl: To konejte na mou památku, toto je moje tělo; a stejně tak vzal kalich, vzdal díky a pravil: Toto je má krev.“7

Podle Órigena (cca. 185-253/4) nám daruje Kristus své Tělo a svou Krev: „Když s Ním vystupuješ, abys slavil Paschu, dává ti kalich nové smlouvy a stejně tak i chléb požehnání, daruje ti své vlastní Tělo a svou vlastní Krev.“8

Tedy s tím, co bylo dosud ukázáno, můžeme říci: ritus svatého přijímání musel viditelně vzbuzovat postoj člověka coby přijímajícího a obdarovávaného jakožto i úctu a posvátnou bázeň.

Znamená vezměte skutečně „vezměte“? - Corpus Christi
U.S.C.A.E.
Vrátim sa však k výrazu „Vezmite a jedzte“. V oných krušných časoch ma kontaktoval MUDr. Anton Ján Potanko, ktorý mi posunul preklad tejto pasáže Matúšovho evanjelia aj s výkladom. Súvislosti z neho vyplývajúce sú naozaj kľúčové a do seba zapadajúce.
Už latinský text, ktorý je voči gréckemu textu sekundárny, je do slovenčiny preložený nepresne. V slovenskom preklade je pridaná spojka „a“,…More
Vrátim sa však k výrazu „Vezmite a jedzte“. V oných krušných časoch ma kontaktoval MUDr. Anton Ján Potanko, ktorý mi posunul preklad tejto pasáže Matúšovho evanjelia aj s výkladom. Súvislosti z neho vyplývajúce sú naozaj kľúčové a do seba zapadajúce.

Už latinský text, ktorý je voči gréckemu textu sekundárny, je do slovenčiny preložený nepresne. V slovenskom preklade je pridaná spojka „a“, ktorá z funkčného slovesa (úlohou ktorého je zdôrazniť význam hlavného významového slovesa), robí sloveso významové a tým zavádza dve slovesné činnosti vziať a jesť. Doslovný preklad z latinčiny by bol „vezmite jedzte“.

Grécke znenie pasáže z Matúšovho evanjelia: Ἐσθιόντων δὲ αὐτῶν λαβὼν ὁ Ἰησοῦς ἄρτον καὶ εὐλογήσας ἔκλασεν καὶ δοὺς τοῖς μαθηταῖς εἶπεν, Λάβετε φάγετε, τοῦτό ἐστιν τὸ σῶμά μου.

Λαμβανω (číta sa lambano). Toto grécke sloveso ma v gréčtine tri významy:

1. niečo fyzické chytiť do ruky, brať (si), vziať (si), chytiť;
2. pomocné (funkčné sloveso);
3. prijať, dostať, získať.

Zhrnutie: Takže v prvej časti verša prekladáme: λαβὼν ὁ Ἰησοῦς = vzal Ježiš; v druhej časti verša: Λάβετε φάγετε, = Prijmite jedzte.

Preklad s druhým významom, kde Λάβετε chápeme ako pomocné/funkčné sloveso sa výrazovými prostriedkami nášho materského jazyka nedá vyjadriť, len pochopiť.

Čo presne vyslovil náš Pán Ježiš Kristus dnes nedokážeme reprodukovať, lebo slová zrejme vyslovil buď aramejsky alebo hebrejsky. Analýzou gréckeho zápisu, ktorú vykonal bývalý „zamestnanec daňového úradu“ Rímskeho impéria (biblicky mýtnik) sv. Matúš evanjelista, bez najmenších pochýb ide o to, že: Chlieb/Seba náš Pán Ježiš vzal do rúk (to sa prenáša na kňazov), my máme jesť. Že Eucharistiu máme len jesť je zdôraznené použitím funkčného slovesa Λάβετε. Keby to nechcel svätopisec zdôrazniť, tak zapíše len φάγετε.

Apologetika prijímania Sviatosti oltárnej do úst – sumár mojich argumentov a faktov -
fiat33
@Jano Šmid - čerpajme z latinčiny a hned bude jasné - ACCIPITE ET MANDUCATE EX HOC OMNES - v Angličtine slovo accept znamená prijať, prijímať. Apoštoli už boli kňazmi a aj napriek tomu prijali do úst tak ako to bolo zvykom a tradíciou pri židovskom sviatku Pascha - dodnes otec rodiny vkladá prvé sústo do úst všetkým členom rodiny...
TO BY SOM BOL RADŠEJ BIČOVANÝ, povedal Pán Ježiš Anežke …More
@Jano Šmid - čerpajme z latinčiny a hned bude jasné - ACCIPITE ET MANDUCATE EX HOC OMNES - v Angličtine slovo accept znamená prijať, prijímať. Apoštoli už boli kňazmi a aj napriek tomu prijali do úst tak ako to bolo zvykom a tradíciou pri židovskom sviatku Pascha - dodnes otec rodiny vkladá prvé sústo do úst všetkým členom rodiny...

TO BY SOM BOL RADŠEJ BIČOVANÝ, povedal Pán Ježiš Anežke Blahovej, keď sa Ho pýtala na podávanie svätého prijímania na ruku (okolo v roku 1970).

Prečo je to tak ťažké pochopiť že Boh si neželá a nikdy nepovolil aby sme jeho kopijou prebodnuté srdce obchmatávali v zašpinených rukách.
Samson1 shares this
1367
gvendolina
To je čo za paródiu?
fiat33
Bohužiaľ ako ľudstvo sme v strašnom úpadku. Ked sa snažím vysvetliť prečo nebrať do ruky Sväté Ježišovo telo vždy použijem príklad že ani kráľovnej v Anglicku sa hocikto nemohol dotknúť, že si pred kráľom kľakajú sú tam na to predpisy. Ani zasvätených osôb sa neslobodno dotýkať.. No v mnohých to nezanechalo žiadnu stopu... Dnes je človek viac ako Boh. Ježišovo krvácajúce srdce berieme do …More
Bohužiaľ ako ľudstvo sme v strašnom úpadku. Ked sa snažím vysvetliť prečo nebrať do ruky Sväté Ježišovo telo vždy použijem príklad že ani kráľovnej v Anglicku sa hocikto nemohol dotknúť, že si pred kráľom kľakajú sú tam na to predpisy. Ani zasvätených osôb sa neslobodno dotýkať.. No v mnohých to nezanechalo žiadnu stopu... Dnes je človek viac ako Boh. Ježišovo krvácajúce srdce berieme do špinavých rúk. Darmo tam bola dezinfekcia ked si pani kýchala a kašlala do rúk, potom ju chcela podať... Zažila som viackrát ked kňaz odmietol dať sv.prijímanie na kolenách a potom ešte kričal na celý kostol, že v tomto kostole sa takto neprijíma! kričal aj ked niekto nemal rúško, že sú to zákony a predpisy, že chodia kontroly tak ich zavrú... Násilné a s nenávisťou vtlačené hostie do úst... Deti na 1 sv. prijímaní dostávajú eucharistiu do rúk... Veru horšie ako Sodoma a Gomora .. Ach kňazi kňazi
U.S.C.A.E.
Prijímanie na ruku je tu s nami už viac ako tri roky. Hoci nám bolo sľúbené, že po covide sa táto nová liberálna prax zo Západu zastaví, opak je pravdou. Tejto neresti – a neresť to je! – podlieha stále veľa ľudí. Vymýšľajú si stále rôzne výhovorky o tom, že predsa aj v minulosti sa ľudia správali tak, ako sa správajú oni. Ale to sú len fabulácie a odvádzanie pozornosti. Ľudia v minulosti …More
Prijímanie na ruku je tu s nami už viac ako tri roky. Hoci nám bolo sľúbené, že po covide sa táto nová liberálna prax zo Západu zastaví, opak je pravdou. Tejto neresti – a neresť to je! – podlieha stále veľa ľudí. Vymýšľajú si stále rôzne výhovorky o tom, že predsa aj v minulosti sa ľudia správali tak, ako sa správajú oni. Ale to sú len fabulácie a odvádzanie pozornosti. Ľudia v minulosti mali totiž radikálne odlišnú úctu ku Kristovmu Telu, než má naša padlá generácia.

Tá „lepšia“ generácia

Sme generácia, o ktorej sa Pán Ježiš i Panna Mária v mnohých zjaveniach vyslovili, že je „horšou od potopy“ a možno najhoršou v dejinách. Napriek tomu stále presviedčame samých seba, že sme „lepší“, než ktokoľvek, kto žil pred nami. Oni sa mýlili, my máme pravdu. Celibát? Kňazi minulosti boli divní, že ho zachovávali, my dnes vieme, že je „proti ľudskej prirodzenosti“. Trest smrti? Cirkev v minulosti bola barbarská, my sme dnes „humánni“. Latinské omše? Prežitok. Nevedecké, nikto im nerozumie. Naše omše sú lepšie, lebo:

1) sú v našom jazyku, takže im rozumieme a
2) sú menej „divné“, lebo už nie sú také „stredovekodesivé“, ale sú ľudsky prístupné a zábavné.

Úžasné. Ako si generácia, ktorá vyhubila milióny, ak nie miliardy nenarodených detí o sebe vôbec dovoľuje myslieť, že je lepšia ako čokoľvek, čo bolo pred ňou? Ako si generácia drvená škandálmi, odpadlíctvom a herézami o sebe dovoľuje myslieť, že je lepšia ako boli generácie so svätými pápežmi na čele a svätými kňazmi ohlasujúcimi Kristovo Evanjelium v uliciach miest a na dedinách? Ako si ešte stále môžeme myslieť, že nelatinská omša, za existencie ktorej došlo k 99 % úpadku religiozity a celé národy sa doslova stali pohanskými, je lepšia, ako omša vekov, ktorá vychovala sv. Františka a sv. Dominika, sv. Teréziu a sv. Brigitu a ďalších svätcov a svätice?

Ako si to o sebe môžeme myslieť? To naozaj chceme tvrdiť, že ľahkovážna zhomosexualizovaná spoločnosť je Bohu milšia a objektívne lepšia, ako prísne spoločnosti minulosti, ktoré však dbali na čistotu a posvätnosť manželského sviatostného stavu ?!?