Svätá poslušnosť svätých. Sv. Martín de Porres bol preslávený zázrakmi. Uzdravoval na smrť chorých, cestoval po svete bilokácia, do miestností vchádzal cez zatvorené dvere a u chorých sa zjavoval z čista jasna. Napríklad až v Mexiku alebo v Japonsku. A toto všetko sa v Lime vedelo. Ale nepáčilo sa to arcibiskupovi. Mulat a jeden zázrak za druhým? Arcibiskup si zavolal sv. Martina na koberec a oznámil mu, že odo dneška môže robiť zázraky len s jeho súhlasom.
Zázraky sv. Martina: padajúceho murár vo visí vzduchu Sv. Martin raz išiel okolo rozostavaného paláca, začalo sa rútiť lešenia a s ním aj murár. Našťastie ako letel z lešenia, zazrel sv. Martína a zvolal: prosím, zachráň Ma! Svätý Martin so pomyslel. Mám zákaz, predsa ho nenechám zabiť! A tak zdvihol ruku, povedal MOMENT a nechal vo vzduchu visieť padajúceho murára. Dodal, že bude hneď späť a bežal si poslušne pre dovolenie k arcibiskupovi. Arcibiskup povolenie Martínovi dal. A murára zachránil. A arcibiskup? Pre jeho poslušnosť sv. Martínovi sa prestal do jeho zázrakov raz navždy miešať, lebo vedel že bol s ním Boh.
Jeden brat sa sťažoval, že Martinove plachty zapáchajú a že asi šíri infekciu, ale Martin odpovedal: "Trochu mydla a vody vyčistí plachty, ale len pokánie odstráni škvrnu neláskavých slov." Napokon mu prior nariadil, aby prestal používať svoju celu ako nemocnicu. Martin poslúchol a zariadil si to inak - okrem jedného prípadu, keď istý Indián potreboval okamžitú pomoc.
Keď Martina požiadali, aby to vysvetlil, povedal: "Porovnával som poslušnosť s láskou a rozhodol som sa, že láska je dôležitejšia." Povedal to s takým presvedčením a pokorou, že prior mu povedal, aby odteraz konal, ako uzná za dobré.
Každý deň rozdával zvyšky z kláštornej kuchyne stovkám ľudí. A keď dochádzalo jedlo, modlil sa: "Nech ho Boh rozmnoží skrze svoje nekonečné milosrdenstvo!"Nikdy nemal nedostatok bez ohľadu na množstvo ľudí Martinova dobročinnosť sa týkala aj zvierat.
Pripomínal tým svätého Františka z Assisi. Upokojil rozzúreného psa tak, že mu povedal, "aby sa naučil byť dobrým, pretože násilníci skončia zle".
Keď do nemocnice vtrhli myši, Martinove jemné príkazy - a prísľub každodenného jedla - ich vyhnali. Dokonca prehovoril psa, mačku a myš, aby žrali z tej istej misky! pre farbu svojej pokožky veru často pre ne trpel. Najprv od otca, ale aj od svojich dominikánskych bratov. Niektorí ho dokonca nazvali "mulatským psom". Ak urážali niekoho iného, Martin ho nepochybne bránil.
Ak však urážali jeho, zvyčajne odpovedal: "Povedali ste len pravdu. Prosím, odpusťte tomuto úbohému hriešnikovi."
Niekto by mohol povedať, že Martin mal nízku sebaúctu alebo bol príliš svätý, aby ho trápili urážky.Je však pravdepodobnejšie, že bol pripravený prijať akúkoľvek urážku, pretože bol naozaj presvedčený o svojej hriešnosti a absolútnej závislosti na Božom milosrdenstve.
A každá takáto príležitosť mu dala ďalšiu možnosť, aby rástol v láske tak, že odpovedal dobrosrdečne a svojho osočovateľa zahrnul láskavosťou. Tento postoj viedol jedného brata k veľkému obráteniu - uvedomil si, že on je blázon, a nie Martin! Martin zomrel v roku 1639 v povesti svätosti, ktorá sa šírila po Lime a okolí. svatá poslušnost
SV. RUŽENA LIMSKÁ Pôvod mena: z lat. rosa – ruža, ružová. Narodila sa 20. apríla 1586 v Lime. Stará modlitba Liturgie hodín ju nazývala „prvým kvetom svätosti južnej Ameriky“. Podľa prameňov jej matka skoro po pôrode vraj zbadala nad jej kolískou ruže a tak ju začala volať Ružena. Jej chudobní rodičia mali s krásnou dcérou svoje plány. Chceli ju vydať za bohatého mladíka, no Izabela mala iné plány, sktorými jej matka nesúhlasila, a preto sa k dcére správala skoro až nepriateľsky.
Odmala vynikala v sebaovládaní a sebaumŕtvovaní Často prosievala Boha: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku.“ Túžila vstúpiť do kláštora, ale to sa jej podarilo až po prekonaní mnohých prekážok. Vr. 1606 sa stala terciárkou v dominikánskej reholi a v záhrade rodného domu si postavila drevený príbytok, kde sa od toho času venovala výlučne modlitbe.
Desať hodín denne tvrdo pracovala a druhých desať hodín sa venovala modlitbe. Pre každého, kto k nej prišiel, mala slovo útechy a účinnú pomoc. Dobové pramene svedčia, že od tej doby skoro nejedla. Aj keď bola veľkou mystičkou, prežívala nesmierne veľa utrpenia. Jej pozemská cesta sa skončila 24. augusta 1617. Pri jej hrobe sa udiali mnohé zázraky. Za svätú bola vyhlásená r. 1671. Vikonografii je zobrazená ako mladá rehoľníčka s vencom ruží na hlave; inokedy nesie veniec ruží a v náručí drží Dieťa Ježiša. Jej atribúty sú sláviky, zajac a kotva; niekedy je pri jej nohách model mesta Lima.
V roku 1606 sa ako dvadsať ročná po vzoru Katariny Sienskej, ktoru obdivovala a ctila, sa stala dominikánskou terciárkou Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal: „Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.“
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: „Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.“ Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: „Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.“
Zo Spisov svätej panny Ruženy Limskej (Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54-55) Sv. Růžena Limská
-----------
Zo zemepisu vieme, že mesto Lima, z ktorého pochádzala naša svätica, je hlavným mestom juhoamerického štátu Peru. V 16. storočí bolo sídlom španielskeho miestokráľa, a tým aj hlavným mestom španielskych kolónií v Južnej Amerike. Na rozdiel od dŕžav iných koloniálnych mocností, v španielskych kolóniách Latinskej Ameriky mala Cirkev hneď od počiatku väčšie možnosti organizovať sa a pôsobiť na súkromný i verejný život . V niektorých prípadoch sa jej dokonca podarilo účinne ochrániť domorodcov pred koristníckou svojvôľou kolonizátorov, ako to bolo napr. v kampani vedenej dominikánom Bartolomejom de las Casas a v jezuitských redukciách, kam nesmeli kolonizátori vkročiť. Živá prítomnosť Cirkvi v Latinskej Amerike sa prejavila aj jej vnútorným rastom. Kto pozná pomery v tejto oblasti, vie, že tamojší ľudia, či už sú to potomkovia Španielov, Indiáni alebo miešanci, prejavujú veľkú náklonnosť k vonkajším, zvlášť hromadným prejavom nábožnosti. No pre duchovnú hĺbku a zvlášť pre osobnú disciplínu, ktorú vyžaduje kresťanský život, majú už menej porozumenia. To je jedna z príčin nedostatku duchovných povolaní a nedostatku domácich kandidátov svätosti. Tým väčšmi prekvapuje, že v 2. pol. 16. a začiatkom 17. storočia žilo v tejto oblasti, a osobitne v Peru, niekoľko mužov a žien, ktorých Cirkev uctievala ako svätých. Je síce pravda, že niektorí prišli z Európy, ako napr. svätý arcipastier Turibius de Mogrovejo (sviatok 23. marca), ale iní sa narodili až na horúcejjuhoamerickej pôde. A medzi nimi je na prvom mieste sv. Ružena Limská. Narodila sa v Lime 20. apríla 1586. Pri krste dostala meno Izabela (Isabella). Meno Rosa (doslovne "ruža") - Ružena jej dala indiánska slúžka pre jej krásu a toto meno jej aj ostalo. Ružena v mnohom pripomínala taliansku sväticu Katarínu Sienskú, ktorú nasledovala aj pri voľbe životného stavu. Podobne ako Katarína aj Ružena prejavovala už od detských rokov hlbokú nábožnosť a veľkodušne spolupracovala s riadnymi i mimoriadnymi Božími milosťami. no jej boj o život zasvätený Bohu bol azda ešte ťažší. Ružena bola mimoriadne pekná, a preto rodičia pokladali za samozrejmé, že sa dobre vydá. Pytači nechýbali, ale Ružena sa nechcela vydať. Aby odpudila záujemcov, jemnú pokožku na tvári si rozodierala štipľavým korením, a tak si okrem bolesti spôsobila aj rany a tmavé, nepekné škvrny. Podobne si doráňala i ruky. Často as postila, v noci sa modlievala, bičovala sa a okolo tela nosila pichľavý kajúci pás. Tieto kajúcnosti jej zazlievali nielen rodičia, ale aj niektorí duchovní, ktorým sa nepáčila asketická horlivosť, s akou útla deva prevýšila aj mníchov žijúcich v kláštore. Ružena bojovala o svoje ideály mnoho rokov. No pritom mala svojich rodičov veľmi rada. Keď upadli do biedy, usilovala sa im čo najviac pomôcť: cez deň pracovala v záhradke a predávala kvety, kým v noci zasa šila. Keď ochoreli, Ružena ich obetavo a s láskou ošetrovala. Jej lásku pocítili aj mnohé opustené siroty, ktorým sa obetavá dievčina usilovala uľahčiť ich osud. Hlavná Ruženina životná túžba bola - celkom sa zasvätiť Bohu. Keď nemohla priamo vstúpiť do kláštora, ako 20-ročná požiadala o prijatie do Tretieho rádu sv. Dominika. Limskí dominikáni vyhoveli jej žiadosti. Ako členka Tretieho rádu Ružena ešte zväčšila svoju hlbokú nábožnosť a skutky pokánia. Boh ju obdaril mimoriadnymi mystickými stavmi, medzi ktoré patrili časté extázy, najmä okolo piatku, keď si zvlášť pripomínala utrpenie Pána Ježiša. S týmto utrpením spájala aj svoje ťažké telesné a duševné bolesti, ktoré sa vystupňovali najmä v posledných rokoch jej života. Ružena ich veľkodušne prijímala a obetovala ich za obrátenie svojich spolurodákov. Posledné tri roky života bývala Ružena u istej nábožnej manželskej dvojice, ktorá ju prijala ako dcéru. Zomrela vo veku 31 rokov 24. augusta 1617. Jej pohreb sa podobal triumfálnemu sprievodu, na ktorom sa zúčastnilo celé mesto Lima. Telesné pozostatky mimoriadnej devy uložili v kostole sv. Dominika, v kaplnke sv. Kataríny Sienskej. Pápež Klement IX. vyhlásil Ruženu roku 1668 za blahoslavenú a jeho nástupca Klement X. roku 1672 za svätú.
Svätá Ružena Limská sa tak stala prvou sväticou Nového sveta. Doteraz sa uctieva ako nebeská ochrankyňa celej Ameriky, ale osobitne ako patrónka Peru a mesta Limy.
