Clicks741

Peter Grečo: Kreón, generál a štátny terorizmus

Peter Grečo: Kreón, generál a štátny terorizmus + Video: Bratislava sa 8. 1. 2021 na „februárke“ lúči s generálom M. Lučanským. Odpočinutie večné daj mu Pane

„Nepatrí sa, aby hrdo zmýšľal ten, kto má len postavenie otroka.“ (Sofokles: Antigona, reč vladára Kreóna)

Samotný záver druhého desaťročia nového milénia, v ktorom sa začala etablovať aj u nás globálna pružno-mäkká totalita, symptomaticky zavŕšila správa o násilnej smrti bývalého prezidenta policajného zboru. Jedna vec je politický boj, vybavovanie si účtov, zahladzovanie stôp establishmentu, do čoho bežný smrteľník neprenikne.
„Nič nové pod slnkom“ (Kaz 1,9). Druhá vec je, ak sa dozvieme správu o násilnej smrti človeka, ktorý sa ocitne v smrtiacich rukách štátu, ktorému kedysi slúžil.
Bol som zapáliť v Prešove pred vchodom do väznice sviečku a myslel som si, že moja bude prvá. Zmýlil som sa, pretože ich tam boli desiatky. Jeden mladý muž, ktorý tu prišiel s rovnakým úmyslom, mi povedal, že príslušníci zboru väzenskej a justičnej stráže už niekoľko desiatok sviečok odstránili deň predtým… Prilepil som na stenu aj plagát s týmto textom: „Štátny terorizmus: † gen. Lučanský. Kto zajtra?“

Video: Bratislava sa 8. 1. 2021 na „februárke“ lúči s generálom M. Lučanským. Odpočinutie večné daj mu Pane alianciazanedelu.sk/archiv/7927

Druhý plagát som umiestnil na misijný kríž pred zatvorenou konkatedrálou sv. Mikuláša z „pochopiteľných dôvodov“. Sviečky horia aj pred okresným riaditeľstvom policajného zboru. V zastrašenom národe sa nájde veľa statočných ľudí.

Bolesť v srdci sa mi miešala s jednou kľúčovou otázkou: koľko násilných úmrtí a zinscenovaných samovrážd, bez svedkov, priniesli väznice len v temnom XX. storočí? Koľko obetí ubitých počas výsluchu, umučených na smrť poznali mučiarne sovietskeho socializmu, „gestapárne“ nemeckého nacizmu, čínskej komunistickej totality, ale aj „gentlemanského“ britského koloniálneho imperializmu? Koľko ľudských životov vyhaslo v liberálnych amerických väzenských táboroch Guantanmo v mene boja proti terorizmu? Koľko záhadných úmrtí poznajú francúzske väzenia v mene „raison d’État“? Ani zďaleka všetci neboli súdení spravodlivým procesom, nestihli byť, aj keby tu bola táto možnosť. O mnohých, ak bol nejaký oficiálny zápis na úmrtnom liste či karte väzňa, tak obvykle tento: „zomrel na zlyhanie srdca“. Toto univerzálne obskúrne spojenie je typické pre mučiarne sovietskych boľševikov NKVD.

Ilúzia dejinného pokroku, zdokonaľovania životnej úrovne, katalóg ľudských práv a garancie právneho štátu, že predsa také niečo sa u nás stať nemôže, hľa ako mätie mnohé hlavy opité infantilným liberalizmom. Štát v doznievajúcom liberalizme potrebuje verejnosť presvedčiť legendou, prípadne inscenáciou samovraždy. Vulgus vult decipi, ergo decipiatur – ľud chce byť klamaný, nech je teda klamaný. Veď politika je umenie vládnuť pomocou klamstva, ako tvrdil britský premiér Isac D’Israeli.

Ako dopadla mediálna inscenácia údajnej samovraždy generála? Predstavitelia našej „vlády mrzkej luzy“ sa pochopiteľne pri prezentácii zamotali vo svojich klamstvách, do ktorého sa prepadajú každým ďalším vyhlásením. Liberáli – „najmenej potrebná sorta ľudí na Zemi“ nevedia ani klamať, veď je to umenie a oni sú len epigóni a „parazitmi na ideách iných“ (Berďajev: Filozofia nerovnosti). Sami sa usvedčili svojimi slovami, ale štátny záujem predsa treba chrániť. Mnohé slovenské ženy, ktoré po fyzickom násilí od svojich mužov, idú na nutné ošetrenie a používajú tragikomickú legendu: „spadla som na schodoch“, podnietila aj našich pohlavárov k podobnému sloganu: generál sa zmasakroval pri cvičení a potom sa obesil na teplákoch. Alebo ho snáď ubilo vlastné nemilosrdne páliace svedomie, ako som počul od jednej odchovankyne denníka SME a Denníka N? Možno si poradcovia ministerky a ministra, ktorí poctivo vyštudovali gymnázium, spomenuli na antickú Sofoklovu tragédiu Antigona. Dievčina bola novým vladárom Téb Kreónom odsúdená na zatvorenie do hrobky za to, že nesplnila jeho príkaz a pochovala svojho brata Polyneika. Tak sa na závoji od žiaľu obesila…

Prototypom všetkých lží, ktorými štát od nepamäti sa snaží maskovať zneužitie moci, sú udalosti po ukrižovaní Ježiša Krista a následne prázdneho hrobu po jeho vzkriesení. Rímski vojaci, strážiaci hrob na rozkaz miestodržiteľa, sami náboženským pohlavárom iniciujúcim popravu, oznámili, že hrob je prázdny a teda nezvládli svoju službu. Veľkňazi po porade s náboženskou elitou Jeruzalema sa uchýlili k postupu, ktorý sa neraz v dejinách, aj v našom prípade, opakuje: podplatili vojakov, aby klamali: „Tak vravte: V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli. A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo. Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa“ (Mt 28, 11 – 15). Klasický prípad contradictio in adiecto.

Pozrime sa na veci z iného pohľadu. Ak štátu prekážajú politicky nekorektné výroky a tézy, hoci založené na logickej a historickej konzistencii, tak požíva brachiálne násilie dostatočne ostentatívne aj ako didaktickú príručku – odstrašovanie. Vtrhnúť skoro ráno do domu opozičného šéfredaktora komandom NAKA so samopalmi preto, že píše pravdu o podiele židovského národa na zbedačovaní Slovákov, alebo trestne stíhať vysokoškolského učiteľa, nie je problém. Prečo by mal byť problém umlčať svedka „pritlačeného k múru“ disponujúceho poznaním, ktoré znepokojuje? Predviedol to známy advokát po dialógu s generálom, a to jedenkrát a dosť… Neprehliadnuteľná je rola Daniela Lipšica, vyškoleného v Spojených štátoch, ktorý sa záhadne objavuje pri epochálnych udalostiach spojených s politickými úmrtiami, naposledy v kauze „obetného baránka a jeho snúbenice“. Snáď ho na to predurčuje jeho meno, podobne ako proroka Daniela v známom biblickom príbehu Zuzana a starci (Dan 13. kap).

Inscenácia posledných chvíľ tragédie generála Lučanského médiami a predstaviteľmi vlády nutne rozochvieva srdce bolesťou a strachom, ale aj zbystruje pozornosť. Na čom záleží? Na prvom mieste nie je otázka, za čo bol zatknutý vysokopostavený človek polície, ani to, aká mohla byť jeho prípadná vina, jeho nadpriemerné majetkové pomery, ale že bol pravdepodobne ubitý na smrť. Ak sa so známymi hrdlorezmi 90-tych rokov šetrne zaobchádza, tak o to viac devalvuje spravodlivosť, ak propagandisti napríklad z Denníka N arogantne bagatelizujú tragickú smrť generála. Aj z dôvodu, aby nevznikla analógia s „obetným baránkom“, ktorou „slušní Slováci“ u nás urobili takú menšiu farebnú revolúciu a deštruovali vtedajšie stabilné vládne hnutie? Aj tu mal správny postreh „Sokrates modernej doby“ – Nikolaj Berďajev, ktorý bol atakovaný cárskym, potom boľševickým režimom a neskôr nacizmom: „Štát, náchylný slúžiť cisárovi sa o človeka nezaujíma, človek preňho existuje len ako štatistická jednotka.

A keď sa začne príliš zaujímať o človeka, je to najhoršie čo môže byť, lebo si človeka podmaňuje nielen navonok, ale aj zvnútra“ (Ríša Ducha a ríša Cisárova). Súdnemu človeku, ktorý pozná povahu politickej moci a má filozoficko-religiózny nadhľad nad dejinami, nie je čudné, že aj vláda „obyčajných ľudí“, môže použiť obvyklé metódy štátneho, politického záujmu. Berďajev tu právom hovorí, že to čo je pokladané za nemravné a neprípustné pre osobnosť, to je morálne a prípustné pre štát a dodáva: „Štát vždy používal hanebné prostriedky, špionáže, lži, násilia, vraždy, lúpežné vojny, rozdiely sú iba v miere použitia.“

Nemajú snáď pravdu v niečom rôzne anarchistické doktríny, ktorých spoločným menovateľom je, že považujú štát za najhoršie usporiadanie verejných vecí: kde končí štát, tam začína človek. Lev Tolstoj im nadbieha, keď v románe Vzkriesenie, v ktorom na pozadí dojímavého príbehu nevinne odsúdenej Kaťuši Maslovovej a duchovnej konverzie kniežaťa Nechľudova, nastavil neľútostné zrkadlo tyranie štátu: „Keď človek prestáva byť človekom a stáva sa vecou.“ Podobne si mysliteľ oprávnene kladie otázku, prečo k moci inklinujú násilníci, vrahovia, podvodníci a luhári, a blízke je im zločinecké správanie aj v oblasti ekonomickej? Berďajev anarchistom v niečom dáva za pravdu v diele O otroctve a slobode človeka: „Anarchizmus má bezpodmienečne pravdu v hodnotení suverenity štátu a každej jeho absolutizácie, odhaľuje nepravdu despotickej centralizácie.

V anarchizme je čosi nábožensky pravdivé.“ Náboženskú pravdivosť anarchizmu obhajuje v tom, že moc nad človekom je spätá s hriechom a zlom, štát a moc sú zviazané s hriechom. Ale z vecného hľadiska, z politologického pohľadu nie je Berďajev tak pozitívne naladený: „Avšak materialistický anarchizmus, a anarchizmus je často taký, je v podstate nezmysel.“ Rozpornosť praktického anarchizmu vidí v jeho nesprávnom poňatí slobody človeka voči štátu, podobne ako je defektný aj liberalizmus, ktorý slobodu chápe falošne a fragmentárne.

Naša sústrasť s rodinou i bezmocnosť nad poznaním, ako jedinec je bezmocný pred mocou štátu, môže presvetľovať nádej v pravdu v jednu zo šiestich základných právd katolicizmu. Tú som sa naučil ešte počas totality v škole na hodine náboženstva, ktorá dnes tiež „z pochopiteľných dôvodov“, nie je v móde: Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce!“ Vládca Téb Kreón si myslel, že je možné pošliapavať zákony bohov i ľudí. Jeho arogancia je podobná, ba totožná s dnešnými pohlavármi, ktorí v mene svojho človekobožstva dokážu nielen zavrieť kultové miesta, ale vstupovať regulatívne aj do najpietnejšej zóny človeka, akým je smrť a dôstojné pochovanie. V tom sa bezbožný liberálny systém ukazuje v novom svetle, že nie je menej zločineckejší než nacizmus spolu so svojim ideovým „bratom“ komunizmom.

Dramatik Sofokles v Antigone vylúčil oproti tradičnej gréckej dráme zbor (chór) z účasti na deji. Jej dráma po smrti svojho brata je mimo verejnosť a končí v jaskynnom hrobe. Aká podoba s tragédiou gen. Lučanského. Manželka generála ostala sama tiež bez podpory verejnosti, bez masových protestov, takých ako v prípade ošiaľu po vražde onoho novinára. Oproti nej stál len mocný štát. Rovnako ako v prípade generála, ktorý sa mohol ocitnúť tvárou v tvár zásahovej jednotke špeciálnej zásahovej skupiny Zboru väzenskej a justičnej stráže. Toto komando je vycvičené na tvrdé zásahy, preto majú tváre prekryté nie rúškami ako my, ale kuklami. Antigona si priala: „Ak ma za to čaká smrť, tak iste krásna“, generál Lučanský ju takú nemal, hoci si ju prial.

Pohreb generála bude v réžii Kreónovho rukopisu, podobne ako ostatné pohreby v pandemickej tyranii, ale z našej strany môže byť zjednotením ľudí dobrej vôli, ktorí prekonali strach. Tajomná hypnóza moci štátu, ktorý utláča, zabíja, reguluje k strachu a k smrti, môže byť prekonaná skrze princípy vnútornej duchovnej slobody. Túto nedáva žiadna ideológia ani moc. Dáva ju Bohoľudská Osoba, ktorá rozpäla ruky na kríži a odovzdala nám Ducha. Iba s jeho pomocou sa môžeme vymaniť z akejkoľvek tyranie, či je to sprava alebo zľava alebo ako v liberalizme – od chrbta. Súmrak tejto epochy, v ktorej sme „privítali“ novú globálnu tyraniu, by nás mal inšpirovať aj k inej vízii politického systému. V ňom už sloboda nebude právom, ale ťažkou povinnosťou.

Nie tak ako v prípade tých, ktorých pobalamutil veľký inkvizítor z Dostojevského Bratov Karamazovcov. Jemu ide o to dať miliónom ľudí pocit šťastia slabučkých nedochôdčat, tým že nebudú niesť bremeno slobody: „Ó, my ich presvedčíme, že len vtedy budú slobodní, keď sa vzdajú svojej slobody v náš prospech, nám sa pokoria.“ V našom systéme je však človek reálnou hodnotou, no najprv v ňom bude garantovaná poklona Trojosobnému Bohu.

Peter Grečo
alianciazanedelu.sk/archiv/7927
ľubica
dyk, ano je pravdivé, ten knaz je apoštol posledných čias Michael Rodrigue
countdowntothekingdom.com/why-fr-michel-rodrigue/

mysticpost.com/…e-world-the-warning-is-coming/

littlepebble.org/…michel-rodrigue-26-march-2020/
peter skala má o nom v sk článok
dyk
Neviem, či je to pravdivé, ale je to pre dnešnú dobu:
m.facebook.com/…style.photo&refid=18&__tn__=,;