Stredovek najväčší rozkvet viery, vedy a umenia
Stredovek nebol temný ako to svet tvrdí, bol to najväčší rozkvet viery, vedy a umenia. Kat. Cirkev toto podporovala. Historik Augustin Thierry to povedal: „Verejná mienka, čo sa dejepisu týka, je dokonale falošná a presiaknutá lžou.“ Vo svete silno tečie krv kňazovVictor Cousin o stredoveku vyhlásil: „Stredovek je obdivuhodne plodný na najkrásnejšie veci, ktoré kedy svet videl.“ Mená ako Alkuin, Suger, Vincence de Beauvais, sv. Bernard, Roger Bacon, Albert Veľký, sv. Tomáš Akvinský, bl. Girolamo Savonarola, Dante atď. bl. Girolamo Savonarola dôrazne útočil na nemravnosť i v umení.
Práve v stredoveku boli založené slávne univerzity: toulouská, parížska, salamanská, cambridgská, montpellierská a medzi mnohými inými aj nemenej slávna univerzita pražská.
Islamský svet pokročil v matematike a vedách, pričom staval na základoch gréckych a iných starovekých textov preložených do arabčiny.
Latinský preklad „Compendious Book on Calculation by Completion and Balancing“ od perzského astronóma a matematika al-Khwarizmiho z 9. storočia (asi 780 - až asi 850) predstavil Európe algebru, vrátane prvého systematického riešenia lineárnej a kvadratickej rovnice. Slovo „algoritmus" je z latinskej verzie mena al-Khwarizmi.
Karolínska renesancia zaznamenala rozkvet v umení, literatúre, architektúre a iných kultúrnych oblastiach. Kľúčovým pokrokom vlády Karola Veľkého bolo zavedenie štandardného rukopisného písma, známeho ako karolínska minuskula.
Od stredoveku sa datuje postupné oslobodzovanie národov, práva obcí a miest, ktoré vtedy boli na vyššej úrovni ako sú dnes. Zo stredoveku pochádzajú mocné a kvitnúce slobodné robotnícke spoločenstvá (cechy), zrušené revolúciou, pretože boli kresťanské.
Gutenberg, vynálezca kníhtlače, Krištof Kolumbus, objaviteľ Ameriky, žiaria na konci tejto epochy. Žiadna iná nemá viac nárokov na náš obdiv a našu úctu
Nanešťastie ju mnohí nepoznajú kvôli falzifikátom, ktorými históriu prekrútila revolúcia a antiklerikalizmus. Vynikajúci historik Augustin Thierry to povedal: „Verejná mienka, čo sa dejepisu týka, je dokonale falošná a presiaknutá lžou.“
Cirkevná inkvizícia bola súdnou stolicou, ktorej úlohou bolo pátrať po tajných bludároch, blud vyšetriť, kacírov poučiť, a odovzdať svetskej moci. priprav svet na môj druhý príchod
- KTORÁ CIRKEV JE PRAVÁ? Mimo Cirkvi niet spásy!
- Mimo kat. Cirkvi niet spásy“
- Mariológia
- Znaky falošných prorokov
- Ruženec nás zachránil!
- Prečo Boh stvoril dušu, o ktorej vie, že bude zatratená?
- Výklad k modlitbe Zdravas Mária
- Prečo láska stroskotáva?
- PANNA MARIA VZKRIESILA ARABA
- Satan priznáva moc Panny Márie a ruženca. Panna Má…
- Satan priznáva moc Panny Márie a ruženca. Panna Má…
- Ruženec nás zachránil!
Gregoriánske sväté omše
Gregoriánske sväté omše – 30 svätých omší za zomrelého
Zvyk – dať za zomrelého slúžiť tridsať svätých omší idúcich bezprostredne za sebou – uznala Cirkev za zbožné a rozumné (S. congr. Indulg. z 15. 3. 1884). Gregoriánske sa nazývajú preto, lebo majú svoj pôvod u svätého pápeža Gregora Veľkého (+604).
Pápež Gregor Veľký (pontifikát 590-604) sa totiž dozvedel, že pred smrťou mnícha Justusa, v kláštore, kde bol opátom, našli u neho niekoľko dukátov. Tým sa vážne prehrešil proti kláštornej chudobe. Preto mu nebola poskytnutá útecha ako ostatným umierajúcim. O mesiac po jeho smrti dal za neho sv. Gregor slúžiť tridsať svätých omší bezprostredne za sebou počas tridsiatich dní. Po poslednej svätej omši sa mních Justus zjavil svojmu rodnému bratovi Kapisovi a oznámil mu, že je z očistca vyslobodí
Od tej doby sa často za zomrelých obetuje slávenie svätej omše tridsať dní za sebou. Ak kňaz v niektorý deň nemôže gregoriánsku svätú omšu odslúžiť, môže byť na tento úmysel obetovaná iným kňazom. Vynechanie svätej omše na Zelený štvrtok, Veľký Piatok a Bielu sobotu nie je prerušením. Tieto sväté omše smú byť obetované len za jednu dušu, nie za viacerých zomrelých.
Ak dáme za zomrelého slúžiť gregoriánske sväté omše hneď po smrti, tak najviac prospejeme jeho duši. Ako dlho totiž musí čakať duša v očistci na pomoc, ak sa za ňu slúži svätá omša len raz za rok?
Pamätajme na spásu svojej duše.
Keď sa Madona prestane zjavovať, svet bude mať tri varovania. Tieto varovania sa budú konať v pozemských udalostí. Stane sa to počas Mirjaninho života a Mirjana bude toho svedkom. Desať dní pred varovanim to povie kňazovi, ktorého si na túto úlohu vybrala (otec Petar Ljubič), ktorý sa bude s Mirjanou modliť a postiť sedem dní.
Potom, tri dni pred každým varovaním, Don Petar oznámi svetu, čo, kde a kedy sa varovanie uskutoční. Otec Petar musí zverejniť každé varovanie. Po prvom varovaní budú nasledovať ďalšie dve v pomerne krátkom čase. To bude časom veľkej milosti a pokánia. Po tom, ako sa na hore, kde sa Panna Panna objavila prvýkrát v Medžugorí, sa objaví trvalé, viditeľné, nadprirodzené a nezničiteľné znamenie, bude málo času.
Práve preto nás Presvätá Panna pozýva k naliehavému pokániu a spovede. Trvalé znamenie prinesie mnohé uzdravenie a pokánie skôr, než sa tajomstvá stanú .Podľa Mirjany sú udalosti blízko. Mirjana káže svetu: „Ponáhľaj sa, otvor svoje srdce Bohu.“
Mirjanou v Medžugorii dostala desať tajomstiev ako prvá a Matka Božia jej pridelila osobitnú úlohu pri zverejňovaní týchto desiatich medžugorských tajomstiev. Všetky tajomstvá, ako vraví Mirjana, sú napísané na zvláštnom predmete, ktorý sa veľmi ponáša na pergamen. Keď nastane čas, keď by sa mali uskutočniť, zverejní františkán páter Petar Ljubičič tie tajomstvá svetu.
Mirjana si ho vyvolila od tej chvíle, ako jej Matka Božia povedala, že si má vybrať nejakého kňaza, ktorý tie tajomstvá zverejní. Toto je doslovné vyjadrenie Matky Božej, s ktorým sa obrátila na Mirjanu: „Vyber si kňaza, ktorý tie tajomstvá zverejní.“ Mirjana a všetci vizionári vždy zdôrazňujú, že o tajomstvách nemôžu toho veľa povedať. Mirjana dostala všetky napísané, je pri tom presný dátum a opis každého tajomstva, ktoré sa uskutoční. Páter Petar sa bude musieť sedem dní modliť a postiť a potom počas troch dní zverejní obsah tajomstiev. Všetky medžugorské tajomstvá sú veľmi dôležité a týkajú sa nás i celého sveta. Až do ich zverejnenia sa o ne nemáme veľmi zaujímať, lebo Matka Božia hovorí, že na ne nemáme myslieť, ale že je veľmi dôležité modliť sa. Veď ak má Boh a Ježiš u nás prvé miesto, nemáme sa čoho báť. Vraví:
„To, čo som začala vo Fatime, zavŕšim v Medžugorii Fatima / zasvatenie sa Panne Marii
História prenasledovania kresťanov
Ak niekto vyčíta poklesky kresťanov, musel by si aj Ježišovi vyčítať prečo jeho učenici zlyhali. Okrem toho, Čierna legenda o inkvizicii je výsledkom dlhodobej protestantskej propagandy jej pokračovateľov, historikov, osvietencov a komunistov. Všetko to malo a má jediný cieľ: diskreditáciu katolíckej Cirkvi.
A čo Francúzske povstanie? vyhlásilo vojnu proti náboženstvu. - Oficiálny sviatok satanského kultu rozumu bol svätený v chráme Notre Dame, ktorý bol aj vysvätený za chrám Rozumu - namiesto P. Márie, bola nahá žena bohyňa rozumu. Paríž je dodnes hlavným mestom nahého sveta módy. Ako zdôrazňuje Pius XII., „neresť nevyhnutne nasleduje po verejnej nahote“. Vyniesli z neho kresťanský oltár a postavili Oltár Slobody s nápisom „Filozofii“. Nenávisť voči Matke Božej.
A mučenie kresťanov? Španielska revolúcia - masové vyvražďovanie kňazov. Americký anarchista Dolgoff sam vyhlásil, že na revolúcii sa podieľalo cez 10 miliónov ľudí.
Nie je náhoda, že na olympiáde 2024 v Paríži zobrazovali Máriu Antoinettu, ktorá si držala hlavu v dlaniach a revala z budovy metalová skupina. Francúzsko ukázalo, že úroveň morálneho úpadku sa už podobá na úroveň úpadku Nemecka počas Weimarskej republiky, ktoré následne ovládol Hitler.
masové vyvražďovanie kňazov a mníšok sa dostalo do mesta Lyon, kde na rozkaz Foucheta postrieľali 1900 kresťanov. V 1793 zaviedli francúzsky revolučný kalendár, z ktorého boli vyškrtnuté všetky sviatky svätých. Na dvoroch sa pálili sochy svätých a vyrezávané kríže.
Z názvov miest a dedín zmazali slovo „svätý“, dokonca aj obce boli premenované. Neresť nevyhnutne nasleduje po verejnej nahote, Pius XII. Sv. Isidor hovorí, že neexistuje žiadna neresť, ktorá tak zotročuje ľudí diablovi ako nečistota. Dôsledky francúzskej revolúcie pociťujeme dodnes.
Ježiš varoval: Francúzsko padne tak hlboko, hlbšie ako ostatné národy kvôli svojej pýche a kvôli zlým vládcom, ktorých si zvolí. Bude mať nos v prachu.
Vtedy bude kričať k Bohu a je to Svätá Panna, ktorá ho príde zachrániť. Znovu nájde svoje poslanie „najstaršej dcéry Cirkvi“ a opäť pošle svojich misionárov do celého sveta. „Ak veríš v Boha a Boh neexistuje, nič si nestratil. Ale ak Boh existuje a ty v Neho neveríš, stratil si všetko.“Pascal
Španielska občianska vojna (špa. Guerra Civil Española) patrí k najkrvavejším, a najneprehľadanejším 20. storočia. Došlo ku 113 štrajkom a zničeniu 160 kostolov a kláštorov. Boli vraždení kňazi a rehoľné sestry .anarchistické a komunistické skupiny vraždili katolíckych duchovných - „Mučeníci z Barbastra“, rehoľné sestry, katolíckych laikov. V červenom terore bolo zavraždených viac než 6 832 zasvätených osôb. Z toho 13 biskupov, 4 172 kňazov, 2364 mníchov a 283 rehoľných sestier. Počet katolíckych laikov nie je známy. Počet zavraždených cirkevných predstaviteľov bol ešte vyšší.
Počas toho stúpalo násile a bolo ešte najmebej 330 ľudí zavraždených a 1511 zranených. prakticky hneď na začiatku vojny bolo podľa odhadov povraždených vyše 50 000 ľudí. Spravidla sa jednalo o civilistov,
V tomto období vydal pápež Pius XI. dve veľmi dôležité encykliky, a to Mit brennender Sorge (14. marca), ktorou odsúdil nacizmus, a Divini Redemptoris (21. marca), v ktorej odsúdil komunizmus a výslovne upozornil na kruté prenasledovanie a vraždenie katolíkov
Vyvražďovanie kňazov Arménov osmanskými Turkami, Túto tragédiu Pápež František nazval "prvou genocídou 20. storočia".
Teror rozumu - História prenasledovania kresťanov
„Veľkňazi osvietenstva“ – ako nazýva najvýznamnejších mysliteľov v duchu deizmu a ateizmu katolícky historik Nigel Aston – bojovali proti kresťanstvu perom a ich horliví nasledovníci v období Veľkej francúzskej revolúcie masovo vraždili s obzvlášť veľkou nemilosrdnosťou kňazov, duchovných, mníšky, mníchov a následne všetkých veriacich, ktorí neboli ochotní doslova sa pokloniť pred oltárom kultu rozumu.
„Cnosť, pravda! Toto budem rozkrikovať čoraz hlasnejšie: cnosť, pravda! Keď som si to uvedomil, celú moju bytosť zaplavilo oduševnenie. (…) Vesta, ktorú som mal na sebe, bola celá premočená, pretože bez toho, že by som si to všimol, sa mi len tak liali slzy z očí,“ písal vo svojich memoároch Jean Jacques Russeau o extatickej chvíli, keď ako tridsaťdeväťročný prišiel na najdôležitejšiu myšlienku svojej existencie, a to, že človek je vo svojej podstate dobrý, len spoločnosť ho deformuje.
„Hoci búranie oltárov a pozdvihnutie rozumu na trón spustila staršia generácia filozofov na čele s Voltairom, Rousseau bol prvý, kto s presvedčením moderného Prometea hlásal, že má právo na odmietnutie spoločenského poriadku. (…) Predstavoval si, že nik nemiluje ľudstvo tak ako on a že disponuje takými schopnosťami urobiť ľudstvo šťastnejším, ktorým niet páru,“ vyjadruje sa britský historik Paul Johnson o mužovi, pochádzajúcom zo Ženevy, ktorého nazývajú tiež iniciátorom neskorších povstaní.
„Človek sa narodil slob
odný, ale všade je spútaný reťazami,“ tvrdil Rousseau, a preto sa potrebuje navrátiť do prírody. Keďže sám seba považoval za dar ľudstvu, bolo logické, že vo svojich veľdielach ochudobnil Krista o Božskú prirodzenosť a pripodobnil Ježiša k sebe ako k dobou nepochopenému cnostnému prorokovi.
Veľkňazi osvietenstva
Jean-Jacques Rousseau (1712–1778) sa narodil v Ženeve. Vyrastal v zámožnej kalvínskej rodine, jeho otec bol hodinárom a matka dcérou farára. Otec raz vycestoval ako dobrodruh až do Konštantinopolu, aby na rozprávkovom Východe nadobudol bohatstvo, no tento hodinár sa domov vrátil chudobný a pri pôrode Jean-Jacquesa stratil aj manželku. Ovdovený muž vychovával syna svojským spôsobom: Rousseau vo svojich Vyznaniach spomína, ako spolu po nociach čítavali – sčasti romány po matke a sčasti klasické grécko-rímske eposy a kroniky.
Po tom, keď ako desaťročný prišiel aj o otca, najprv sa dostal do opatery svojho staršieho brata, puritánskeho kazateľa, a ako pätnásťročný ušiel zo Ženevy do Turína, kde pre pohár vody a krajec chleba konvertoval na katolícku vieru. V neskorších dielach popisuje skúsenosť, ako sa na katolíckom internáte stal obeťou homosexuálneho násilia. Z internátu sa dostal do domu oproti nemu o dosť staršej vdovy, ktorá sa rada ujímala mladých mužov. Rousseau bol až do veku 28 rokov milencom a spoločníkom Madam Warens, hoci z času na čas sa osamostatnil a vydal sa na púť. Z jednej prehry šiel do druhej, skúšal sa uplatniť v rôznych povolaniach ako rytec, lokaj, muzikant, domáci učiteľ, pokladník, ale zväčša ho živili iní – a to hlavne ženy. Už vtedy bol však z neho šikovný pisateľ. Mal široký okruh priateľov, s ktorými si písal, a takmer všetkých dokázal presvedčiť o tom, že sa im oplatí udržiavať s ním vzťah.
Z Turína sa presťahoval do Paríža, kde zažil dve stretnutia, ktoré mu zmenili život. Tu spoznal Denisa Diderota, neskoršie známeho ako encyklopedistu, ktorý v tom období písal takpovediac ako autodidaktický autor. Vo svojich románoch a štúdiách zosmiešňujúcich katolícke kňazstvo miestami spracovával aj pornografickú tematiku. V jeho dielach, z ktorých najznámejším sa stal román Mníška, opisuje predstaviteľov kresťanstva ako násilníkov, poverčivých ľudí a zvrhlíkov. Zveličovanie skutočného zneužívania moci a zovšeobecnené škandály opísané v jeho knihách sa stali bestsellermi svojej doby. Tento žáner vo veľkej miere ovplyvňoval aj samotného Rousseaua, ktorý neskôr v predslove k svojmu románu s názvom Nová Heloisa napísal, že „dievča, ktoré prečíta čo i len jednu stranu z románu, stratí svoje spasenie“.
Popri tom sa zoznámil s mladou chyžnou Theresou Levasseur, s ktorou žil tridsať rokov. Vedec, ktorého si po ňom nasledujúce generácie ctia ako otca výchovy a vzdelávania, sa k Therese správal veľmi nevľúdne. Nikdy sa s ňou neoženil, dokonca ju donútil, aby všetky spoločné deti, bolo ich minimálne päť, hneď po narodení dali do detského domova. (V týchto zariadeniach 80 % detí umrelo do jedného roka a tie, čo to prežili, takmer všetky skončili ako žobráci alebo tuláci.) Podľa slov jeho známych však nadovšetko miloval svoje zvieratá, predovšetkým psa Sultána.
Zlomovým bodom v Rousseauovom živote bolo, keď navštívil svojho priateľa Diderota vo väzení, kam sa dostal kvôli vydaniu knihy, v ktorej obhajoval ateizmus. Tu sa dopočul o istom literárnom projekte, do ktorého sa dalo zapojiť zaslaním štúdie o vzťahu medzi vedou, umením a morálkou. Vtedy zažil takpovediac nadprirodzenú skúsenosť, na základe ktorej takmer na jedno posedenie napísal štúdiu Rozprava o vede a umení, vďaka ktorej sa stal v priebehu krátkeho obdobia veľmi slávnym.
Človek sa narodil slobodný, ale všade je spútaný reťazami, tvrdil Rousseau.
V tejto štúdii tvrdil, že civilizácia a rozvoj vedy a umenia niežeby pozitívne ovplyvnili, ale dokonca úplne zničili morálne hodnoty človeka a spoločenské cnosti. Vo svojom ďalšom utopistickom diele Spoločenská zmluva zašiel ešte ďalej a tvrdil, že Ježišovi nasledovníci podľa jeho predstáv nemôžu byť dobrými občanmi dokonalej spoločnosti. Rousseau odmietal myšlienku, že človek je povinný zodpovedať sa pred Bohom, a spolu s inými vyznával, že práve filozofi sú tí, čo ľudstvo privádzajú k poznaniu základných právd skutočného náboženstva. Jeden jeho súčasník, moderný racionalistický katolícky mysliteľ Claude Fauchet bol presvedčený, že Rousseau je „schopný ukončiť obdobie úpadku a dokáže otvoriť cestu pre obnovu ľudstva“.
Keď Rousseaua pozvali predstavitelia jeho rodného mesta na návštevu už ako osobnosť známu v celej krajine, pri príchode do mesta ako dobrý občan Ženevy opäť prijal kalvínske vierovyznanie. Presne v tom roku sa do Ženevy presťahoval aj Voltaire. Títo dvaja slávni filozofi sa však navzájom nenávideli. Rok predtým, v roku 1755, v dôsledku ničivého lisabonského zemetrasenia totiž medzi nimi došlo k ostrej výmene názorov.
Po veľkom počte obetí katastrofy Voltaire napísal báseň, v ktorej spochybnil Božiu starostlivosť. Rousseauova odozva bola: „Voltaire navonok vždy veril v Boha, ale v skutočnosti nikdy neveril v nič iné než v zlo, pretože Boha predstavuje ako zlú silu, ktorá sa podľa neho kochá v podlých skutkoch.“
Rousseauom zemetrasenie nejako výrazne neotriaslo. Písal, že nevadí, ak občas ľudia masovo umierajú; medzi Lisabončanmi bolo v podstate toľko mŕtvych preto, lebo žili v poschodových domoch – keby žili roztrúsene v lese, ako to podľa neho po správnosti má byť, nič by sa im nebolo stalo. K vyvrcholeniu ich sporu Voltaire nazval Rousseaua škodlivým bláznom a Rousseau zase Voltaira označil za „hlásateľa nepriateľstva voči Bohu“ a „v duchu sa vznášajúceho, no v duši skazeného“.Boh filozofov
René Descartes (1596-1649)
Radikálni myslitelia osvietenstva – ako Voltaire – hlásali, že k dosiahnutiu pradávneho poriadku (fr. ancien régime) musia naraz padnúť „tróny a oltáre“. Preto hlavným bodom ich politickej aktivity bola „dekristianizácia“ spoločnosti. Vedci vynárajúci sa v 17. storočí (Kepler, Galilei, Newton, Bacon, Lock a ďalší) svojimi novými objavmi nemali za cieľ postaviť vedu do protikladu s Bohom. Vyznávali však, že Stvoriteľ dal o sebe zjavenie predovšetkým v prírode, a preto k prijatiu jeho existencie nie je viera nenahraditeľná, pretože Boh je uchopiteľný aj ľudským rozumom.
V mene slobodnej vôle človeka zavrhovali inkvizíciu, odmietali spirituálne poznanie a skúsenosti ako také, ktoré sa stavajú vraj proti zdravému ľudskému rozumu.
Otec modernej racionalistickej filozofie René Descartes (1596-1649) prehlasoval, to, čo zdravý rozum nedokáže jasne a rozhodne uchopiť, musí zavrhnúť ako hmlisté alebo mätúce poznanie. Vedec, ktorý mal účasť na jezuitskej výchove, sa aj Božiu existenciu pokúšal dokazovať racionálno-logickými argumentmi.
Blaise Pascal (1623-1662), Descartesov najväčší nepriateľ liberálov, sa ako matematik a náboženský filozof staval proti racionalistickému obrazu o Bohu a prehlasoval, že logické argumenty o Bohu „nezasahujú srdce“, iba rozum.
„Srdce má schopnosť porozumenia, akú rozum vôbec nepozná,“ písal v jednej krátkej rozprave, ktorá vyšla po jeho smrti ako zbierka pod názvom Myšlienky. Táto slávna zbierka pôvodne niesla názov Apologetika kresťanského vierovyznania.
Pascal, ktorý v roku 1654 po jednom zážitku nadobudol osobnú vieru, povedal, že „Boh Abraháma, Izáka a Jákoba nie je Bohom filozofov a vedcov“. A takto upozorňoval svojich rovesníkov, ktorí koketovali s ateizmom: „Ak veríš v Boha a Boh neexistuje, nič si nestratil. Ale ak Boh existuje a ty v Neho neveríš, stratil si všetko.“
Tým, ktorí hlásali prvenstvo prírody, odkazoval: „Človek je ako trstina, nič viac, najslabší článok prírody, no predsa len je zmýšľajúcou trstinou. Nemusí sa proti nej spojiť celý svet, aby ju dolámal; stačí k tomu len trochu pary, jediná kvapka vody je dostačujúca na to, aby ju zabila.
Ale aj keby ju celé stvorenie pošliapalo, stále by zostala cnostnejšou ako jej vrah, pretože ona vie, že zomrie; stvorenie však ani netuší, o koľko je od neho silnejšia.“
Deistickí filozofi zavrhli základné tvrdenia tradičnej kresťanskej teológie, obzvlášť učenie o Božskej prirodzenosti Ježiša Krista. Namiesto toho vyznávali takú vieru, na základe ktorej bolo možné nájsť dôkazy o existencii Boha výlučne v prírode.
O tomto stvoriteľovi tvrdili, že nezasahuje do chodu sveta a ľudstvo nie je zaviazané k tomu, aby sa pred Bohom zodpovedalo.
Deisti zamietli všetky historické a nadprirodzené zjavenia a do stredobodu náboženstva sa snažili postaviť človeka, aby v ňom nezostal priestor pre žiadne duchovné skúsenosti.
Deizmus stotožňoval kresťanstvo s „prírodným náboženstvom“, ktoré bolo ochudobnené o vieru. Cieľom tohto kultúrneho, resp. nominálneho kresťanstva nebol Boh, náboženstvo uznávali len do takej miery, do akej bolo možné dokázať jeho úžitok.
„Rozdrvte ohavnosť“
Do ešte radikálnejšej konfrontácie s kresťanstvom vstúpil François-Marie Arouet (1694–1778), ktorý sa stal slávnym pod autorským menom Voltaire. Bol dokonca plodnejším autorom než Rousseau, počas svojho života napísal viac ako dvadsaťtisíc listov a viac ako dvesto kníh, resp. pamfletov.
Voltaire neveril, že by akákoľvek tradícia či náboženský text boli potrebné k tomu, aby človek veril v Boha.
Známym sa stal vďaka svojej skeptickej výpovedi: „Keby Boh neexistoval, bolo by ho potrebné vynájsť.“
Hoci dobre poznal Bibliu, snažil sa tieto vedomosti využiť na to, aby v Písme svätom hľadal „vedecké“ dôkazy proti jeho podstate a etike, a to hlavne v Starom zákone.
Jeho diela prispeli k podloženiu neskoršej kritiky Biblie. Voči teológii bol ešte skeptickejší: „Teológia vo vierovyznaniach je ako jed v potravinách,“ písal.
Podľa Voltaira sú všeobecné zákony, ktoré sú ukryté vo fyzickom svete a čakajú na svoje odhalenie, oveľa dôležitejšie než náboženský systém.
Aj Voltaire považoval sám seba za deistu;Na základe jedného príbehu sa Voltaira raz spýtali, či je zmierený s Bohom. „Zdraviť sa navzájom zdravíme,“ odpovedal filozof, „ale sa spolu nebavíme .“
O kresťanstve sa pohŕdavo vyjadroval aj pruský kráľ Fridrich II.: „Naša viera je nepochybne najsmiešnejšia, najabsurdnejšia a najkrvavejšia viera, aká kedy poškvrnila svet.“ Nenávidel inštitucionálnu cirkev a v jednom zo svojich listov napísal: „Rozdrvte ohavnosť!“
Obaja zaprisahaní nepriatelia Boha zomreli priam jeden za druhým, len mesiac po sebe, v lete roku 1778. Takto ani jeden z nich nemal možnosť zažiť, že len o niečo viac ako desaťročie sa z ich diel stala krvavá skutočnosť.
Dekristianizácia a roztrieštenie cirkvi vo Francúzsku získavali čoraz väčší priestor počas revolúcie za zvrhnutie starého režimu. Tróny a oltáre museli na základe programu filozofov padnúť naraz, a tak bolo nevyhnutné, aby sa po popravení Márie Antoinety a Ľudovíta XVI. spustila aj likvidácia náboženstva a cirkvi.
V roku 1790 zoštátnili cirkevný majetok, následne zaviedli povinné voľby kňazov a biskupov. Ešte v tom istom roku národné zhromaždenie predpísalo kňazom, že musia skladať prísahu na občiansku ústavu. Tí, čo neboli ochotní zaviazať sa vernosťou voči štátu, boli popravení na gilotíne alebo deportovaní do zámorskej Francúzskej Guiney.
Jeden kňaz sa obrátil na miestne direktórium s prosbou, aby boli platné len tie časti prísahy, ktoré nie sú v rozpore s ich vierou a svedomím: „Zaviažeme sa len k napĺňaniu tých častí ústavy, ktoré sa dajú stotožniť s Božím zákonom a naše občianske cítenie bude vždy skutočné kresťanské cítenie a budeme dávať Bohu to, čo je Božie a cisárovi to, čo je cisárovo.“ Namiesto odpovede z vikariátu sa dočkal národnej gardy, ktorá ho deportovala z krajiny.
Revolučná atmosféra sa tu nezastavila. Predstavitelia „nového poriadku“ obviňovali cirkvi z toho, že sú zodpovedné za povstanie, ktoré vypuklo. Zatiaľ čo zákonodarný orgán vzal do rúk štátu evidenciu rodných listov, na uliciach Paríža sa rozzúrený dav vrhal na kňazov a cirkev. Počas udalosti známej ako Septembrové krviprelievanie za 48 hodín zlynčovali viac ako 200 kňazov a dvoch biskupov. K ešte brutálnejším zverstvám došlo v meste Nantes, kde istý jezuitský chovanec Jean Baptiste Carrier nechal zlapaných mníchov, kňazov a mníšky povyzliekať donaha a v pároch ich k sebe popriväzoval. Potom zahlásil, že revolučná súdna stolica odsúdila protipovstaleckých klerikov na „podvodné manželstvo“. Tento rozsudok vykonávali za obzvlášť krutých podmienok: poviazané dvojice posadili do drevených člnov a odrazili ich doprostred rieky, pričom časť národnej gardy (známym revolučným pisateľom s krvavým perom nazvaná „Marat-gardisti“) sekerami vyrúbala spodné časti člnov. Počas týchto nanteských „republikánskych krstov“ sa utopilo viac ako 6000 ľudí. Carriera dostihol trest o dva roky neskôr, aj on umieral pod krutým terorom gilotíny.
Po popravení Márie Antoinety a Ľudovíta XVI. sa spustila aj likvidácia náboženstva a cirkvi.
Priam masové vyvražďovanie kňazov a mníšok sa dostalo aj do mesta Lyon, kde na rozkaz podvodníka Josepha Foucheta postrieľali 1900 kresťanov. „Lyonský mäsiar“ bol za čias Napoleona povýšený na post ministra obrany a po období reštaurácie bez problémov slúžil aj po boku Ľudovíta XVIII.
Francúzsko počas ustanovovania zákonov nariadilo vypratanie sôch, obrazov a zvonov z kostolov. V roku 1793 zaviedli francúzsky revolučný kalendár, z ktorého boli vyškrtnuté všetky sviatky svätých i židovský sabat. V Paríži usporadúvali pochody proti cirkvi, na čelo ktorých stavali parížskeho arcibiskupa, ktorému namiesto biskupskej čiapočky dali na hlavu jeden zo symbolov revolúcie – červenú frýgickú čiapku.
Z názvov miest a dedín vytreli slovo „svätý“, dokonca boli obce, ktoré boli úplne premenované. Takto, napríklad, klerikálne znejúca dovolenková destinácia St. Tropez bola premenovaná po gréckom božstve na Heraclee.
Orgie na sviatok Rozumu
Antiklerikálne povstanie dosiahlo svoj vrchol 10. novembra roku 1793, keď Jacquez Herbert na radu radikálneho ateistického novinára a politika Anacharsisa Clootsa vyhlásil Kult Rozumu za národné a komúnové náboženstvo. Cloots tvrdil, že Pravdou, Rozumom a Slobodou je možné sformovať ľudstvo do dokonalosti, preto nestačí iba zavrhnúť Boha kresťanstva, ale je potrebné namiesto neho vytvoriť nový kult.
Oficiálny sviatok Kultu Rozumu bol svätený v chráme Notre Dame, ktorý bol zároveň vysvätený za Chrám Rozumu. Vyniesli z neho kresťanský oltár a na jeho miesto postavili Oltár Slobody s nápisom „Filozofii“.
Počas niekoľkohodinovej mystickej omše, na ktorej boli podľa niektorých kritikov prítomné blasfemické symboly čiernych obradov, sa klaňali pred oltárom „Bohyne Rozumu“, ktorú stelesňovala manželka ateistického tlačiara Antoine-Francois Momora. Na základe súdobých záznamov vyústil tento kostolný obrad do orgií, ktoré prekvapili ešte aj radikálneho vodcu revolúcie Maximiliána Robespierra, keď sa o nich dozvedel.
Kult Rozumu trval sedem mesiacov. Spisovateľ Louis Sebastien Mercier vo svojej knihe s názvom Nový Paríž opisuje atmosféru týchto dní takto: „Usporiadali bláznivú slávnosť, na čele s Parížom. Zúčastnení sa opili páleným z oltárneho kalicha a zo stojanov na oblátky si brali mišpuľu. Na somároch oblečených do kňazského rúcha s držiakom na oltárnu sviatosť v ruke sa postavili pred vchody do krčiem a krčmári im aj po tri razy naplnili kalich. Na konci pochodujúceho zástupu boli osly obložené krížami, nádobami na svätenú vodu a kadidlami… Na dvoroch sa pálili drevení svätí a z dreva vyrezávané kríže. Dym z ohnísk šľahal až po druhé poschodie a z okien vyhadzovali na oheň jakobínmi odsúdené knihy. Ľud sa nadšene zapájal do nových orgií a pýšil sa tým, že konečne zo seba striasol jarmo náboženstva. Rehotali sa a vykrikovali oplzlé slová… Pobehlica veselo ukazovala svojmu chlapcovi napolo zuhoľnatený obraz svätej Zuzany – panny. Organizátor parády, ateistický prokurátor Komúny, Chaumette, unášaný radostným opojením, veril, že sa mu podarilo vyhnať Boha zo sveta. … Gobel, parížsky arcibiskup pred očami konventu nazval sám seba podvodníkom a zaslepovateľom, zaprel a stratil náboženstvo, ktorému bol arcipastierom. Jeho príklad nasledovalo mnoho ďalších kňazov, ktorí medzi sebou súťažili, ktorý z nich si ako prvý vyzlečie kňazské rúcho… 20. novembra 1793 hanobiace hulákanie dosiahlo svoj vrchol. Pred Národný konvent sa v dvojrade postavil zástup v kňazských rúchach, v zborových košeliach, s fúrikmi… Niektorí z členov konventu zostúpili z úradných stolíc, chopili za driek dievčatá v kňazských rúchach a tancovali spolu s davom.
Zločiny ateizmu v rokoch 1931-1945 v Španielsku
Popravení seminaristi z Barbastra
Náročky som si prešiel ateistické portály a pokúsil som sa v nich nájsť nejakú sebareflexiu. Alebo aspoň zmienku o udalostiach známych ako “klericída” – systematické vyvražďovanie kňazov ateistami v Španielsku. Nenájdete na ich portáloch ani zmienku o zavraždenom dieťati menom Roland Rivi. A nenájdete tam u nich, stúpencov zdravého rozumu, ani zmienku o starobylom aragónskom mestečku menom Barbastro.
Keď partizáni roku 1945 zavraždili v Taliansku malého seminaristu, 14-ročného blahoslaveného Rolanda Riviho, jeden z vrahov zdôvodnil svoj čin slovami: „Aby bolo na svete o jedného kňaza menej.“
Obdobný motív mali aj mnohé ďalšie útoky na kňazov, vrátane 51 popravených španielskych seminaristov a klerikov z Barbastra.
Znalcom prenasledovania Cirkvi počas Španielskej občianskej vojny nie je Barbastro neznáme. Práve tu bol 9. augusta 1936 zastrelený jeden z patrónov Rómov, blahoslavený Ceferino Giménez Malla, člen terciárskeho františkánskeho rádu.
Komunistickí milicionári pózujú s ulúpenými liturgickými odevmi, 1936
Teror rozumu - História prenasledovania kresťanov
Olympiáda 2024 - Evropu připravují na válku
Satanské olympijské hry Paris 2024
DÉMONICKÁ Hororová OPERA SANCTA
Dôsledky odmietnutia Božích napomenutí /olympiáda Paríž 2024
Diabolsky duch Jezabel
Ak sa obliekať?
Olympiády 2024 - Evropu připravují na válku
Dôsledky odmietnutia Božích napomenutí /olympiáda Paríž 2024
Teror rozumu - História prenasledovania kresťanov
Okultné pozadie psychológie
„Mimo kat. Cirkvi niet spásy“
Ježiš varoval: Francúzsko padne tak hlboko, hlbšie ako ostatné národy kvôli svojej pýche a kvôli zlým vládcom, ktorých si zvolí. Bude mať nos v prachu.
Vtedy bude kričať k Bohu a je to Svätá Panna, ktorá ho príde zachrániť. Znovu nájde svoje poslanie „najstaršej dcéry Cirkvi“ a opäť pošle svojich misionárov do celého sveta. „Ak veríš v Boha a Boh neexistuje, nič si nestratil. Ale ak Boh existuje a ty v Neho neveríš, stratil si všetko.“Pascal
Teror rozumu - História prenasledovania kresťanov
Olympiáda 2024 - Evropu připravují na válku
Satanské olympijské hry Paris 2024
DÉMONICKÁ Hororová OPERA SANCTA
Dôsledky odmietnutia Božích napomenutí /olympiáda Paríž 2024
Diabolsky duch Jezabel
Ak sa obliekať?
Olympiády 2024 - Evropu připravují na válku
Dôsledky odmietnutia Božích napomenutí /olympiáda Paríž 2024
Teror rozumu - História prenasledovania kresťanov
Okultné pozadie ps…
„Mimo kat. Cirkvi niet spásy“
Vo svete silno tečie krv kňazov
Prečo Ježiš nazval svoju matku „žena“?
Ježiš založil cirkev na apoštoloch a pekelné brány ju nepremôžu. Cirkev nie je fyzická budova, budova má posvätný charakter ako za čias Ježiša. Aj Ježiš sa rád zdržiaval v chráme.
Je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby Matúš 21:13. Ich obety budú prijaté na mojom oltári v chráme, veď môj dom sa bude nazývať domom modlitby pre všetky národy. Izaiáš 56:7 atď.
Keď rodičia hľadali Ježiša, kde ho našli ??? Nie v lese ani doma, ale zas v chráme. Po troch dňoch ho našli v chráme. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu. On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam (chráme), kde ide o môjho Otca? Lebo ho našli v chráme. Lukáš 2:49
Opakujem Ježiš založil cirkev na apoštoloch s chybami. Peter ho zaprel, Judáš ho zradil. Takže ani hriechy, a zrady apoštolov a kresťanov do konca sveta, nezničia cirkev katolícku. Preto Ježiš povedal: a pekelné brány cirkev nepremôžu! Kto ponižuje Cirkev beda, toho Boh poníži.
SVÄTÍ SA VŽDY MODLILI, MODLIA A BUDÚ MODLIŤ RUŽENEC
Svätí by radšej zomreli, než by žili bez ruženca. Vskutku radikálne tvrdenie. Ale svätí sú všetci radikálni. Existuje mnoho príkladov svätých, ktorí aj v súčasnej dobe neváhali zomrieť s ružencom v rukách. V dvadsiatych rokoch 20. storočia vypuklo v Mexiku povstanie, ktoré neskôr prerástlo do vojny.
Svätý Miguel de la Mora, člen Kolumbových rytierov, prelial krv, keď ho zastrelili uprostred modlitby ruženca.
Blahoslavený Miguel Pro bol počas toho istého konfliktu umučený pre vieru a zabitý popravnou čatou. Ako stál pred namierenými hlavňami, roztiahol ruky a napodobnil Ježiša visiaceho na kríži. V jednej ruke držal kríž, v druhej ruženec, a skôr ako zaznel výstrel, zvolal: „Viva Cristo Rey!"
A neboli sami. Príbeh blahoslaveného saleziána Jozefa Kowalského, ktorého v roku 1941 zatklo gestapo a uväznilo v koncentračnom tábore v Osvienčime, je podobný. Pri jednom z nástupov sa stalo, že strážnik otcovi Jozefovi vyrazil z rúk ruženec a prikázal mu, aby ho pošliapal. Keďže odmietol, stráže ho najprv surovo mučili a krátko nato utopili v stoke.
O jeho viere v moc ruženca svedčia jeho slová:
„Od roku 1208, keď slávny svätý Dominik naučil ľudí každodennej modlitbe ruženca, sa nenašiel svätec či človek vynikajúci vo vedomostiach a čnostiach, ani uvedomelé náboženské spoločenstvo či usporiadaný seminár, ktorý by zanedbával ružencovú pobožnosť.
Chcem ti snáď týmto všetkým naznačiť, že svätí nemali s modlitbou ruženca nijaké problémy? Samozrejme, že nie! Aj svätí sú len ľudia a myšlienky sa im rozbiehajú rovnako ako nám všetkým. Samotný svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu pripustil, že je prirodzené, keď sa nám počas modlitby ruženca myšlienky občas zatúlajú. Presnejšie napísal:
,, ...hoci by ste mali počas celého ruženca bojovať s rozptýleniami, bojujte dobre, so zbraňami v ruke: to znamená, neprestávajte odriekať ruženec ani vtedy, keď vám to spôsobuje námahu a keď si vôbec nepripadáte zbožný. Viem, je to tvrdý boj, ale pre vernú dušu nesmierne užitočný."
„Mám pocit, že sa ruženec modlím veľmi nedokonale! Snažím sa celou mysľou rozjímať nad jeho tajomstvami, ale nedokážem sa dobre sústrediť. Môj nedostatok zbožnosti ma dlho trápil, privádzal ma do rozpakov... Ale teraz už nebývam taká smutná, pretože verím, že Kráľovná nebies, ktorá je tiež mojou Matkou, vidí moje dobré úmysly a prijíma ich."
„Keď chodíme po uliciach kdekoľvek po svete, sestry [Misionárky lásky] nosia v rukách korunu ruženca. Panna je našou silou a našou ochranou."
Už viac než osemsto rokov spočíva ruženec v rukách svätých, pretože vedia, že bojujú proti zlu, a v tomto boji nikdy neskladajú zbrane. Každý deň preberajú v prstoch požehnané zrniečka ruženca a rozjímajú nad svätými tajomstvami Ježišovho života. Ak chceš byť svätým, mal by spočinúť aj v tvojich rukách.
10 zázrakov ruženca/Donald H. Calloway
Modlitba za kňazov
Ježišu môj, prosím za celú Cirkev, udeľ jej lásku a svetlo svojho Ducha. Udeľ moc kňazským slovám, aby sa zatvrdilé srdcia kajali a navrátili k tebe Pane. Pane, daj nám svätých kňazov, ty sám ich zachovávaj vo svätosti.
Ó, Božský a Najvyšší kňaz, nech ich sila tvojho milosrdenstva sprevádza všade a chráni ich od nástrah a osídel, ktoré diabol neprestajne nastavuje na kňazské duše.
Nech moc tvojho milosrdenstva, ó, Pane, zničí a navnivoč obráti všetko, čo by mohlo poškvrniť svätosť kňaza, lebo ty všetko môžeš. Ježišu, môj najdrahší, prosím ťa o víťazstvo Cirkvi, o požehnanie pre Svätého Otca, celé duchovenstvo, o milosť obrátenia zatvrdilých hriešnikov.
O zvláštne požehnanie a svetlo ťa prosím, Ježišu, pre kňazov u ktorých sa budem v živote spovedať. Amen.
(Modlitba Svätej sestry Faustíny. Denníček 1052, 240)
Ruženec - sila modlitby
Zázraky Panny Márie - ruženec ma zachránil pred vrahom Ted Bundy/ The Rosary and it's Power
- Ako rozpoznať manipulátora a diabla? Ako rozpoznať manipulátora a diablom