Témou príhovoru je „Ako revolúcia Druhého vatikánskeho koncilu slúži Novému svetovému poriadku“.
Arcibiskup Vigano si pripravil prejav na Konferenciu o katolíckej identite v roku 2020, v ktorom hovorí o Františkovi ako členovi St. Gallenskej mafie a členovi Deep Church (cirkvi v Cirkvi), ako aj o anticirkvi, Antikristovi, Novom svetovom poriadku a konci sveta.
VIDEO: Vigano o pápežovi ako členovi St. Gallenskej mafie a členovi Deep Church (cirkvi v Cirkvi). Je to prvý televízny verejný prejav arcibiskupa Vigana od zverejnenia jeho výpovede v auguste 2018

Prepis videa:
Drahí priatelia, skôr než začnem, dovoľte mi vás všetkých srdečne pozdraviť.
Po prvýkrát sa k vám po viac ako dvoch rokoch osobne prihováram prostredníctvom tejto videosprávy, ktorá bola natočená niekoľko dní pred Konferenciou o katolíckej identite v roku 2020. Ako vidíte, darí sa mi dobre. Som zdravý ako rybička, a náladu mám ešte lepšiu. Je to aj vďaka vašim modlitbám, podpore, a povzbudeniu, ktorých sa mi od vás dostáva, ako aj od mnohých priateľov a bratov na celom svete.
Všetci sme zjednotení spolu v modlitbe, a vo svätom boji, ktorý sme boli povolaní bojovať, každý na svojom osobnom fronte pod plášťom Najsvätejšej Panny, Kráľovny víťazstiev, a pod ochranou sv. Michala Archanjela. Obzvlášť chcem poďakovať Michaelovi Mattovi, ktorý ma so svätou vytrvalosťou láskavo pozval, aby som k vám prehovoril. Verím tomu, že nastala vhodná chvíľa, aby som vám predniesol nasledujúci príhovor.
Témou tohto príhovoru bude „Ako revolúcia Druhého vatikánskeho koncilu slúži novému svetovému poriadku“.
1. Žijeme v mimoriadnych časoch
Ako asi každý jeden z nás pravdepodobne pochopil, nachádzame sa v historickom časovom okamihu; ukázalo sa, že minulé udalosti, ktoré kedysi zdanlivo nesúviseli, jednoznačne medzi sebou súvisia, a to ako v princípoch, ktorými sú inšpirované, tak aj v cieľoch, ktoré sa snažia dosiahnuť. Rozumné a objektívne zhodnotenie súčasnej situácie nám nedáva na výber, len pochopiť dokonalú vzájomnú spojitosť medzi rozvojom globálnej politickej štruktúry a úlohou, ktorej sa Katolícka cirkev ujala pri nastolení nového svetového poriadku.
Aby som to upresnil, hovorím o úlohe tejto zdanlivej väčšiny v Cirkvi, ktorá je v skutočnosti malá čo do počtu ľudí, ale za to nesmierne vplyvná, a ktorú kvôli stručnosti označím ako cirkev v Cirkvi. Je evidentné, že ani neexistujú dve Cirkvi, niečo také by bolo nemožné, rúhavé a heretické, a ani nezlyhala jediná pravá Kristova Cirkev vo svojom poslaní, čím by samu seba degradovala na sektu.
Cirkev Kristova nemá nič dočinenia s tými, ktorí za posledných 60 rokov naplňovali plán jej okupácie.

Vzájomné prepletenie medzi katolíckou hierarchiou a členmi cirkevnej kamarily nie je teologickým faktom, ale skôr historickou realitou, ktorá nespadá do žiadnej kategórie, a preto sa ako taká musí analyzovať. Vieme, že projekt nového svetového poriadku spočíva v nastolení slobodomurárskej tyranie: tento projekt siaha až do čias francúzskej revolúcie, osvietenstva, konca katolíckych monarchií, a vyhlásenia vojny Cirkvi.
Dá sa povedať, že nový svetový poriadok je pravým opakom kresťanskej spoločnosti, šlo by o realizáciu diabolského Civitas Diaboli – Diablovho štátu, na rozdiel od Civitas Dei – Božieho štátu, vo večnom zápase medzi svetlom a temnotou, dobrom a zlom, Bohom a satanom. V tomto zápase Božia prozreteľnosť postavila Kristovu Cirkev, a zvlášť Najvyššieho veľkňaza, do úlohy kathekona, čo je ten, kto zadŕža zjavenie sa tajomstva neprávosti (2 Sol, 6-7). Sväté Písmo nás varuje, že pri manifestácii Antikrista, bude táto prekážka – kathekon – odstránená.
Je mi úplne jasné, že koniec sveta sa blíži priamo pred našimi očami, pretože tajomstvo neprávosti sa so zmiznutím odvážnej opozície kathekona už rozšírilo do celého sveta. Neurobme tú chybu, že budeme súčasné udalosti opisovať ako „normálne“, keď si vezmeme do úvahy, čo by sa stalo s právnymi, kánonickými a spoločenskými kritériami, ktoré by si takáto normálnosť vyžadovala. V mimoriadnych časoch, a súčasná kríza v Cirkvi je naozaj mimoriadna, sa udalosti vymykajú tomu, čo naši otcovia považovali za normálne.
V mimoriadnych časoch môžeme počuť pápeža podvádzať veriacich; vidieť kniežatá Cirkvi obviňované zo zločinov, ktoré by v minulosti vzbudili hrôzu, a boli by prísne trestané, byť svedkami liturgických obradov v našich kostoloch, ktoré sú podľa všetkého výplodom zvrátenej Cranmerovej mysle, vidíme prelátov v procesii s nečistou modlou pačamamy kráčať do Baziliky sv. Petra, a počujeme, ako sa Kristov zástupca ospravedlňuje uctievačom tejto modly, keď sa ju katolík opováži hodiť do Tibery.
V týchto mimoriadnych časoch počujeme konšpirátora, kardinála Godfrieda Danneelsa, ktorý nám hovorí, že odkedy zomrel pápež Ján Pavol II., tak St. Gallenská mafia vymýšľala plán, ako na Petrov stolec dosadiť jedného zo svojich, a ako neskôr vyšlo najavo, tak to bol Jorge Mario Bergoglio. Tvárou v tvár tomuto znepokojivému odhaleniu by nás mohlo udiviť, že ani kardináli, ani biskupi neprejavili rozhorčenie, ani nepožadovali, aby sa pravda dostala na svetlo.
Ďalej budem hovoriť o 2. Zatmení pravej Cirkvi
60 rokov sme svedkami zatmenia pravej Cirkvi anticirkvou, ktorá si postupne prisvojovala jej meno, okupovala Rímsku kúriu a jej dikastérie, diecézy a farnosti, semináre a univerzity, konventy a kláštory. Anticirkev si uzurpovala jej autoritu, a ich duchovní nosia jej posvätné rúcha; využívajú jej prestíž a moc, aby si privlastnili jej poklady, majetok a peniaze. A podobne ako v prírode, ani k tomuto zatmeniu nedochádza naraz; k tomuto stmievaniu dochádza, keď sa nebeské teleso dostane medzi slnko a nás.
Ide o pomerne pomalý, ale nezadržateľný proces, počas ktorého Mesiac anticirkvi putuje po svojej obežnej dráhe, až dokým neprekryje Slnko, čím vytvorí tieň v tvare kužeľa, ktorý dopadá na Zem. Práve teraz sa nachádzame v tomto doktrinálnom, morálnom, liturgickom a disciplinárnom kužeľovitom tieni. Nie je to ešte úplné zatmenie, ktoré uvidíme na konci sveta počas Antikristovej vlády. Ale je to čiastočné zatmenie, keď svetelná koruna slnka obopína čierny disk mesiaca.
Proces, ktorý viedol k dnešnému zatmeniu Cirkvi, nepochybne započal modernizmom. Aj napriek formálnym odsúdeniam zo strany Magistéria, ktoré sa v tejto fáze pravdou nádherne blyšťalo, anticirkev naďalej putovala po svojej obežnej dráhe. Ale s Druhým vatikánskym koncilom zavládla nad Cirkvou temnota tejto falošnej entity. Spočiatku zakrývala len malú časť, ale tma postupne narastala. Ktokoľvek by v tom čase ukázal na slnko a usúdil by, že ho mesiac určite zakryje, bol označený za „proroka skazy“, trpiaceho druhom fanatizmu a neukáznenosti, vyplývajúcich z nevzdelanosti a predsudkov.
Prípad arcibiskupa Marcela Lefebvra a niekoľkých ďalších prelátov na jednej strane potvrdzuje prezieravosť týchto pastierov, a na druhej strane nejednotnú reakciu ich protivníkov, ktorí zo strachu, že stratia moc, využili všetku svoju autoritu na popretie dôkazov, a zatajenie svojich pravých úmyslov.
Pokračujem v podobenstve: dá sa povedať, že na oblohe viery, je zatmenie vzácnym a mimoriadnym javom, ale popierať, že počas zatmenia sa šíri temnota, len preto, že za obvyklých podmienok k tomu nedochádza, nie je prejavom viery v neomylnosť Cirkvi, ale skôr tvrdohlavým odmietaním dôkazov, alebo zlomyseľnosti.
Svätú Cirkev, ako Kristus prisľúbil, nikdy nepremôžu brány pekelné, ale to neznamená, že nebude, alebo už nie je, zatienená svojim pekelným falzifikátom – anticirkvou, mesiacom, ktorý nie náhodou vidíme pod nohami ženy v Apokalypse: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“ (Zj 12,1) Mesiac leží pod nohami Ženy, ktorá je nad všetkým pominuteľným, nad všetkou pozemskou skazenosťou, nad zákonom osudu a kráľovstvom ducha tohto sveta.
A je tomu tak preto, lebo táto Žena, ktorá súčasne symbolizuje Najsvätejšiu Pannu Máriu a Cirkev, je amicta sole, oblečená do Slnka Spravodlivosti, ktorým je Kristus, „oslobodená od všetkých démonických síl, keďže má účasť na tajomstve Kristovej nemennosti“, ako to napísal svätý Ambróz. Zostáva bez zranení, ak už nie vo svojom bojujúcom kráľovstve, tak určite v trpiacom v očistci, a vo víťaznom v raji.
Svätý Hieroným, ktorý k týmto slovám vo Svätom Písme pridal komentár, nám pripomína, že „brány pekelné sú hriechy a neresti, predovšetkým však učenie heretikov.“ Preto vieme, že ani „syntéza všetkých heréz“, ktorú predstavuje modernizmus, a jeho aktualizovaná konciliárna verzia, nedokáže definitívne zatieniť nádheru Kristovej Nevesty, ale je mu to umožnené len na krátke obdobie zatmenia, ktoré Božia Prozreteľnosť vo svojej nekonečnej múdrosti dopustila, aby dosiahla väčšie dobro.
3. Zrieknutie sa nadprirodzeného rozmeru
V tejto časti by som sa chcel osobitne zamerať na súvzťažnosť medzi revolúciou Druhého vatikánskeho koncilu a nastolením nového svetového poriadku. Dominantou tejto analýzy je poukázanie na to, že sa cirkevná hierarchia, dokonca aj na najvyšších miestach, zriekla nadprirodzeného rozmeru Cirkvi a jej eschatologickej úlohy. Týmto koncilom inovátori zmazali božský pôvod Cirkvi zo svojho teologického obzoru, a vytvorili subjekt ľudského pôvodu na spôsob dobročinnej organizácie.
Prvým dôsledkom tejto ontologickej rozvratnej činnosti bolo nevyhnutné popretie skutočnosti, že Kristova Nevesta nie je, a ani nemôže byť niečím, čo Pánovi zástupcovia môžu zmeniť.
Nie je ani majetkom pápeža, a nepatrí ani biskupom alebo teológom, a preto akýkoľvek pokus o „Aggiornamento“ ju ponižuje na úroveň spoločnosti, ktorá za účelom dosiahnutia zisku obnovuje svoju obchodnú ponuku, predáva zvyšky akcií, a riadi sa najnovšími trendmi. Cirkev je na druhej strane nadprirodzenej a božskej podstaty: upravuje svoj spôsob hlásania evanjelia národom, ale nikdy v ňom nemôže zmeniť ani jediné i, ani poprieť svoju náklonnosť k nadprirodzenému tým, že sa poníži na obyčajnú sociálnu službu.
Oproti tomu anticirkev si pyšne nárokuje právo vykonať zmenu paradigmy, a to nielen zmenou spôsobu vykladania doktríny, ale zmenou samotnej doktríny. Trvať na učení Magistéria je k ničomu. Drzé nárokovanie si práva na zmenu viery od inovátorov, sa tvrdohlavo riadi modernistickým prístupom.
Prvá chyba, ktorej sa koncil dopustil, je predovšetkým nedostatok nadprirodzenej perspektívy, ktorý je výsledkom duchovnej krízy, ktorá už bola latentná, a pokus vytvoriť raj na zemi s bezobsažným ľudským obzorom.
V súlade s týmto prístupom vidí encyklika Fratelli tutti naplnenie pozemskej utópie a sociálneho vykúpenia v ľudskom bratstve, pax oecumenica medzi náboženstvami a vo vítaní prisťahovalcov.
4. Pocity menejcennosti a neschopnosti
Ako som už pri iných príležitostiach písal, revolučné požiadavky Nouvelle Théologie padli u koncilových otcov na úrodnú pôdu z dôvodu ich vážneho komplexu menejcennosti oproti svetu. V povojnovom období bývali časy, keď sa revolúcii vedenej slobodomurármi v občianskej, politickej a kultúrnej sfére podarilo zlomiť katolícku elitu, a presvedčiť ju o svojej nedostatočnosti tvárou v tvár epochálnej výzve, z ktorej už niet úniku. Namiesto hľadania chýb v sebe a spochybňovania svojej viery, táto elita – biskupi, teológovia, intelektuáli, ľahkovážne pripísali zodpovednosť za bezprostredné zlyhanie Cirkvi jej skalopevnej hierarchickej štruktúre, a jej skostnatenému doktrinálnemu a morálnemu učeniu.
Pri pohľade na porážku európskej civilizácie, ktorú Cirkev pomohla vytvoriť, si elita pomyslela, že k nezhodám so svetom dochádza pre neústupčivosť pápeža, a morálnu strnulosť kňazov, ktorí sa odmietajú vyrovnať s duchom doby, a „otvoriť sa“. Tento ideologický prístup vychádza z mylného predpokladu, že medzi Cirkvou a súčasným svetom môže existovať spojenectvo, zhoda úmyslov, a priateľstvo. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy, pretože v boji medzi Bohom a satanom, svetlom a temnotou, prestávky neexistujú.
Citujem z knihy Genezis: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Toto nepriateľstvo si želá samotný Boh, ktorý stavia Najsvätejšiu Pannu Máriu, a Cirkev, za večných nepriateľov odvekého hada. Svet má svoje knieža, ktoré je „nepriateľom“, „vrahom od počiatku“, a „luhárom“. Usilovať sa uzavrieť pakt o neútočení so svetom, znamená uzavrieť dohodu so satanom. Tým by sa zrušila a prekrútila samotná podstata Cirkvi, ktorej poslaním je obrátiť čo najviac duší ku Kristovi pre väčšiu slávu Božiu bez toho, aby niekedy zložili zbrane proti tým, ktorí ich chcú prilákať k sebe a do zatratenia.
Ďalej budem hovoriť o 5. „IDEM SENTIRE“ revolúcie a koncilu
Pocit neschopnosti u koncilových otcov sa prácou inovátorov len zväčšoval, ktorých heretické myšlienky sa zhodovali s požiadavkami sveta.
Komparatívna analýza moderného myslenia potvrdzuje idem sentire (rovnaké pocity alebo rovnaké zmýšľanie) konšpirátorov s jednotlivými prvkami revolučnej ideológie. Popis týchto komparatívnych detailov nájdete v písomnej verzii mojej prednášky.
Keď bude táto anticirkev v plnom rozsahu zavedená, a Katolícka cirkev v kompletnom zatmení, autorita vodcov anticirkvi bude závisieť od stupňa podriadenosti sa novému svetovému poriadku, ktorý nebude tolerovať žiadne odchýlky od vlastného vierovyznania, a bude svoj dogmatizmus, fanatizmus a fundamentalizmus, ktorý dnes mnohí preláti a samozvaní intelektuáli tak vehementne kritizujú u tých, ktorí zostali verní Magistériu, bezohľadne presadzovať.
Takýmto spôsobom bude môcť cirkev v Cirkvi naďalej vystupovať pod obchodnou značkou „Katolíckej cirkvi“, ale bude otrokom myslenia nového poriadku, čím bude pripomínať Židov, ktorí potom, ako pred Pilátom popreli, že Kristus je ich kráľ, boli zotročení verejnými orgánmi svojej doby: „Nemáme kráľa, iba cisára!“
Dnešný cisár nám prikazuje zatvárať kostoly, nosiť rúška, a odkladať oslavy pod zámienkou falošnej pandémie. Komunistický režim prenasleduje čínskych katolíkov, a z Ríma počuť len ticho. Zajtra sa nájde nový Titus (Vespasián), ktorý vyplieni koncilový chrám, a jeho pozostatky prevezie do nejakého múzea, a opäť sa raz Boh pomstí rukami pohanov.
Teraz budem hovoriť o 6. Kľúčovej úlohe umiernených katolíkov v revolúcii:
Niekto by mohol povedať, že konciloví otcovia a pápeži, ktorí tomuto zhromaždeniu predsedali, si neuvedomili, aké dôsledky budú mať nimi schválené dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu pre budúcnosť Cirkvi. Ak by to tak bolo, teda keby mali nejakú následnú ľútosť nad svojim unáhleným schválením heretických textov, alebo textov hraničiacich s herézou, je ťažké potom pochopiť, prečo boli neschopní tieto urážky okamžite zastaviť, opraviť bludy, objasniť nedorozumenia a omyly. A predovšetkým mi nejde do hlavy, prečo boli cirkevné autority také bezohľadné voči tým, ktorí bránili katolícku pravdu, a zároveň boli tak strašne ústretové k rebelom a heretikom.
V každom prípade treba zodpovednosť za koncilovú krízu v značnej miere pripísať autoritám, ktoré napriek tisíckam výziev na ich kolegialitu a úrad pastiera, žiarlivo bránili svoje privilégiá, a uplatňovali ich iba jediným smerom, a to proti pusillus grex (maličkému stádu), a nikdy proti nepriateľom Boha a Cirkvi. Veľmi zriedkavými boli prípady, keď Sväté ofícium cenzúrovalo heretického teológa, alebo revolučného rehoľníka, čo len tragickým spôsobom potvrdzuje pravidlo, ktoré sa uplatňuje už celé desaťročia; nehovoriac o tom, že mnohých z nich v nedávnej dobe rehabilitovali bez toho, aby sa zriekli svojich bludov, a dokonca ich povýšili do inštitucionálnych pozícií v Rímskej kúrii alebo Pápežských ateneií.
Takáto je realita, ako to vyplýva z toho, čo som vyššie opísal. Vieme však, že okrem progresívneho krídla na koncile, a tradičného katolíckeho krídla, existuje aj časť biskupov, kléru a ľudí, ktorí sa pokúšajú zachovať si odstup od toho, čo považujú za dva extrémy. Hovorím o tzv. „konzervatívcoch“, teda centristickej časti tela Cirkvi, ktorí „lejú vodu na mlyn“ revolucionárom, pretože aj keď odmietajú ich excesy, zdieľajú s nimi rovnaké princípy. „Konzervatívci“ robia tú chybu, že tradicionalizmu prisudzujú negatívny význam, a dávajú ho na opačnú stranu k progresivizmu. Ich aurea mediocritas (prostredníctvom médií) spočíva v tom, že stavajú samých seba do pozície nie medzi dve neresti, ale medzi čnosť a neresť.
Sú to tí, ktorí kritizujú excesy s pačamamou, alebo Bergogliove najextrémnejšie výroky, ale netolerujú spochybňovanie koncilu, už nehovoriac o koncilovej rakovine a s ňou súvisiacimi súčasnými metastázami. Korelácia medzi politickým konzervativizmom a tým náboženským spočíva v zaujatí „stredu“, teda syntézou medzi „pravicovou“ tézou, a „ľavicovou“ antitézou, ako to hovorí hegelovský prístup, ktorý si nadovšetko vážia umiernení zástancovia koncilu.
Teraz prejdem k 7. „Otvorenej spoločnosti“ a „otvorenému náboženstvu“
Táto analýza by bola sotva úplná bez jediného slovka o neojazyku, ktorý je v cirkevnej sfére veľmi obľúbený. Tradičnú katolícku slovnú zásobu zámerne upravili tak, aby sa zmenil obsah, ktorý vyjadruje. K tomu istému došlo v liturgii a kázňach, kde sa zrozumiteľnosť katolíckeho výkladu nahradila nejednoznačnosťou, alebo implicitným popretím dogmatickej pravdy. Existuje k tomu nekonečné množstvo príkladov. Tento jav tiež siaha do obdobia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa pokúšal vyvinúť „katolícke“ verzie svetských sloganov. Predsa len by som rád zdôraznil, že všetky tie výrazy, ktoré sú vypožičané zo sekulárnej lexiky, sú tiež súčasťou neojazyka.
Len si zoberme, ako Bergoglio trval na „odchádzajúcej cirkvi“, a na otvorenosti ako na pozitívnych hodnotách. A podobne, budem teraz citovať z Fratelli tutti: „Živí a dynamickí ľudia, ľudia s budúcnosťou, sú ľudia neustále otvorení novej syntéze vďaka svojej schopnosti vítať rozdiely.“ (Fratelli Tutti, 160)
Citujem ďalej: „Cirkev je domovom s otvorenými dverami.“ „Chceme byť Cirkvou, ktorá slúži, ktorá odchádza z domova, a opúšťa svoje miesta uctievania, vychádza zo svojich sakristií, aby sprevádzala život, živila nádej, bola znamením jednoty… stavala mosty, búrala múry, zasievala semená zmieru.“
Podobnosť s otvorenou spoločnosťou, ktorú si vynucuje Soros svojou globalistickou ideológiou je natoľko zarážajúca, ako keby k nej otvoreným náboženstvom chceli ustanoviť náprotivok. A toto otvorené náboženstvo je v dokonalom súlade s globalistickými zámermi.
Od politických stretnutí „za nový humanizmus“, ktorým predstavitelia Cirkvi udelili svoje požehnanie, až po účasť pokrokovej inteligencie na zelenej propagande, tým všetkým sledujú populárnu myšlienku, v smutnom a grotesknom pokuse potešiť svet. V ostrom protiklade k tomu sú slová apoštola, pasáž je z Listu Galaťanom: „Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom.“
Katolícka cirkev žije pod upreným pohľadom Boha; je tu pre Jeho slávu a pre spásu duší. Anticirkev žije pod upreným pohľadom sveta, servilne sa podvoľuje bohorúhačskej apoteóze človeka a zatrateniu duší.
Na poslednom zasadnutí Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu za prítomnosti všetkých synodálnych otcov, zazneli vo Vatikánskej bazilike tieto úžasné slová Pavla VI.: „Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s náboženstvom (lebo je tým, čím je) človeka, ktorý sa povýšil na Boha. A čo sa stalo? Došlo k zrážke, bitke, odsúdeniu? Zaiste k nim mohlo dôjsť, ale neboli žiadne. Starý príbeh o Samaritánovi bol vzorom pre koncilovú spiritualitu. Pocit nesmiernej sympatie prenikol ním celým. Pozornosť nášho koncilu uchvátil objav ľudských potrieb (a tieto potreby úmerne rastú s dôležitosťou, ktorú si pre seba nárokujú synovia zeme).
Vyzývame však tých, ktorí sa označujú za moderných humanistov, a ktorí sa zriekli nadprirodzených hodnôt najvyšších skutočností, aby koncilu priznali aspoň jednu dobrú vlastnosť, a uznali náš nový typ humanizmu: aj my, v skutočnosti viac, ako ktokoľvek iný, si ctíme ľudstvo.“ Táto sympatia je zosobnením koncilu a nového náboženstva (lebo je tým, čím je) anticirkvi.
Anticirkev zrodená z nečistého zväzku medzi Cirkvou a svetom, medzi nebeským Jeruzalemom a pekelným Babylonom. Všimnite si dobre: termín „nový humanizmus“ pápež prvýkrát spomenul na poslednom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu, a dnes ho ako mantru opakujú všetci tí, ktorí to považujú za dokonalý a koherentný výraz koncilových revolucionárov (nálad). Vždy s ohľadom na toto splynutie úmyslov medzi novým svetovým poriadkom a anticirkvou, nesmieme zabúdať ani na Globálny pakt o vzdelávaní, čo je projekt navrhnutý Bergogliom a propagovaný v spolupráci s OSN, citujem: „Na vyvolanie zmeny v celosvetovom meradle, aby vzdelávanie bolo tvorcom bratstva, mieru a spravodlivosti. Čo je v tejto dobe poznačenej pandémiou ešte naliehavejšia potreba.“
Tento projekt podporila a rozšírila do všetkých vzdelávacích inštitúcií Kongregácia pre katolícku výchovu prostredníctvom listu, ktorý výslovne odkazuje na koncilovú Konštitúciu Gaudium et spes. Globálny pakt o vzdelávaní je, citujem: „proces formovania sa vo vzťahoch a v kultúre stretnutia, kde nachádza priestor a docenenie aj „spoločný domov“ so všetkými stvoreniami, pretože keď sú ľudia vedení k logike spoločenstva a solidárnosti, už tým samým pracujú „na obnovení pokojnej harmónie so stvorením“ a na utváraní sveta ako „miesta pravého bratstva“.
Ako môžete vidieť, tak ideologicky to nadväzuje vždy a výlučne na Druhý vatikánsky koncil, pretože až vtedy anticirkev povýšila človeka na Boha, dala stvorenie na miesto Stvoriteľa. „Nový humanizmus“ má zjavne environmentálny a ekologický rámec, z ktorého vychádza encyklika Laudato Si aj Zelená teológia – „Cirkev s amazonskou tvárou“ z biskupskej synody z roku 2019, kde došlo k uctievaniu modly pačamamy pred zrakom rímskeho Sanhedrinu.
Postoj Cirkvi počas COVIDu-19 dal jasne najavo, že sa na jednej strane hierarchia podriadila štátnemu diktátu, čo bolo porušením Libertas Ecclesiae, ktorú mal pápež pevne obhajovať, a na druhej strane poprela akýkoľvek nadprirodzený význam pandémie tým, že nahradila spravodlivý hnev Boha urazeného nespočetnými hriechmi ľudstva a národov, znepokojivejšou a ničivejšou zúrivosťou prírody, urazenou nedostatkom úcty k životnému prostrediu.
Rád by som zdôraznil, že prisudzovať osobnú identitu prírode, ktorá je takmer vybavená intelektom a vôľou, je začiatkom jej zbožštenia. Už sme k tomu videli svätokrádežnú predohru pod samotnou kupolou Baziliky sv. Petra. Zrátané a podčiarknuté: prispôsobenie sa anticirkvi dominantnej ideológii moderného sveta vytvára skutočnú spoluprácu s vplyvnými predstaviteľmi štátu v štáte, počnúc tými, ktorí sa usilujú o „udržateľné hospodárstvo“, kam patria Jorge Mario Bergoglio, Bill Gates, Jeffrey Sachs, John Elkann, aby som pár z nich uviedol.
Dovoľte mi na krátko spomenúť aj politickú situáciu v Spojených štátoch v predvečer prezidentských volieb. Fratelli Tutti sa javí byť istou formou podpory demokratického kandidáta zo strany Vatikánu, a v jasnej opozícii k Donaldovi Trumpovi, len pár dní po tom, ako František odmietol poskytnúť audienciu ministrovi zahraničných vecí Mikeovi Pompeovi v Ríme. To len potvrdzuje, na ktorej strane sú deti svetla, a kto sú deti temnoty.
Teraz budem hovoriť o 8. Ideologických základoch „bratstva“
Téma bratstva, ktorou je Bergoglio priam posadnutý, je prvýkrát formulovaná v Nostra Aetate a v Dignitatis Humanae. Najnovšia encyklika Fratelli Tutti je manifestom tejto slobodomurárskej vízie, v ktorej bolo evanjelium v záujme jednoty medzi ľuďmi, kde niet miesta pre Boha, nahradené zvolaním Liberté, Égalité, Fraternité. Všimnite si, že Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolunažívanie, ktorý bol podpísaný v Abú Zabí 4. februára 2019, Bergoglio hrdo obhajoval týmito slovami: „Z katolíckeho hľadiska tento dokument ani o milimeter neprekročil Druhý vatikánsky koncil.“
Kardinál Miguel Ayuso Guixot, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, sa v La Civilta Cattolica vyjadril takto: „Záväzok Katolíckej cirkvi k medzináboženskému dialógu, ktorý otvára cestu k mieru a bratstvu, je súčasťou jej náboženského poslania, a má svoje korene v koncile.“ Opäť sa raz potvrdilo, že rakovina Druhého vatikánskeho koncilu je príčinou Bergoglianských metastáz. Fil rouge (spoločná niť), ktorá spája koncil s kultom pačamamy, sa tiež vinie cez stretnutie v Assisi, ako na to správne poukázal vo svojom nedávnom prejave môj brat Athanasius Schneider.
A keď už je reč o anticirkvi, biskup Fulton Sheen opisuje Antikrista takto: „Pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho otcovstva, oklame aj vyvolených.“ Zdá sa, že sa nám toto proroctvo od ctihodného amerického arcibiskupa napĺňa priamo pred našimi očami. Nie je preto prekvapením, že neslávne známa španielska Veľká lóža, potom, čo srdečne zablahoželala svojmu paladinovi povýšenému na trón, opäť raz vzdala hold Bergogliovi týmito slovami: „Posledná encyklika pápeža Františka ukazuje, ako ďaleko sa posunula súčasná Katolícka cirkev od svojich predošlých stanovísk. Pápež vo „Fratelli Tutti“ prijal univerzálne bratstvo, veľký princíp moderného slobodomurárstva.“
Podobne na ňu reagovala aj talianska Grande Oriente: „Sú to princípy, o ktoré sa slobodomurárstvo vždy usilovalo a strážilo pre zveľadenie ľudstva.“ Pamätám si, že v slobodomurárskych dokumentoch Alta Vendita sa od devätnásteho storočia plánovala infiltrácia slobodomurárov do Cirkvi: „Aj vy sa pokúsite získať zopár priateľov, a doviesť ich k nohám Apoštolského stolca. Revolúcia sa bude kázať v tiare a pluviáli, a pokračovať pod znamením kríža a zástavou, bude to revolúcia, ktorej nebude treba veľmi pomáhať, aby vzplanula v rôznych kútoch sveta.“
Teraz budem hovoriť o 10. Príčine a následku
Filozofia nás učí, že príčina má vždy konkrétny následok. Videli sme, že kroky podniknuté počas Druhého vatikánskeho koncilu, mali želaný účinok, konkretizovali antropologický bod zlomu, ktorý dnes viedol k apostáze anticirkvi, a k zatmeniu pravej Kristovej Cirkvi. Preto musíme pochopiť, že ak chceme napraviť škody, ktoré pred sebou vidíme, je potrebné a nevyhnutné odstrániť faktory, ktoré ich vyvolali. Ak je toto našim cieľom, je zrejmé, že akceptovanie, alebo len dokonca čiastočné akceptovanie, týchto revolučných princípov spôsobí, že naše úsilie bude zbytočné a kontraproduktívne.
Preto si musíme ujasniť ciele, ktoré chceme dosiahnúť, a naše konanie týmto cieľom prispôsobiť. Musíme si však uvedomiť, že pri tejto reštaurátorskej práci nie sú možné žiadne výnimky z týchto princípov, pretože neschopnosť odovzdať ich ďalej, by zmarila akúkoľvek šancu na úspech. A preto raz a navždy dajme bokom zbytočné rozlišovanie o údajnej dobrote koncilu, zrade želania synodálnych otcov, litery a ducha Druhého vatikánskeho koncilu, závažnosti činov Magistéria, alebo jeho nekonania, a hermeneutickej kontinuity verzus jej narušenia.
Anticirkev tento koncil nazvala „ekumenickým“, aby svojej revolučnej agende dala autoritu a právnu silu, presne tak ako Bergoglio nazval svoj politický manifest vernosti novému svetovému poriadku „encyklickým listom“. Nepriateľova prefíkanosť izolovala zdravú časť Cirkvi, ktorá sa nevie rozhodnúť, či má uznať podvratnú povahu koncilových dokumentov, a teda ich vylúčiť z Magisterského korpusu, alebo má túto skutočnosť poprieť tým, že ich vyhlási za apodikticky pravoverné, aby tak ochránila neomylnosť Učiteľského úradu Cirkvi.
Otázky Dubia boli pre tieto kniežatá Cirkvi ponižujúce, ale nepriniesli rozviazanie doktrinálnych uzlov, na ktoré upozorňovali rímskeho pápeža. Bergoglio na ne neodpovedá práve preto, pretože nechce poprieť alebo potvrdiť implicitné bludy, čím by sa vystavil riziku, že ho vyhlásia za heretika, a stratil by úrad pápeža.
Rovnakú metódu použili na koncile, kde nejednoznačnosť, a použitie nepresnej terminológie bráni odsúdeniu bludu, ktorý už bol naznačený. Ale právnik vie veľmi dobre, že okrem očividného porušenia zákona, je možné dopustiť sa trestného činu aj jeho obídením, a zneužitím na zlé účely: „Contra legem fit, quod in fraudem legis fit.“ (Obídenie zákona je tiež jeho porušením).
11. Záverom
Jediný spôsob, ako v tomto boji vyhrať, je vrátiť sa k tomu, čo Cirkev robila vždy, a prestať robiť to, čo od nás dnes žiada anticirkev, teda čo pravá Cirkev odjakživa odsudzovala. Vráťme nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa a Veľkňaza, späť do centra života Cirkvi; a predovšetkým do stredu života našich spoločenstiev našich rodín, nás samých.
Obnovme korunu Najsvätejšej Panne Márii, Kráľovnej a Matky Cirkvi. Začnime opätovne dôstojne sláviť tradičnú svätú liturgiu, a modliť sa slovami svätých, nie drístami modernistov a heretikov.
Začnime si opäť vychutnávať spisy Cirkevných Otcov a mystikov, a páliť diela preniknuté modernizmom a imanentistickým sentimentalizmom. Podporujme svojimi modlitbami a materiálnou pomocou mnohých dobrých kňazov, ktorí zostávajú verní pravej viere, a prestaňme podporovať tých, ktorí súhlasia so svetom a jeho klamstvami.
A predovšetkým vás v mene Boha žiadam, aby ste sa zbavili pocitu menejcennosti, na ktorý nás navykli naši nepriatelia: v Božej vojne, neponižujú nás (my si rozhodne za svoje hriechy zaslúžime každé poníženie). Nie, oni ponižujú Boží majestát a Nevestu Nepoškvrneného Baránka.
Pravda, ktorú sme prijali, nepochádza od nás, ale z Boha! Popierať pravdu, pripustiť, že sa musí ospravedlňovať pred herézami a bludmi anticirkvi, nie je skutkom pokory, ale zbabelosti a bojazlivosti.
Ako príklad si vezmime svätých Makabejských mučeníkov, skôr než od nás bude nový Antiochus požadovať, aby sme prinášali obety modlám a zriekli sa pravého Boha. Odpovedzme im ich slovami, keď sa modlili k Bohu: „Pošli nám aj teraz, Vládca nebies, dobrého anjela, (aby vzbudil) strach a hrôzu! Svojím mocným ramenom postraš tých, ktorí s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu!“
Dovoľte mi, aby som toto svoje dnešné vystúpenie ukončil osobnou spomienkou. Keď som bol apoštolským nunciom v Nigérii, dozvedel som sa o nádhernej ľudovej tradícii, ktorá má svoje korene v hroznej vojne v Biafre, a ktorá trvá dodnes. Osobne som sa jej zúčastnil počas pastoračnej návštevy arcidiecézy Onitsha, a bol som ňou dosť ohromený. Táto tradícia s názvom „Blok ružencových detí“ spočíva v tom, že v každej dedine a susedstve sa zhromaždia tisícky detí (aj veľmi malých) k modlitbe ruženca s cieľom vyprosiť mier, pričom každé dieťa má v ruke malý kúsok dreva na spôsob minioltára s obrázkom Panny Márie a malou sviečkou na ňom.
V najbližších dňoch pred 3. novembrom pozývam všetkých, aby sa pripojili k ružencovej kampani na spôsob obliehania Jericha, nie zo siedmimi trúbami z baraních rohov na ktorých trúbili kňazi, ale so Zdravasom maličkých a nevinných, aby sme zborili hradby štátu v štáte, a cirkvi v Cirkvi.
Pripojme sa k maličkým v Bloku ružencových detí, a prosme Ženu odetú slnkom, aby sa obnovila vláda Panny Márie a Matky, a skrátilo sa zatmenie, ktoré nás postihlo.
A nech Boh požehná tieto sväté úmysly.
***
Odkaz na úplný prejav v písomnej forme v anglickom jazyku: remnantnewspaper.com/…entity-conference-2020-francis-the-new-world-order
Arcibiskup Vigano si pripravil prejav na Konferenciu o katolíckej identite v roku 2020: vaticannews.va/…ie-pre-katolicku-vychovu-skolam-a-univerzitam.html
Dokument z Abú Zabí o ľudskom bratstve od pápeža Františka a imáma Al Tajjiba: vaticannews.va/…k-abu-zabi-dokument-ludske-bratstvo-al-tajjib.html
Zdroj: alianciazanedelu.sk

Samozrejme pravda nezavisi od poctu... Sedevacante hlasaju pravdu okrem toho, ze maju problem s papezmi -po 2. V. A v tom je problem, lebo v historii pozname dvoch aj troch papezov sucasne. Pozname aj velmi nehodnich papezov, ale stalo sa to kvoli ludskej slabosti a naklonosti k hriechu. Myslim si, ze mnohi papezi, ktorich nikto nespochybnoval mozu byt aj zatrateni, ale nemozem a nemam pravo to posudzovat, iba Pan vie. Aj v casoch arianov bol papez na ich strane a iba myslim sv. Athanazius bol pravoverny a mal samozrejme pravdu, ale Cirkev posobenim Ducha Svateho to napravila, tak ako aj vsetky - bludy=herezy. Nemam pochybnosti, ze papezi po 2. V. ustanovili mnoho dokumentov, ktore hlasju bludy ci uz priamo alebo davaju moznost vzniku bludom=herezam. Frantisek je zatial v tomto (co sa tyka bludov-herez neprekonatelny) a iba unho mam pochybnosti ci bol kanonicky-platne zvoleny. Nejasnosti su aj okolo kardinala Siriho, ale Cirkev ma vsetko zaznamenane a raz sa pravda ukaze, lebo nemozeme vychadzat z dokumentov CIA. Okrem toho Pan Jezis je stale neviditelna Hlava Cirkvi, cize byt sedevacantistom znamena byt proti Jeho Svatej Voli. Aj co sa tyka sr. Lucie uznavam nazory a pracu dr. Chojnowskeho (ktory je myslim sede), ale pravda sa nemoze popierat.

Logicky Pan Jezis otvoril pre ludi Nebo, (ktori boli dovtedy v predpekli ci Limbe otcov=ti co si zasluzili Nebo), dovtedy bolo pre ludi zavrete a my (podla teba heretici) to vieme, ze az ked si Syn Bozi zasadol po pravici Otca sa Nebo otvorilo, (mimochodom sa spravas ako by si mal presny casovy rozpis) ale netreba ist do nepodstatnich detailov. Pan Jezis nechcel na krizi vysvetlovat teologiu, ale ukazal svoju lasku k ludom aj tim nehodnym

slovo: "možno" nie je rozhodujuce, ale slovo: "Raj" je stopercentné miesto, z ktoreho bol vyhnaný Adam a Eva, do ktoreho však šiel Eliaš a Henoch a do toho isteho miesta šiel aj kajuci lotor. Je to jednoduché, ked človek prekladá rovnako a aj rovnako sa drží toho isteho pojmu pre určité miesto.

Presne naopak je to s tými, ktorí pod jedným slovom si zamienaju rôzne miesta, podla toho ako im vyhovuje.

Unam sanctam boli aj heretici Papezi, napr. ten v case arianskej krizy bol na strane arianov a neskor sa opravil. Sede by ho vsak odsudili hned. Treba si uvedomit, ze nikto, kto sa narodi nie je pevne zbehly v otazkach viery. Je ako nepopisana tabula...Aj male deti su mnohokrat heretici, alebo nezrerly krestania , ale to sa casom napravi. Ide to postupne a Cirkev nas uci ako treba spravne verit. Je tu aj posobenie Ducha Svateho na kazdeho cloveka. Papez moze byt uplne kludne heretik a mnohi aj boli,(ved su ludia) nemoze vsak vyhlasit herezu v zmysle dogmy, ktora zavazuje a Cirkev ma ucitelsky urad = Magisterium, ktory je povedal by som pod "dozorom" Ducha Svateho a nie pod sedevacante. Kazdy katolik, ktory pozna katolicku vieru v zmysle Tridentu a vylozenu jednoducho napr. podla Spiraga a v Amerike je tzv.Baltimorsky katechizmus, vie rozlisit co je hereza a co nie a nepotrebuje byt preto sede...Isteze nemozu byt traja papezi iba jeden a docasne ziaden, ale nie po 72 rokov bimbo.

Vy ani len neviete, čo znamená slovo heretik.

vatikankatolicky.com/preco-heretik-nemoze-byt-papezom/
Heréza/kacírstvo je tvrdošijné popieranie alebo pochybovanie pokrstenej osoby o stati božskej a katolíckej viery. Inými slovami, pokrstená osoba, ktorá úmyselne popiera autoritatívne učenie Katolíckej Cirkvi, je heretik.
Druhý vatikánsky koncil bol schválený spôsobom, ktorý by urobil všetky jeho učenia vrátane heréz záväznými a neomylnými, dogmami.
vatikankatolicky.com/herezy-ii-vatikanskeho-koncilu/

aj pre mna je velkou zahadou prečo Ježiš povedal kajucemu lotrovi, že ešte v piatok (DNES) bude s ním v Raji, ked povedal, že na 3 deň vstane zmrtvych.

Mnohí ludia vidia len to, že Ježiš 3 dni bol mrtvy a v Nedelu ožil, ale podla vizii bl.Emerichovej a iných svätých kresťanov vieme, že v tie dni bol aj v Šeole, kde boli dovtedy spravodliví v Pánovi (Patriarchovia, králi, knazi, proroci....).

Ked v Biblii (presnejšie v Novom Zakone) sa nepíše podrobne o tejto skutočnosti a predsa vieme z Tradícii Cirkvi (zjavenia v Cirkvi) že Ježiš okrem toho, že zomrel a 3 dni nežil na zemi, predsa pôsobil v podsvetí (v Šeole) aby na 3 deň ich vyslobodil a otvoril im brány do Neba.

Ak pripustime, že Cirkev sa v tomto nemýli a pritom sa o tom nepíše v Novom Zakone, tak prečo by sme nemali pripustiť aj to, že okrem Jeho "navštevy" v Šeole, bol aj v Raji ?! Zvlášť, ked to sám povedal a ono to pasuje aj po matematickej stránke, pretože Ježiš zomrel o 15 hodine. Do konca dňa (podla židovskej Tradicie do zotmenia slnka, čiže cca.18 hodine) uplynulo asi 3 hodiny. Za ten čas mohol byť ešte v Raji a potom ísť do Šeola.

Pre mna nie je až tak ťažke uveriť, že Ježiš naozaj bol v Raji v Piatok, ale skôr je pre zaujímavé, prečo kajuci lotor bol s Ježišom v Raji?!

Ako vieme, tak tiež so zjavení bl.Emerichovej - v Raji boli a ešte sú Henoch a Eliáš. Niekto by mohol povedať, že tak ako oni mali možnosť byť v Raji, tak mohol aj kajuci lotor. Avšak oni tam išli preto, lebo ešte nezomreli, kdežto lotor zomrel.

Lepší dôvod by sme mohli hladať v spravodlivosti, ktorú má predovšetkým Boha potom aj tie osoby, ktoré sa do Raja dostali. Ako vieme, tak Adam a Eva svojim hriechom poškvrnili svoju spravodlivosť a preto boli z Raja vyhnaný. Naopak Eliaš a Henoch svojim spravodlivým životom dostali možnosť vstupiť do Raja.
Ak je naozaj spravodlivosť tá podmienka pre vstup do Raja, potom by sme ju mali hladať aj u kajuceho lotra.

Spravodlivosť Božia i človeka sa nachádza i u ludí, ktorí ako mučeníci pre vieru zomreli a HNED išli do Neba. Nemuseli sa očisťovať v Očistci ale išli a ešte stále maju možnosť vstupiť do Neba hned po smrti.
Kedže v čase smrti kajuceho lotra ešte Nebo nebolo otvorené pre ludske duše, tak ani kajuci lotoro nemohol po smrti vstupiť hned do Neba. Na druhej strane zrejme pre svoju spravodlivosť nemohol vstupiť ani do Šeola, ktoré bolo tak povediac pripravou na Očistec.
Ved napokon je možné, že Očistec je presne na tom mieste, kde bol Šeol (v predpeklí), len sa zmenili podmienky pre vstup na toto miesto.

Takže ked kajuci lotor bol čistý pre svoju spravodlivosť, tak je dosť možné že práve pre to, nešiel do Šeolu, ale do Raja.

Ešte je tu možnosť, že s Ježišom šiel do Raja, ale potom aj do Šeolu.
Otazne je, prečo by to tak bolo resp. prečo by Boh viedol kajuceho lotra do Raja a potom do Šeola.

Roberto OK!!! Moc díky za tvé příspěvky. Je to skutečně a kanonicky tak. Sedesvakantisti jsou katolíci, mnohdy zapálení, jak laici, tak i biskupové...Sanborn atd...Ale je tu problém s Papeži po II Vat. Papež může přijít o Úřad jen když vyhlásí herezi jako ex cathedra. A je tedy kolegiem kardinálů zbaven břemene"""Proto taky František neodpovídá na Dubia...Vypadá to, že toto bude řešit Papež, případně koncil, až po očistě Církve...O kard. Sirim vím...asi se to tak nějak stalo", ale František byl představen jako Papež a volbu přijal. Že je to hrozný pontifikát, o tom není sporu !!! Ale co měli dělat lidi v Kostnici, kde koncil řešil trojpapežství a hrozilo že dojde k porušení apošt. posloupnosti? To každý fandil některému z papežů jak na fotbale? Né, ti lidi nepřetržitě 24h denně chodili po náměstí kolem dřevěné budovy, kde koncil probíhal a modlili se a zpívali. A Duch sv. jednal skrze kardinály a císaře Zikmunda, který měl lví podíl na tom, že se to zvládlo...Takové to bylo...Neměli internet, aby stále okecávali co se děje, a kdy chodí Papež na toaletu!!! Ale tady na Glorii- údajně katolické..musím se smát"" je asi 300 lidí, kteří to mají vyřešené a jasné, a zakládají si své virtuální spolky. Navíc někteří jsou neuvěřitelně arogantní, sprostí a nenávistní- Lutherova atd..Znám řadu protest. osobností D.Bonhofer, Palacký atd..kteří by nikdy nehovořili o Matce Boží tak, jako včera Lutherova. Nepřál bych jí, aby ji Pán bil po její sprosté hubě!!!protože nenechá svou Matku a korunovanou Pannu urážet.

Ještě k tomu Mariánskému sloupu, buďme šťastní, že se to po dlouhém boji povedlo, i když se to nezdá a nemůžeme tu sochu brát jako modlu", ale naše Matka je s námi, a země byla zasvěcena jejímu srdci, to nemá mnoho zemí v Evropě. Musím se někdy smát, jak mají někteří zmapovaný ateismus v tom kterém národě...Jak to měří? V decibelech?"""O tichých a hluboce věřících lidech nikdo neví, a nejsou ve statistikách...V tzv. katolickém Irsku je to jak v Sodomě...jít do kostela je trestný čin, a biskupové totálně tolerujou LGBT....Nevěřte lidem, kteří pomlouvají a zahazují naši Ceskou Zem!!! Mějme sebedůvěru, už jen vzhledem k historii. Jsme Země sv. Václava, Vojtěcha, Jana z Nepomuku a jiných apoštolů. Víte když se v Praze boural starý Mariánský sloup, tak ho strhli lanem uvázaným soše Matky za krk. Traduje se, že to lano tam nasadila M. Horáková, coby nadšená socialistka...Jak skončila, všichni víme...s Bohem se ale usmířila, může být v nebi, ale Pán tyto věci dopouští, aby nám dal výstrahu a poučení. Tady to sedí s podobenstvím Pána o spadlé věži v Siloe...Nechtěl bych být v kůži Luherova adalších arogantních sprosťáků. Na Jana Husa jsem tady ze strany katolíků neslyšel tak hrubé řeči....